V našej zemepisnej šírke sa manželstvo považuje za akt lásky. Berú sa ľudia, ktorí sa majú veľmi radi a rozumejú si. Nebolo to tak vždy a ešte stále to tak nie je všade.
V Indii je vačšina manželstiev dohodnutých – ženícha alebo nevestu vyberajú rodičia. Človek, ktorého ženia, však väčšinou neprotestuje. Pokiaľ nie je zaľúbený do niekoho iného. Myslela som si, že takéto manželstvá nemôžu fungovať. Tí ľudia sa predsa nemilujú! Moje pobyty v Indii ma však presvedčili o opaku. Takéto manželstvá fungujú lepšie ako tie naše. Prečo? Je to len podriadenosťou žien a ich pokorou, alebo je to všeobecne úcta k životu, láske, rodine a Bohu? Prečo sa nerozvádzajú? Prečo pohľad ženy nesúcej na hlave 30 litrov vody z neďalekej studne je taký neuveriteľne plný, láskavý a vyrovnaný, prečo tieto ženy vačšinou na deti zbesilo neziapu a na svojich mužov sa s porozumením usmievajú? Netvrdím, že také sú všetky ich manželstvá. Ale za pol roka v Indii sa mi nepodarilo vidieť iné.
Nechodila som síce robiť po domoch prieskum, to však nerobím ani tu a celkový pocit mám iný. A tento rozdiel si všimli aj iní cestovatelia. Pýtala som sa jedného svojho indického kamaráta, ktorý má tiež dohodnuté manželstvo, že či svoju ženu teraz, po troch rokoch od svadby, miluje. Udivene sa na mňa pozrel a povedal, že samozrejme. Keď sa zobrali, vážili si jeden druhého a boli k sebe slušní. S prvým dieťaťom po roku však už prišla aj ozajstná láska. Niekedy túžim po tom, aby tento systém fungoval aj u nás. Aby sme boli vychovávaní a oddávaní ako oni. Aby sme nechceli viac ako môžeme mať. Tieto aranžované manželstvá sú niekedy aj dosť vtipné. Napríklad vám v Indii na internete na obrazovke zabliká reklamný banner s textom v zmysle „vydám dcéru, je z takej a takej kasty a má také a také veno". Alebo nedávno som niekde čítala, že rasie počet obéznych Taiwančaniek, z ktorých mnohé vo svojej domovine považujú za nevydateľné, a tak sa namiesto toho vydávajú za Vietnamcov. Prečo by si však Vietnamec, štíhly ako prútik, mal brať ženu vážiacu trojnásobok jeho hmotnosti, a navyše takú, s ktorou sa ani nedorozumie? Pre peniaze. Vietnamec dostane ako odškodné za škaredú nevestu peniaze za nevestine kilá, pričom cena za kilo na nevestinom tele je 1,2 mil – 1,8 mil dongov. Navyše, keď ju chudobný Vietnamec bude rok pchať tou svojou ryžou, nevesta mu rýchlo schudne a bude mať zabité dve muchy jednou ranou. Žijeme v 21. storočí a ženy sa predávajú na kilá. S mojimi kilami by som veru ako Taiwančanka mohla o Vietname len snívať.
.dorota Nvotová
V Indii je vačšina manželstiev dohodnutých – ženícha alebo nevestu vyberajú rodičia. Človek, ktorého ženia, však väčšinou neprotestuje. Pokiaľ nie je zaľúbený do niekoho iného. Myslela som si, že takéto manželstvá nemôžu fungovať. Tí ľudia sa predsa nemilujú! Moje pobyty v Indii ma však presvedčili o opaku. Takéto manželstvá fungujú lepšie ako tie naše. Prečo? Je to len podriadenosťou žien a ich pokorou, alebo je to všeobecne úcta k životu, láske, rodine a Bohu? Prečo sa nerozvádzajú? Prečo pohľad ženy nesúcej na hlave 30 litrov vody z neďalekej studne je taký neuveriteľne plný, láskavý a vyrovnaný, prečo tieto ženy vačšinou na deti zbesilo neziapu a na svojich mužov sa s porozumením usmievajú? Netvrdím, že také sú všetky ich manželstvá. Ale za pol roka v Indii sa mi nepodarilo vidieť iné.
Nechodila som síce robiť po domoch prieskum, to však nerobím ani tu a celkový pocit mám iný. A tento rozdiel si všimli aj iní cestovatelia. Pýtala som sa jedného svojho indického kamaráta, ktorý má tiež dohodnuté manželstvo, že či svoju ženu teraz, po troch rokoch od svadby, miluje. Udivene sa na mňa pozrel a povedal, že samozrejme. Keď sa zobrali, vážili si jeden druhého a boli k sebe slušní. S prvým dieťaťom po roku však už prišla aj ozajstná láska. Niekedy túžim po tom, aby tento systém fungoval aj u nás. Aby sme boli vychovávaní a oddávaní ako oni. Aby sme nechceli viac ako môžeme mať. Tieto aranžované manželstvá sú niekedy aj dosť vtipné. Napríklad vám v Indii na internete na obrazovke zabliká reklamný banner s textom v zmysle „vydám dcéru, je z takej a takej kasty a má také a také veno". Alebo nedávno som niekde čítala, že rasie počet obéznych Taiwančaniek, z ktorých mnohé vo svojej domovine považujú za nevydateľné, a tak sa namiesto toho vydávajú za Vietnamcov. Prečo by si však Vietnamec, štíhly ako prútik, mal brať ženu vážiacu trojnásobok jeho hmotnosti, a navyše takú, s ktorou sa ani nedorozumie? Pre peniaze. Vietnamec dostane ako odškodné za škaredú nevestu peniaze za nevestine kilá, pričom cena za kilo na nevestinom tele je 1,2 mil – 1,8 mil dongov. Navyše, keď ju chudobný Vietnamec bude rok pchať tou svojou ryžou, nevesta mu rýchlo schudne a bude mať zabité dve muchy jednou ranou. Žijeme v 21. storočí a ženy sa predávajú na kilá. S mojimi kilami by som veru ako Taiwančanka mohla o Vietname len snívať.
.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.