Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Egypt – počkajte s prípitkami

.františek Šebej .časopis .týždeň vo svete

Mnohí na Západe už odštupľovali šampanské na oslavu práve narodenej egyptskej demokracie. Celkom určite si pripíjali predčasne, lebo tá je ešte stále iba hriešnou myšlienkou.

Možný pôrod egyptskej demokracie má pevne v rukách armáda, a tá ho nebude nijako urýchľovať. Treba dodať, že to má svoje výhody. Naplno prepuknutá demokracia totiž premietne do volebných výsledkov nálady, preferencie a náklonnosti obyvateľov. To je, samozrejme, v poriadku, taká je demokracia, len sa treba pozrieť aj na to, čo to v prípade Egypta znamená.

.verejná mienka a demokracia
V roku 2009 výskum verejnej mienky World Public Opinion zistil, že 64 percent Egypťanov má pozitívny názor na Moslimské bratstvo a až 75 percent súhlasí s názorom Moslimského bratstva, že kolégium zložené z náboženských učencov má mať právo vetovať zákony, ktoré sú podľa nich v rozpore s Koránom. Navyše iba 36 percent Egypťanov si vedelo predstaviť, že o prezidentský úrad by sa mohol uchádzať aj nemoslim.
To nie je všetko. Douglas E. Schoen, politický poradca štyroch bývalých izraelských predsedov vlád, ktorý radil aj tureckej premiérke Tansu Cillerovej, cituje rozsiahlu analýzu egyptskej verejnej mienky autorov Lisy Blaydesovej a Drewa Linzerhowa, ktorí zistili, že až 60 percent Egypťanov má názory, ktoré možno označiť za fundamentalistické a že podporujú väčšiu rolu islamu vo verejnom živote. Až 85 percent opýtaných povedalo, že vplyv islamu na politiku je pozitívny a iba 2 percentá ho považovali za negatívny. Veľkej podpore sa podľa prieskumu tešia aj základné piliere islamského práva šaríje. Napríklad až 84 percent Egypťanov zastáva názor, že odpadlíci od viery, tí, ktorí sa odvrátia od islamu, si zaslúžia trest smrti.
Podľa ďalšieho výskumu agentúry Zogby International z júla 2010 sedem z desiatich Egypťanov sa pozerá pozitívne na možnosť, že Irán nadobudne nukleárne zbrane a až 80 percent Egypťanov je za vypovedanie mierových dohôd s Izraelom podpísaných v Camp Davide. To by nemalo prekvapiť najmä tých, ktorí pozorne sledovali napríklad priebeh egyptských protestov. Mubaraka „zneucťovali“ Dávidovou hviezdou načmáranou cez jeho portrét. To je, pochopiteľne, dôsledok desaťročí intenzívnej protiizraelskej a otvorene antisemitskej propagandy vo všetkých médiách, v nespočetných kázňach v mešitách, na televíznych obrazovkách a tiež na školách a univerzitách. Ani Mubarakov režim, napriek stabilným pragmatickým vzťahom s Izraelom, tejto nenávistnej propagande nikdy nekládol prekážky. Antisemitizmus je priamo súčasťou náboženskej doktríny a antisemitizmom je egyptská spoločnosť (a s ňou aj celý arabský svet) kontaminovaná za akúkoľvek inde vo svete predstaviteľnú hranicu. V Egypte, podobne ako vo zvyšku arabského sveta, ešte stále patria Hitlerov Mein Kampf a paškvil zvaný Protokoly sionských mudrcov v arabskom preklade medzi najpredávanejšie knižné tituly. Najvyšší predstaviteľ egyptského Moslimského bratstva Muhammad Badie v kázni v októbri 2010 povedal, že „odpor je jediným riešením proti sionisticko-americkej arogancii a tyranii...“, a tiež, že „zlepšenie a zmena, o ktoré sa (moslimský) národy usilujú, možno dosiahnuť iba výchovou džihádistickej generácie, ktorá bude vyhľadávať smrť tak, ako nepriatelia vyhľadávajú život.“
Toto sú najnápadnejšie rysy demokratického „terénu“, na ktorom sa rozhodne o politickej budúcnosti Egypta. Teda ak armáda na jeseň tohto roku naozaj dovolí, aby sa ľud slobodne a demokraticky rozhodol. Ak to dovolí, bude to takmer naisto znamenať výraznejší vplyv politického islamu na egyptský verejný život aj politiku. Či pôjde o priamu politickú dominanciu reprezentantov Moslimského bratstva legitimizovanú slobodnými voľbami, alebo o nejaký iný model, následky sa dajú predvídať. Ani dve generácie trvajúci mier medzi Egyptom a Izraelom nemusí príchod demokracie pod pyramídy prežiť.

.„it´s economy, stupid...“
To povedal svojho času Bill Clinton. Platí to. Absencia politických slobôd a účasti ľudu na moci, spolu s možnými katastrofálnymi následkami demokratických volieb v prostredí silno islamskej krajiny, sú iba niektoré spomedzi problémov, ktoré dnešný Egypt má. Motivácia veľkej časti protestujúcich, ktorí si nakoniec vyvzdorovali Mubarakov odchod, bola najmä ekonomická – sľubovali si lepší život aspoň v relatívnom dostatku. Ten im Mubarakov režim, postavený na bakšišoch pre politických kmotrov, doposiaľ upieral. A komentátor Daniel Henninger v The Wall Street Journal upozorňuje, že Egypt nie je len príbeh politického útlaku, ale aj ekonomickej mizérie. Vlastne je otázne, či táto krajina vôbec dokáže slušne uživiť svojich 80 miliónov obyvateľov. V čase Násirovej arabskej socialistickej revolúcie v roku 1952 ich bolo iba 20 miliónov. Podľa toho, čo mi pred pár dňami povedal egyptský veľvyslanec, v krajine pribudne každých 9 mesiacov milión obyvateľov, taká je tam pôrodnosť. A Daniel Henninger upozorňuje, že Egypt je krajinou, kde 35 percent pracujúcej populácie zamestnáva štát. Tých môže ten zvyšok pracujúcich svojimi daňami len sotva uživiť. Navyše, odchádzajúci prezident Mubarak v poslednom sociálno-bakšišovom kŕči režimu zvýšil príjmy aj penzie vo verejnom sektore o 15 percent, čo je naozaj danajský dar budúcim vládam Egypta. Turecko je tiež islamská krajina, ale spomedzi islamských krajín je v blízkom svete jediná, ktorá ekonomicky prosperuje. V Turecku však štát zamestnáva iba 13 percent pracujúcej populácie a v krajinách, ktoré sú považované za stúpajúce hviezdy ekonomiky – v Južnej Kórei, Indonézii, Malajzii (tiež islamské krajiny),  Indii, na Taiwane, v Thajsku a dokonca v Číne (8,3 percenta) je to výrazne menej. V Singapure platí štát dokonca menej ako 3 percentá pracujúcej populácie.
Niektorí politici a najrôznejší novinoví rozumbradovia prognózujú, chvejúc sa radostným vzrušením, celoarabskú epidémiu demokratických revolúcií a v prípade viacerých krajín môžu mať pravdu. Lenže všetky tie krajiny budú stáť pred tým istým problémom ako Egypt a ešte väčším. Platí to o Jordánsku, Jemene, Tunisku aj Alžírsku – vysoké percento ľudí platených štátom. Henninger píše, že v Jordánsku je to takmer 50 percent. Tie percentá znamenajú absolútnu neschopnosť vydriapať sa z ekonomickej beznádeje. A ekonomická beznádej je pôda, v ktorej sa demokracii nemôže dariť. Navyše nie je jasné, čo by si ľudia, zvyknutí na opatrovateľský štát, teda armáda štátnych zamestnancov, počali, keby sa ocitli „na trhu“. To bude, popri pôrodných kŕčoch demokracie, ten hlavný problém rozbúreného arabského sveta. Egypťania aj zvyšní Arabi budú potrebovať predovšetkým prácu. Tej zatiaľ niet a štát (je úplne jedno, či demokratický, alebo nie) ďalšie pracovné miesta nevytvorí. Egypt, aby vybŕdol z chudoby, bude potrebovať modernú a rastúcu ekonomiku, ktorú dokáže vytvoriť iba súkromný sektor. Ale ten, ako upozorňuje Daniel Henninger, nemôže prosperovať v prostredí, v ktorom vysoké príjmy vo verejnom sektore a rôzne štedré sociálne platby od štátu „demarketizujú“ cenu práce. Je Egypt a celý etatistický arabský svet pripravený na bolestivé zmeny v tejto oblasti? Lebo ak nie, ani demokracia, ak tam náhodou predsa len zavíta, neprežije.

.čo bude s egyptskými kresťanmi?
Za Mubaraka sa ôsmim miliónom egyptských kresťanov nevodilo najlepšie. Pred dvoma mesiacmi zabili islamskí teroristi na Nový rok pri koptskom kostole po bohoslužbe 21 ľudí. Pápež Benedikt XVI. potom verejne naliehal na egyptskú vládu, aby chránila náboženské menšiny. Hovorca egyptského ministerstva zahraničných vecí na to reagoval vyhlásením, že pápežove výroky sú „neprijateľným zasahovaním“ do egyptských vnútorných záležitostí. A egyptská vláda stiahla dočasne z Vatikánu svojho veľvyslanca. Nie, ani Mubarakov režim nebol kresťanom naklonený. Ale je takmer isté, že islamizácia politického života v podaní Moslimského bratstva môže znamenať pre egyptských kresťanov smrtiacu katastrofu. A tú môže znamenať aj mocenský chaos, ktorý sa tiež môže strhnúť, ak k moci nenastúpi nik, kto by ju dokázal uchopiť skutočne pevne. Počas vlády Saddáma Husajna v Iraku nemali irackí chaldejskí katolíci a iní kresťania nijaké politické slobody, nemal ich, koniec koncov, nikto, ale svoju vieru mohli praktikovať relatívne v pokoji. V okamihu, keď režim strany Baas padol, stali sa terčami zúrivých útokov šiítskych islamistov. Horeli kostoly, biskupi a kňazi boli unášaní a mnohí aj zabíjaní. Státisíce irackých kresťanov, ktorí tam žili od predislamských čias, utiekli pred vraždením a prenasledovaním do exilu. Egyptskí koptskí kresťania zrejme nebudú mať po nástupe islamistov k moci lepší osud. Niektorí pesimistickejší prognostici, ako napríklad Rich Lowry v National Review, hovoria o hroziacej genocíde. Lowry píše, že ak sa Egypt stane pre koptov neznesiteľným, bude to znamenať zhasínanie svetiel pre všetkých kresťanov Blízkeho východu. Treba dodať, že s výnimkou Izraela. Pokiaľ bude existovať.

.čo na to Západ?
Má Západ komunikovať s Moslimským bratstvom, ak sa stane súčasťou politickej moci v Egypte či inde? Nepochybne má. Určite však nie na relativizujúcu nôtu „my takí demokrati, vy onakí demokrati, spolu sme zvíťazili nad tyraniou, sme teda kamaráti“. Islamistov nie je potrebné vyučovať, čo je demokracia. Ak je mierou demokracie reprezentatívnosť, teda opora vo verejnej mienke, je už teraz Moslimské bratstvo dostatočne demokratické. Ale určite ho netreba financovať v podobe, v akej Amerika sponzorovala Mubarakov Egypt. Vôli ľudu netreba zvonku brániť už aj preto, aby mal ten ľud konečne príležitosť „vykúpať sa“ v následkoch svojej demokratickej vôle. Skôr im treba vysvetliť, čo si môžu v regióne a vo svete dovoliť a kde sú ich hranice. Ak budú hovoriť o obnovení kalifátu všade tam, kde islam kedysi už vládol (trebárs v Andalúzii či na Sicílii, o ktorých hovoril už zakladateľ Bratstva al-Banna), treba im povedať, aby na to zabudli. Treba im tiež povedať, že aj keď sa Moslimské bratstvo ani „arabská ulica“ nezmierili s existenciou Izraela, ten je tu a požíva ochranu Západu. Treba im jasne povedať, že ak chcú týrať Egypťanov drastickými trestami podľa šaríje a Egypťania im to schvaľujú, tak je to ich voľba, ale odporné a zavrhnutiahodné to byť neprestane. Ak sa chcú naďalej opájať jedom nenávisti k Židom a k Amerike a otráviť ním aj svoje deti, je to ich voľba. Ak sa však rozhodnú pre vojnu, budú ju mať. To im treba vysvetliť, keď sa skončí oslava demokracie. Je to pesimistické, temné a konfrontačné? Nepochybne. Taká je vyhliadka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite