Nehovorím, že treba myslieť len na prácu. Je tu ešte aj sex, ktorý nemáte kedy a kde uskutočniť, knihy, ktoré čítate úchytkom na záchode alebo filmy, ktoré sledujete celé mesiace v programovej ponuke multiplexov, až kým ich nevystriedajú iné. A aby toho nebolo dosť, každú chvíľu vypuknú nejaké chrípkové vírusy, vši alebo prázdniny. A všetky sa lepia akurát na vaše deti. Už vidím ten zdvihnutý prst, že deti si treba vopred premyslieť, že sú dar a každý deň nás posúvajú vpred. Súhlasím, súhlasím, súhlasím. Aj keď to neznamená, že raz neskončím niekde v sanatóriu a moje deti mi nebudú raz za mesiac nosiť v obedári držkovú a štrúdľu. Áno, v živote každého rodiča sú chvíle, keď zapochybuje o všetkom. Nemaľujme si medové fúzy okolo celej hlavy. Hovorme o tom. Hovorme o pochybnostiach, o láske a nenávisti k vlastným deťom.
„Tati? Takže na tú chalupu nás vezie akože Akoš?“
„Na akú chalupu zlatko?“
„Na Akošovu.“
„O čom to zase hovoríme?“
„Ja som to vedela!“
Moja dcéra sa rozplakala od zúrivosti. Videl som v nej moju manželku a všetky ženy sveta, ktoré plačú a ja neviem prečo.
„Prečo plačeš, Hani, srdiečko?“
„Lebo Juro ma zase klamal! On si myslí, že keď mám len osem, že som úplne sprostá! Nenávidím ho!“
Vysvetlil som dcére, že keď má muž sedemnásť ako jej brat, nemá v hlave všetko v poriadku. A že keď bude mať sedemnásť ona, bude to pre nás neporovnateľná úľava. Za odmenu som sa dozvedel, že o týždeň sú jarné prázdniny, aj keď jar ešte celkom nevypukla. A Jurajov spolužiak Akoš chystá prázdniny na chalupe pre celú maturitnú triedu.
„A Juro ma vždy stráži, keď sú sviatky a tak. Myslela som, že je to tutovka. Tá chalupa.“
„Rozhodne by som ťa nepustil do auta, ktoré šoféruje Akoš. Ver mi.“
„Na chalupe plnej šialených pubertiakov nemáš čo hľadať, moja zlatá,“ povedala moja manželka, uzavrela debatu a odišla do služby. Problém, kam s deťmi, sa tým, ako vždy, nevyriešil. Neviem, prečo práve my patríme medzi tých, ktorých prázdninové termíny vždy zaskočia. Oznámiť synovi, že výlet na Akošovu chalupu musí vymeniť za babysiting doma s vlastnou sestrou sa rovná rituálnej rodičovskej samovražde. Skúsil som teda vlastnú matku.
„Dobre, že voláš, Rišinko! Zajtra letíme s Harym na Tenerife. Necháme si u vás auto, hej? A hodíš nás do Viedne na letisko?“
Hary je mamin dlhoročný priateľ. Nikdy sa nezobrali, ale odkedy sa poznajú, Hary sa o to všemožne snaží. Keď tak nad tým premýšľam, chcel by som byť moja mama. Deti už odleteli z hniezda, ja si užívam život a niekto ako Hary mi neustále dokazuje, ako ma miluje. Mimochodom, Hary má výnimočne citlivý senzor na všetky školské prázdniny.
„Predstav si, Hary kúpil súpravu fantastických značkových kufrov! Tie priam kričia po dobrodružstve!“
Napríklad takto si ju kupuje. Je jasné, že nejaké moje deti na stráženie sú v tomto prípade nepodstatné. Doprajem jej to. Starala sa v živote o viac detí, ako mala v pláne a bola na to sama. Skúsim svokru. Zbytočný pokus. Švagriná vyrazila na lyžovačku a svokra sa jej stará o dom, dvoch psov, fretku a exotické rastliny. Hanka by mohla prísť k nim, ale moja dcéra to u švagrinej neznáša. Má na to svoje dôvody. V celom dome je len sklo, biela koža a kov. Vždy, keď prídeme na návštevu, niečo sa vinou našich detí rozbije alebo nenávratne zašpiní. A švagrinej osovo súmerný interiér sa naruší spolu s jej nervami. Navyše nemá v dome jednu knihu, iba malú pseudoknižnicu s pozlátenými chrbtami neexistujúcich kníh. To sa deťom, ktoré vyrastajú v knižnici, ťažko vysvetľuje. A aby toho nebolo málo, naposledy fretka zožrala Hanke súhvezdie Draka a kúsok z Veľkej Medvedice. Ku švagrinej ju nedostanem.
Zostáva moja sestra. Človek by si myslel, že to bude ten najlepší typ. Vychoval som jej prvého syna a pár ďalších sa jej narodilo už v šťastnom manželstve.
„Máme oslabenú imunitu. Mrzí ma to, ale nemôžem riskovať nejaké nové vírusy, celkom si vystačíme s tými svojimi.“
„Ale Hana je zdravá.“
„To nemôžeš vedieť. Keby si mal viac ako dve deti, tak ma pochopíš. Tak sa nehnevaj.“
Hnevať sa na moju sestru je bezvýznamné a ubíjajúce. Mám ju rád. Ale vôbec jej nerozumiem. Tak si hovorím, to najhoršie z prázdnin mám už opäť za sebou. Vedel som, aký scenár nás čaká. Juraj bude ýždeň na chalupe so spolužiakmi. A Hanka bude celý deň v pyžame. Naplánujem si viac voľna a pôjdeme spolu do kina a na Kolibu. Aj niekam na Moravu by som ju zobral, na obed a na klzisko. Aplikujem metódu pracujúcich matiek. Keď je šťastná matka, je šťastné aj dieťa. Dcérina prítomnosť ma nabije novou tvorivou energiou a určite odovzdám texty v predstihu. Veď, čo už je dôležitejšie ako byť nablízku svojim deťom. Očakávam vzájomný rešpekt, porozumenie a pochvalu. Namiesto toho sa koncom prázdninového týždňa neviem dočkať pondelka. Som vyčerpaný, nervózny a agresívny. Plány sa nenaplnili a s prácou som v týždňovom sklze. V pondelok ráno sa zobúdzam s úsmevom na perách. Konečne. Škola je základ života. A školská jedáleň tiež. Dnes nemusím nakúpiť, variť a môžem pokojne pracovať.
„Tati? Dnes máme v škole karneval. Pamätáš?“
Kdesi som čítal, že na človeka po dovolenke treba pomaly. Mám chuť zarevať:
„Nepamätám! Nepamätám! Je to TVOJA chyba! Mala si na to celý týždeň! Teraz budeš pykať za svoje chyby!“
Ale skúste odolať tým nevinným očiam po prázdninách. Veď stačí len chcieť a hneď je všetko možné!
Autor sa živí písaním.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.