Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Undergroundový biskup spomína

.ľubomír Jaško .časopis .literatúra

Hovorí o podzemí, ale nie je archeológom starých čias. Jan Konzal, tajne vysvätený biskup a výrazná osobnosť pražskej obce tzv. mlčiacej cirkvi (Ecclesia Silentiae), spomína na dejiny cirkevného podzemia, ale z inej pozície, ako sme zvyknutí. S triumfálnym comebackom po období útlaku nemá skúsenosť.

Spoločenská zmena pre neho neznamenala sťahovanie sa do biskupskej rezidencie ani hľadanie krajčíra na ušitie sutany či precvičovanie ruky v narábaní s biskupskou berlou. Konzal je svedkom (a priamym aktérom) inšpirujúceho príbehu utajenej cirkvi v Československu. Toto rozprávanie môže byť zaujímavé nielen pre zasvätených a vysvätených. Nejde len o „obyčajnú“ konšpiratívnu sieť tajných kňazov a osudy prenasledovaných. Časť podzemnej cirkvi sa pokúsila o alternatívu v prežívaní cirkevného spoločenstva. Jan Konzal a jeho spolupracovníci už dávnejšie pochopili, že masová cirkev, žijúca len z ľudovej zbožnosti a garantovaného spoločenského vplyvu, patrí minulosti. Nepriateľský režim to poznanie urýchlil, ale nezávisle od neho je putovanie k novej podobe cirkvi neodvratné. Do popredia sa v tejto alternatíve dostala osobná zodpovednosť, kreativita v ekumenických vzťahoch a záujem o ľudí v kritických životných situáciách.  
Napriek mnohorakej nekonvenčnosti mali tieto spoločenstvá záujem o svojich vysvätených služobníkov. Z tejto ambície vznikli známe problémy s platnosťou niektorých kňazských a biskupských svätení. V dobe komunikačného praveku nebolo jednoduché získať vatikánsku povolenku na každý podobný úkon.  Po nežnej revolúcii Konzal a mnohí iní len „zírali“. Hoci považovali svoju teologickú prípravu za kvalitnejšiu v porovnaní s rýchlokurzom v kňazských seminároch, hoci vždy konali s najlepším úmyslom a nesnívali o privilégiách, neboli akceptovaní.  Doteraz nikto nevysvetlil pôvod tajuplného dokumentu Normae. Táto potterovská listina (bez hlavičky a úradnej pečiatky) sa priebežne objavovala pri rozhovoroch v rukách nových diecéznych biskupov. Normae spochybnili ich svätenia a žiadali tzv. podmienečné presvätenia. Časť kňazov a biskupov nemohla prijať takýto návrh a navyše ani nechcela (pre mnohých prekvapivo) zakotviť v tradičnej farskej pastorácii.  Kniha nie je bolestínskym spomínaním zraneného starca, ale racionálnym dokumentom ťažko uchopiteľných peripetií. Smutným dokumentom je vyhlásenie slovenskej biskupskej konferencie z roku 1992. Na rozdiel od láskavého poďakovania českých biskupov ide o prísny oznam, ktorý varuje ľudí pred službou neposlušných disidentov.  Konzal aj v iných súvislostiach spomína slovenskú podzemnú cirkev. Ani v podzemí sa federálna spolupráca nevyhla podozrievaniu a nacionalistickým sklonom zo slovenskej strany. Ľudia, ktorí sú v našom kontexte autoritami (František Mikloško, Ján Korec), nevychádzajú v Konzalovom podaní úplne ideálne. Slovenská cirkev – aj tá utajená – vždy počítala s podtatranskými špecifikami a nemala chuť vydať sa cestou odvážnejších experimentov. Opatrnosť je možno pochopiteľná, ale z nadhľadu je jednoznačné: nie česká situácia sa začne podobať slovenskej, to tradičná slovenská spoločnosť sa šialene rýchlo mení. Ak sa zodpovedným ľudom v cirkvi do experimentov doteraz nechcelo, o chvíľu budú nevyhnutnosťou. Mlčiaca cirkev v časoch komunizmu bola výborným trenažérom nových postupov. Je škandalózne, že tá skúsenosť zostala nevyužitá.  Konzalove spomienky majú ďaleko od oslavnej pamätnice. Priznáva problémy v komunikácii medzi jednotlivými vetvami podzemnej cirkvi. Mnohí tajne svätení biskupi boli svojskými osobnosťami s autoritatívnymi sklonmi. Ženatí kňazi a biskupi prežívali manželské krízy. Toto je iný obraz duchovných služobníkov. Sú solidárni so sebe zverenými inak ako tí, ktorí vraj dokonale vedia o ľudských trápeniach zo spovedníc.  Z Konzalových textov cítiť aj istú zatrpknutosť. Nemá silu ďalej bojovať o akceptáciu: „Je príliš neskoro. Biologické riešenie už beží.“  Pražská obec je však stále aktívna. Konzal pravidelne v byte niektorého člena obce slávi liturgiu. Členovia obce si vzájomne pomáhajú. Oslovuje ľudí, ktorí sa z rozličných dôvodov necítia dobre v patetickej nálade veľkých chrámov. Sám Konzal je autorom niekoľkých kníh, v ktorých píše o ľudskej i kresťanskej zrelosti.   Je dobré vedieť, že aj takto – v podobe skromnej a premýšľavej menšiny – môže vyzerať praktické kresťanstvo. To je ten paradox: V podzemí je občas viac svetla ako hore. A mlčiaci hovoria najzreteľnejšie.

Jan Konzal, Duch a nevěsta, CDK Brno, 2010  

Autor je publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite