Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Líbya... a čo ďalej?

.časopis .týždeň vo svete

Krajina, ktorú jej vodca Muammar Kaddáfí nazval ľudovou džamahíriou, má medzi arabskými krajinami výnimočné postavenie. Líbya nie je ako Egypt, nie je ako Tunisko. Je iná, a predsa ju zasiahli protesty tak ako jej susedov. Ďalšia kocka „arabského domina“ padá.

Líbya leží na severe Afriky pri Stredozemnom mori a s Egyptom aj Tuniskom má spoločné hranice. Čím sa však líši od okolitých krajín?  
.ropa a nad ňou chudoba
S rozlohou vyše milión sedemstotisíc štvorcových kilometrov, na ktorej žije len okolo šesť a pol milióna obyvateľov, predstavuje veľmi riedko obývanú, no zároveň na prírodné zdroje bohatú krajinu. Deväťdesiat percent líbyjského územia tvorí púšť či polopúšť, zároveň má však Líbya k dispozícii najväčšie ropné ložiská na africkom kontinente. O hrubom domácom produkte 13 800 amerických dolárov na obyvateľa, aký Líbya odhadom dosiahla v minulom roku, môže absolútna väčšina Afriky len snívať.
Za Kaddáfího vlády, ktorá trvá od roku 1969, sa spoločnosť posunula do istej miery vpred. Rozšírilo sa vzdelanie i práva žien, zlepšila sa zdravotná starostlivosť a vzrástol vek, ktorého sa Líbyjčania dožívajú.
A predsa je tu stále okolo tridsaťpercentná nezamestnanosť a zhruba tretina obyvateľov žije na hranici chudoby alebo pod ňou. To, čo vyzerá na prvý pohľad paradoxne, je však celkom logickým dôsledkom systému, v ktorom Líbya už vyše štyri desaťročia funguje – či vlastne poriadne nefunguje. Ekonomika, a teda aj prírodné zdroje a ich využívanie, je v područí štátu. Ani to nie je v kontexte arabských krajín nezvyčajné. V Líbyi je však štát len akási bizarná chiméra.
.štát ako chiméra
Autokracia, ktorú riadi excentrický plukovník Muammar Kaddáfí (a jeho rodina), sa nedá veľmi porovnávať napríklad s vládou Husního Mubaraka v Egypte. V Líbyi za štyridsaťdva rokov Kaddáfího vlády nevzniklo nič, čo by pripomínalo štruktúru štátu s funkčnými inštitúciami. Od roku 1969, keď Kaddáfí prevratom zvrhol kráľa Idrísa a prevzal moc, Líbya nemala ústavu. Namiesto dovtedy platnej ústavy prijala poprevratová Rada revolučného vedenia takzvanú ústavnú proklamáciu. Ani súdnictvo sa nedá považovať za fungujúce, to líbyjské je zmiešaninou s prvkami islamského práva a talianskeho a francúzskeho právneho systému.
Líbya nemá žiadne politické strany, ani vládne, ani opozičné. Život sa riadi kmeňovými zvyklosťami, islamom a svojráznou filozofiou Muammara Kaddáfího, ktorú plukovník zhrnul vo svojej Zelenej knihe, inšpirovanej islamským socializmom, arabským nacionalizmom, no aj známymi anarchistickými mysliteľmi, napríklad kniežaťom Petrom Kropotkinom. Kaddáfí sa v tejto knihe, ktorá sa dodnes pokladá za hlavnú ideologickú príručku líbyjskej džamahírie, vyrovnal s „problémom demokracie“. Podľa Kaddáfího je kapitalizmus i komunizmus pre krajiny tretieho sveta nevhodný, ale zato im vraj dobre poslúži ním vynájdený systém, ktorý nepotrebuje parlamenty, politické strany, ale „priamu ľudovú demokraciu“, ktorej pilierom sú ľudové výbory. Ľudové výbory, ktoré majú formálne moc v Líbyi, samozrejme, podliehajú Kaddáfího vôli.
Líbya má namiesto parlamentu Generálne ľudové zhromaždenie, no jeho 760 kresiel sa obsadzuje prostredníctvom ľudových výborov – čiže so súhlasom Kaddáfího.
Plukovník Kaddáfí sám seba vytrvalo označuje za „revolučného vodcu“ a odmieta titul prezidenta (momentálne aj preto, aby mohol tvrdiť, že nemôže abdikovať, lebo revoluční vodcovia predsa neodstupujú tak ako normálni prezidenti). Takáto bola aj je skutočná prax „tretieho systému“, ktorý Kaddáfí vymyslel a opísal: žiadna demokracia, ale ani žiadna „moc pre masy“. Revolučný vodca je absolútnym vládcom Líbye. Revolučný vodca drží v rukách všetko. Vlastne držal. Donedávna.
.sankcie za to nemôžu
Niet divu, že v takýchto podmienkach sú príjmy z ekonomiky v rukách vládnucej hŕstky. A Líbyjčania, najmä mladí, ktorí už ani nechyrujú o nadšení z Kaddáfího „revolúcie“ spred takmer polstoročia, sa búria, keď aj u susedov vidia, že majú šancu niečo dosiahnuť.
Samozrejme, ekonomické problémy, sociálna nerovnosť a bieda Líbyjčanov hnevajú už dávno. Režim však oficiálne vysvetľoval všetko, čo nefunguje, veľmi jednoducho: medzinárodným sprisahaním proti Líbyi.
Je pravda, že Líbya bola od roku 1993 do roku 1999 pod sankciami OSN. A hoci politický efekt sankcií neraz býva pochybný, prípadne celkom opačný, v prípade Líbye vyústili roky izolácie do aspoň čiastočného Kaddáfího pokánia pred Západom. Režim oficiálne zanechal jadrový program i podporu terorizmu a Kaddáfí sa mohol občas prezentovať na medzinárodnej scéne aj so svojou suitou osobných strážkyň a svojím beduínskym stanom. Viac slobody to však Líbyjčanom neprinieslo a problémy, ktoré im strpčujú život, nemajú korene v sankciách, už dávno zrušených, ale v direktívnom riadení ekonomiky i celej líbyjskej spoločnosti. Líbyjský „tretí systém“ zúfalo nefunguje.
Vzbura proti Kaddáfímu a jeho predstavám o štáte je vzburou za lepšie životné podmienky. Či však po vzbure lepší život príde, to sa nedá nájsť v žiadnej príručke, či už zelenej alebo inej farby.
.bude vojna kmeňov?
Kaddáfí a jeho syn Saif al-Islam, ktorý mal byť otcovým nástupcom na poste „revolučného vodcu“, sa vyhrážajú hororovými scenármi, ktoré sa vraj uskutočnia, ak sa Líbyjčania neprestanú búriť. Údajne vypukne občianska vojna, Líbyu okupujú západné vojská, krajina sa rozpadne, nastane chaos a vraždenie. Hoci rečiam diktátorov, ktorí bojujú svoj zrejme posledný boj, sa celkom veriť nedá, nemožno nad nimi ani mávnuť rukou.
Identita mnohých Líbyjčanov je totiž stále spojená s ich kmeňovým dedičstvom, aj napriek výraznej urbanizácii spoločnosti. Skutočnosť, že kmene sú tu stále dôležité, vidieť na tom, akú zmenu imidžu a politiky prekonal aj sám Kaddáfí – kým spočiatku po prevrate chcel kmeňové väzby celkom eliminovať, časom sa kvôli popularite prihlásil aj k vlastnému kmeňovému pôvodu. A dnes volá do sveta, že je „beduínsky bojovník“.
V politike to znamená, že jeho moc sa do veľkej miery opiera o štruktúry kmeňov. Zároveň však Kaddáfí rafinovane podnecoval rozbroje a rivalitu medzi hlavnými kmeňmi a tiež okliešťoval moc kmeňových náčelníkov. Podľa Mohammeda Hosseina z BBC je pravdepodobnejšia občianska vojna medzi „režimom a protirežimovými silami“ než medzi kmeňmi. Aj tá vypukne len v prípade, že si Kaddáfí zvolí boj až do trpkého konca. A to je možné – teda, ak všetky jeho hrdinské reči o mučeníckej smrti napokon nezastaví obyčajná ľudská zbabelosť, akou sa autokrati neraz vyznačujú.
.zasiahne Západ?
Líbya sa môže stať krajinou, ktorá svoju revolúciu vybojuje v najkrvavejšom kúpeli regiónu. Už teraz sa tamojšie obete počítajú skôr na tisícky než na stovky, a čím viac ich bude, tým ťažší bude neskôr prechod k normálnejšiemu životu.
Otázka znie, ako bude ten normálnejší život vyzerať v krajine, kde niet štátnych inštitúcií, kde nefunguje politická opozícia. Prerod Líbye na „normálny štát“ bude ťažký, ak je vôbec uskutočniteľný. Hovoriť o tom, čo bude nasledovať, je v tomto štádiu trúfalé. Muammar Kaddáfí však pravdepodobne končí. Ak aj dočasne odolá sile protestov vďaka prevahe palebnej sily, aká-taká legitimita, ktorú po odstavení jadrového programu získal, je preč, a zostáva len otázkou času, kedy sa režim zosype. Už teraz ho opúšťajú mnohí veľvyslanci a hlásajú, že vodca je, aj keď to sám odmieta, na odchode.
Ak niekto očakával reformy od Muammarovho syna Saifa, po tom, čo Saif vystúpil s prejavom proti demonštrantom, môže si svoje očakávania založiť do knihy spomienok. Saif nie je reformátor a ani ním nikdy nebol, bol to len revolučný „princ“, vychovávaný s imidžom, ktorý mu mal uľahčiť prevzatie moci v dobe, ktorá už nie je naklonená lídrom, ako je jeho otec.
Kto však vytvorí v Líbyi niečo fungujúce po tom, čo Kaddáfího „tretí systém“ padol, ekonomicky, morálne – a teraz zrejme padá aj politicky? Zostane táto krajina aj so svojimi ropnými zásobami a ekonomickými kontaktmi s Európou aj s USA visieť vo vzduchoprázdne? Lebo čakať, že tu hneď nastúpi demokracia, je naivné. (A ak by aj nastúpila, aké dlhé trvanie by asi mala?) Odpoveď môže byť v rukách armády, tá je však omnoho menej monolitická než armáda v Egypte. Hlasy volajúce po tom,  aby zasiahli či už Spojené štáty alebo štáty EÚ, vyznievajú, najmä v kontexte snáh v Afganistane a Iraku, naivne.
.arabské domino
Západ svoj vklad do arabských revolúcií urobil – iným spôsobom, podstatnejším. Jedna vec sú technológie, vďaka ktorým tieto vzbury prebehli a prebiehajú. A druhá vec je, že arabská ulica dnes očividne nečíta Kaddáfího Zelenú knihu, ale niečo celkom iné: návod na zvrhávanie diktátorov, ani nie stostranovú na internete prítomnú a bežne downloadovateľnú príručku Od diktatúry k demokracii. Napísal ju Gene Sharp, 83-ročný emeritný profesor z New Yorku. Jeho praktické metódy nenásilného protestu proti útlaku už inšpirovali ľudí v Barme i v Bosne, v Srbsku i v Zimbabwe, a teraz inšpirujú Tunisanov, Egypťanov a Líbyjčanov. Gene Sharp, v mladosti ľavicový pacifista, je dnes podľa vlastných slov „nadstranícky“. Jeho hlavnou ideou zostáva pokojný protest. Gene Sharp je skôr teoretik než praktik, inšpirácia jeho myšlienkami sa však teraz testuje priamo tam, kde je prax najtvrdšia. A režimy padajú ako kocky domina.
Pri každej kocke padajúceho „arabského domina“ sa však ozýva nejednoznačný pocit. Každý normálny človek nutne cíti radosť z toho, že všade žijú ľudia, ktorí túžia po slobode, slušnom normálnom živote a, áno, aj po demokracii. Ale každý uvažujúci človek cíti aj nástojčivú obavu, či je takých ľudí dosť, aby ich neprevalcovali tí, ktorých predstavy sú v konečnom dôsledku ešte menej demokratické ako idey autokratov typu plukovníka a revolučného vodcu Kaddáfího.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite