Hoci táto zahranično-politická stratégia reaganovskej administratívy bola zacielená na Sovietsky zväz, v praxi sa uplatňovala v najrôznejších kútoch sveta. Sovietska sféra vplyvu sa totiž neobmedzovala iba na krajiny za železnou oponou. Sovieti veľmi dobre vedeli, kde sú citlivé oblasti rozvojového sveta, v ktorých môžu politicky veľa získať. Rozširovali svoju sféru vplyvu, kde sa dalo. Využívali pri tom lokálne konflikty a zdroje, ľudovú nespokojnosť či ambície miestnych diktátorov. V skutočnosti im šlo len o vlastné strategické zisky. To, čo v 80. rokoch Moskva prezentovala ako „boj za slobodu“, napríklad v Nikarague či v Angole, bol boj za sovietske záujmy. Sovietsky zväz tento boj podporoval materiálne, personálne aj informačne. K tomu všetkému pridával politický tlak a presviedčanie medzinárodného spoločenstva, že jeho spojenci majú na boj morálne oprávnenie.
Reaganova administratíva logicky vnímala podobné miesta konfliktov ako bojiská, na ktorých sa rozhoduje o konečnom výsledku Studenej vojny. Republikán Reagan v tom bol nasledovníkom iniciatívy svojho predchodcu, demokrata Cartera, ktorý začal s poskytovaním pomoci afganským mudžahídom v boji proti sovietskej vojenskej prítomnosti.
Ako povedala jedna z hlavných obhajkýň Reaganovej doktríny, členka jeho kabinetu Jeane Kirkpatrick: „Východiskovým bodom Reaganovej doktríny je... idea slobody.“ Táto žena bola pôvodne členkou Demokratickej strany, od začiatku 80. rokov však presadzovala myšlienku, že Američania by mali v nutnom prípade podporovať proamerické autoritárske režimy, aby sa zabránilo šíreniu prosovietskych síl. Podľa nej sa spomínané autoritárske režimy dali transformovať na demokracie, kým ľavicová totalita takéhoto vývinu schopná nie je. V rámci tejto stratégie sa teda dočkali podpory tzv. contras (kontrarevolucionári) v Nikarague, antikomunistická organizácia UNITA v Angole i opozícia v Kambodži.
Praktické uplatňovanie Reaganovej doktríny neraz narážalo na problémy. Jedna vec bola identifikovať nepriateľa, ktorým boli Sovietmi vyzbrojované a ekonomicky podporované sily. Druhá vec bola identifikovať lokálneho hráča, ktorý by dokázal tohto nepriateľa účinne poraziť. A tak sa vo Washingtone neraz privierali oči nad nepríjemnými faktmi. Napríklad nad tým, že nikaragujskí contras používali v boji proti komunistickým sandinistom aj taktiku zameranú proti civilnému obyvateľstvu. Je tiež otázne, či bola Reaganova doktrína všade strategicky úspešná. Z dlhodobého hľadiska pôsobí vypuklo príklad Afganistanu, kde sa mudžahídi, Amerikou najskôr podporovaní, časom stali hlavnou totalitnou i protiamerickou silou.
Kritici Reaganovej doktríny pripisujú práve tejto stratégii postupné hromadenie bojovného antiamerikanizmu v treťom svete, ktoré podľa nich vyvrcholilo v teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Je zaujímavé, že na podpore Reaganovej doktríny sa v osemdesiatych rokoch v Kongrese vedeli zhodnúť s republikánmi i mnohí centristickí demokrati, táto politická agenda však bola neraz terčom kritiky zo strany paleokonzervatívcov či pravicových libertariánov. Tí sa obávali, že prílišná angažovanosť v komplikovaných lokálnych konfliktoch, kde je ťažké uplatňovať západné štandardy, Ameriku zaťaží ekonomicky, vojensky a napokon i morálne.
Je však isté, že Reaganova doktrína bola jedinou stratégiou, ktorá v čase Studenej vojny dokázala rázne čeliť sovietskej expanzii a zastrašiť Moskvu natoľko, aby sa stiahla do defenzívy nielen na bojiskách, ale aj za rokovacím stolom.
Reaganova administratíva logicky vnímala podobné miesta konfliktov ako bojiská, na ktorých sa rozhoduje o konečnom výsledku Studenej vojny. Republikán Reagan v tom bol nasledovníkom iniciatívy svojho predchodcu, demokrata Cartera, ktorý začal s poskytovaním pomoci afganským mudžahídom v boji proti sovietskej vojenskej prítomnosti.
Ako povedala jedna z hlavných obhajkýň Reaganovej doktríny, členka jeho kabinetu Jeane Kirkpatrick: „Východiskovým bodom Reaganovej doktríny je... idea slobody.“ Táto žena bola pôvodne členkou Demokratickej strany, od začiatku 80. rokov však presadzovala myšlienku, že Američania by mali v nutnom prípade podporovať proamerické autoritárske režimy, aby sa zabránilo šíreniu prosovietskych síl. Podľa nej sa spomínané autoritárske režimy dali transformovať na demokracie, kým ľavicová totalita takéhoto vývinu schopná nie je. V rámci tejto stratégie sa teda dočkali podpory tzv. contras (kontrarevolucionári) v Nikarague, antikomunistická organizácia UNITA v Angole i opozícia v Kambodži.
Praktické uplatňovanie Reaganovej doktríny neraz narážalo na problémy. Jedna vec bola identifikovať nepriateľa, ktorým boli Sovietmi vyzbrojované a ekonomicky podporované sily. Druhá vec bola identifikovať lokálneho hráča, ktorý by dokázal tohto nepriateľa účinne poraziť. A tak sa vo Washingtone neraz privierali oči nad nepríjemnými faktmi. Napríklad nad tým, že nikaragujskí contras používali v boji proti komunistickým sandinistom aj taktiku zameranú proti civilnému obyvateľstvu. Je tiež otázne, či bola Reaganova doktrína všade strategicky úspešná. Z dlhodobého hľadiska pôsobí vypuklo príklad Afganistanu, kde sa mudžahídi, Amerikou najskôr podporovaní, časom stali hlavnou totalitnou i protiamerickou silou.
Kritici Reaganovej doktríny pripisujú práve tejto stratégii postupné hromadenie bojovného antiamerikanizmu v treťom svete, ktoré podľa nich vyvrcholilo v teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Je zaujímavé, že na podpore Reaganovej doktríny sa v osemdesiatych rokoch v Kongrese vedeli zhodnúť s republikánmi i mnohí centristickí demokrati, táto politická agenda však bola neraz terčom kritiky zo strany paleokonzervatívcov či pravicových libertariánov. Tí sa obávali, že prílišná angažovanosť v komplikovaných lokálnych konfliktoch, kde je ťažké uplatňovať západné štandardy, Ameriku zaťaží ekonomicky, vojensky a napokon i morálne.
Je však isté, že Reaganova doktrína bola jedinou stratégiou, ktorá v čase Studenej vojny dokázala rázne čeliť sovietskej expanzii a zastrašiť Moskvu natoľko, aby sa stiahla do defenzívy nielen na bojiskách, ale aj za rokovacím stolom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.