Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď pravica imituje Fica

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Zdá sa, že úzkosť zo silného Roberta Fica, číhajúceho v opozícii, a pochybnosti ohľadne vlastnej parlamentnej väčšiny zvádzajú koalíciu k snahám predbehnúť konkurenčný Smer v populizme zľava. No hrozí, že nových sympatizantov vláda nezíska, kým starých znechutí.

Vláda Ivety Radičovej vyhlásila vojnu stúpajúcim cenám potravín. Ich šesťpercentné zvýšenie oproti vlaňajšku chce riešiť okrem iného aj humanitárnou distribúciou múky a bezvaječných cestovín. Až 45-tisíc ton obilia má byť na náklady Európskej únie spracovaných a rozdaných státisícom sociálne odkázaných Slovákov. Nekonvenčný nápad už využil predseda Smeru, aby zaútočil na vládu. „A čo sme my stredoafrická krajina?“ vysmial Fico premiérku i jej ministrov Zsolta Simona a Juraja Miškova. Pritom by pokojne mohlo ísť o nápad z jeho hlavy. Líder Smeru ešte pred pár rokmi pobehoval s nákupnými košíkmi po okolitých krajinách, aby dokázal, že u nás sú potraviny najdrahšie. Veď láska i politická náklonnosť voličov vedú cez žalúdky! V poslednej dobe sa čoraz viac zdá, že koalícia si Ficom necháva diktovať témy, kým premiérka občas pôsobí ako tieňová ministerka práce vo vlastnej vláde. Leitmotívom politiky prestávajú byť skutky a ich reálne následky pre krajinu. Cieľom sa stávajú gestá, ktoré majú dať ľuďom pocit, že v politike je niekto, kto sa o ich trampoty zaujíma a bije sa za nich. Koniec koncov, o pocity ide v mediálnej demokracii až v prvom rade.
Dokazuje to aj vnímanie inflácie verejnosťou, ktorej sa zvyčajne zdá, že ceny stúpajú rýchlejšie, než v skutočnosti nasvedčujú štatistiky. Nejde len o pesimizmus či zlý odhad. Ak má spotrebný kôš občana iné zloženie statkov ako spotrebný kôš štatistikov, dotyčný naozaj môže vnímať zvýšenie cien citeľnejšie, než naznačuje oficiálny index. K tomu treba pridať občasnú zábavku vlád v podobe úprav zloženia spotrebného koša za účelom vytvorenia lepších čísel. Legendárny príklad takéhoto konania sa odohral v USA počas prezidentovania Billa Clintona. Aby vysoké ceny hovädzej sviečkovej zbytočne nekazili inflačné čísla, štatistici ju v rámci indexu spotrebiteľských cien nahradili lacnejšími kuracími prsiami. Hneď sa inflácia zdala nižšia – a to napriek tomu, že ceny sviečkovej sa v krajine sledovali od roku 1959. Každopádne, pre politikov naprieč straníckym spektrom je čoraz dôležitejšie, ako sa ich voliči cítia, než to, ako sa naozaj majú.   

.chlieb a hry
Ale späť na Slovensko. Štylizovať seba do roly ľudomilov, kým protivníkom nasadzovať psiu hlavu sociálnych netvorov sa Radičovej kabinet od Smeru ešte len učí. Na pochybnostiach o rozdávaní humanitárnej múky to však nič nemení. Predovšetkým nie je jasné, prečo vláda problém neriešila cez zvýšenie dávok v hmotnej núdzi. Jedným z argumentov môže byť, že časť sociálne odkázaných by peniaze prepila. No ani pri múke a cestovinách sa nedá vylúčiť, že niektorí ľudia ich jednoducho zamenia za iné tovary alebo predajú. Plán vlády už kritizovali aj menší spracovatelia múky a objavili sa dokonca obavy o kvalitu takýchto „potravín zadarmo“.
Nápad slovenskej vlády navyše pripomína mimoriadne zničujúcu politiku takzvanej annony z čias Rímskej ríše. V 2. storočí pred Kristom bolo zavedené dotované obilie ako pomoc pre najchudobnejších. Z dočasného opatrenia sa najskôr stalo opatrenie trvalé a o pár rokov už nešlo o dotovanie cien, ale o rozdávanie obilia zadarmo. Keďže chudobných prekvapujúco neubudlo, ale pribúdalo (lebo táto antická obdoba sociálneho štátu lákala do Ríma bedárov a špekulantov), z annony sa stal nástroj na kupovanie politickej priazne. Napriek občasným snahám obmedziť ju sa okruh poberateľov potravín zadarmo sústavne rozširoval, až zahŕňal každého, a rovnako sa rozširoval aj sortiment rozdávaných potravín. K obiliu postupne pribudol olivový olej, soľ, ba dokonca aj bravčové mäso a víno. Zdá sa teda, že nápad Radičovej kabinetu má ešte kam expandovať.

.milionárska daň a živnostníci
Vláda skúša trpezlivosť vlastných voličov aj pokiaľ ide o daňovo-odvodové otázky. Novoročný úsporný balíček a najmä vyššia DPH sa ešte dali odôvodniť potrebou splácať rozpočtové schodky, ktoré vyrobila minulá vláda. Verejnosťou s rozpakmi prijatá kuriozita v podobe odvodov z prenájmu bytov by nemala prežiť rok 2012. No je nepochopiteľné, prečo sa koalícia rozhodla zachovať napríklad toľko kritizovanú milionársku daň. Ficov symbol „budovania silného sociálneho štátu“ postihoval najmä vyššiu strednú vrstvu, zarábajúcu už od pol milióna korún ročne. Podľa odhadov ministerstva financií sa má nezdaniteľná časť základu dane znižovať tento rok od hrubej mzdy vo výške 1773 eur a týkať sa bude asi 81-tisíc zamestnancov. Štát z nej očakáva výber približne 28 miliónov eur.
Kde v tejto virtuálnej realite zostali predvolebné prísľuby? Napríklad strana Sloboda a solidarita ešte začiatkom roku 2009 lovila voličov so sľubom „trikrát šestnásť“. Šestnásťpercentná mala byť rovná daň z príjmov, DPH i sociálne odvody. Dnes sa hovorí o zvýšení zaťaženia živnostníkov vďaka rušeniu výhodných zákonných výnimiek o 15 až 20 percent. Pritom Richard Sulík a Ivan Mikloš odkazujú, že nižšie odvody budú až po fiškálnej konsolidácii. Živnostníci, ktorí na rozdiel od zamestnancov nemajú platenú dovolenku, príspevok na stravu, odstupné, ani garantovanú minimálnu mzdu, v tom môžu vidieť výmenu vrabca v hrsti za holuba na streche. Koaliční politici akoby nechápali, že voliči ich nevolili ani tak preto, aby zefektívnili štátnu bernú mašinériu, ale predovšetkým preto, lebo sľubovali, že ľuďom ponechajú viac peňazí.  
„Ficoviny“ v pravicovej verzii však týmto nekončia. Pochybná je aj ústretovosť Ivana Mikloša voči zavedeniu celoeurópskej bankovej dane, rovnako ako jeho ubezpečenia, že banky si ju nebudú kompenzovať na vyšších poplatkoch. Nič na tom nemení ani fakt, že zisky bánk sa za štyri roky Fica zvýšili viac ako za druhej Dzurindovej vlády, pričom Smer neurobil pre ochranu spotrebiteľa nič hmatateľné – hoci rečí bolo dosť. Pozornosť politikov a vlád sa sústreďuje na banky komerčné miesto toho, aby sa zamerali na banky centrálne, ktorých inflačná politika napomohla aj súčasné zdražovanie potravín.   

.poslať Fica do dejín
Vládu však nemotivuje len strach z Fica, ale aj jedna vcelku rozumná úvaha. Lekcia z druhej Dzurindovej vlády spočíva v tom, že nestačí všetko zreformovať systémom veľkého tresku. Štrukturálne reformy potrebujú kontinuitu a čas, aby zapustili korene a zažili sa v praxi. A to aspoň dve alebo tri volebné obdobia. Jedna vec je, že sa môžu objaviť nepredvídané praktické problémy alebo nedostatky, ktoré treba odstrániť. Ďalšia vec je, že chvíľu trvá, kým sa s reformou stotožnia ľudia na úradoch, ktorí ju majú uvádzať do praxe i verejnosť, pre ktorú je robená. Ak jedna vláda nový systém zavedie, aby potom prišla ďalšia a rozvrátila ho, občania pozitívne dôsledky zmien nepocítia nikdy. Snáď práve týmto sa dá vysvetliť snaha vlády predbehnúť opozičného lídra v populizme. Či to však postačí na udržanie sa pri moci, je otázne.
Táto perspektíva bude zvlášť nástojčivá v prípade odvodovej reformy. Počas súčasného volebného obdobia sa zrejme uskutoční len časť potrebných opatrení: zavedenie superhrubej mzdy, spoločného základu dane, zjednotenie stropov pri odvodoch či spoločné zúčtovanie. No samotný odvodový bonus, ktorý sa nachádza aj v programovom vyhlásení vlády, sa zrejme stane až predmetom predvolebného boja v roku 2014. Pokračovanie reformnej zostavy by preto pomohlo kontinuite, ako aj šanci, že sa sadzby daní a odvodov naozaj raz znižovať budú.
Zatiaľ však mnohí pochybujú, či sa vláda vôbec udrží celé štyri roky, nieto ešte aby pokračovala dve volebné obdobia. Koniec koncov, politici Smeru presviedčajú svojich voličov (a ešte viac straníckych sponzorov), že Radičovej kabinet zostane len medzivládím, kým Fico je „prirodzený premiér“, ktorý si do opozície len odskočil. Koaliční predstavitelia robia zatiaľ málo, aby presvedčili verejnosť, že predseda Smeru už raz premiérom bol, jeho epocha sa skončila a nikdy viac sa nevráti. Pokiaľ však ani pravicová koalícia neverí, že éra Fica pominula, ako tomu majú uveriť voliči?             

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite