.na svet prišiel 6. februára 1911 v Tampicu, v štáte Illinois. Jeho otec bol predavač topánok írskeho pôvodu, ktorý veľa pil a často pre to strácal prácu. Schopnosť rozprávať zábavné historky zdedil budúci prezident práve po ňom. Bol to ten druh láskavého sebaironického humoru, ktorý dodáva odstup od životných problémov a umožňuje ľahšie niesť starosti.
.detstvo v chudobe
O to, že z Ronalda niečo poriadne vyrástlo, sa zaslúžila najmä jeho matka. Zbožná žena, ktorá v miestnom kostole viedla modlitebné skupiny, bola stelesnením životného optimizmu. V ľuďoch sa vraj vždy snažila hľadať to pozitívne. Ronalda učila, aby sa nenechal zlomiť nezdarmi, pretože každá strasť raz pominie a všetko sa napokon obráti na dobré. Syn po nej zdedil aj predispozíciu na Alzheimerovu chorobu. Reaganovci boli veľmi chudobní. Vo svojich pamätiach bývalý prezident opisuje, ako mama každú sobotu posielala jeho brata k mäsiarovi kvôli troche pečienky pre mačku. V skutočnosti žiadnu mačku nemali a čo brat vyprosil, to mala v nedeľu rodina na obed.
Mladý Reagan nebol akademický typ a miesto učenia ho bavil futbal, plávanie a herectvo, ktoré sa malo stať jeho povolaním. Napriek tomu, že jeho študijné výsledky neboli zvlášť oslnivé a koncom 20. rokov malo vysokoškolské vzdelanie len sedem percent Američanov, Reagan presvedčil vedenie Eureca College v Illinois, aby ho prijali na štúdium sociológie. Nečudo, že ako politik dokázal Reagan verejnosti i svetu tak presvedčivo predávať mýtus amerického sna. On sám ho totiž zosobňoval: vyštudoval napriek chudobnému pôvodu, presadil sa v Hollywoode a oženil sa s Oscarovou hviezdou Jane Wymanovou. Ich manželstvo však nevydržalo ani desať rokov a je iróniou, že inak konzervatívny Reagan zostal zároveň jediným americkým prezidentom v dejinách, ktorý sa rozviedol.
.do politiky
Reagan sa medzi rokmi 1937 až 1965 objavil vo viac ako šesťdesiatich filmoch. Veľmi nevynikol, no stačilo to, aby sa dostal do širokého povedomia. Mal povesť dochvíľneho profesionála s výbornou pamäťou. K politike pričuchol ako predseda hereckých odborov na prelome 40. a 50. rokov. Tu sa spoznal aj so svojou druhou manželkou Nancy. Keď Reaganova herecká hviezda začínala pohasínať, stal sa hovorcom koncernu General Electric. To bol ešte demokrat, obdivujúci Rooseveltov Nový údel a myšlienku silného sociálneho štátu. Lenže jeho presvedčenie dostávalo trhliny. Jednak mu progresívna daň s najvyššou sadzbou 94 percent brala väčšinu príjmov, jednak po celej krajine stretával frustrovaných ľudí, ktorým rastúca vládna byrokracia siahala na slobodu, majetok i nervy. V roku 1962 prešiel k republikánom.
O dva roky neskôr už Reagan prednášal strhujúci prejav na podporu vtedajšieho republikánskeho kandidáta na prezidenta Barryho Goldwatera. Tento konzervatívny libertarián chcel skoncovať s výsadami odborov, neefektívnym sociálnym štátom a vysokými daňami. No čas ešte nedozrel a Goldwater voľby prehral. Čiastočne si za to mohol sám. Goldwater mal totiž nielen povesť politického extrémistu, ale zároveň pôsobil ako niekto, kto nemá rád ľudí. Reagan však urobil taký dojem, že skupina straníckych podporovateľov ho prehovorila, aby sa uchádzal o úrad guvernéra Kalifornie. V roku 1967 ho zvolili a zostal na čele tohto štátu dve volebné obdobia. Bola to éra hippies, revoltujúcich študentov a protestov proti vojne vo Vietname. Keď sa na univerzite v Berkeley začali objavovať výtržnosti, Reagan neváhal na obnovu poriadku povolať Národnú gardu. No s protestujúcimi ľavicovými študentmi sa stretol aj zoči-voči. Keď mu jeden z nich vyčítal, že nikdy nemôže porozumieť generácii, ktorá vyrastala v ére dobývania vesmíru, televízie a počítačov, Reagan mu odvetil: „Máte pravdu. Tieto veci sme skutočne vo vašom veku nemali. My sme ich totiž vymysleli.“
Aby vyrovnal rozpočet Kalifornie, najskôr dane zvýšil a keď štát vyzbieral prebytok, vrátil ho občanom na daňových úľavách. Bolo jasné, že Reagan má namierené do Bieleho domu. V roku 1976 sa mu ešte nepodarilo vyhrať republikánske primárky. No o štyri roky neskôr na hlavu porazil úradujúceho prezidenta Jimmyho Cartera. Médiá Reaganom pohŕdali. Nazývali ho „kalifornským cvokom“ a „ďalším Goldwaterom“. Jeho vlastný neskorší viceprezident George Bush starší o ňom ešte v roku 1980 hovoril ako o „individualistovi“ a „extrémistovi“. Spojené štáty sa však nachádzali v takom zúfalom stave, že veselý Reagan popri slabošskom Carterovi pôsobil ako zjavenie.
.veľký komunikátor
Prvou Reaganovou prioritou bola obnova autority prezidentského úradu. Američania potrebovali cítiť, že Biely dom vyžaruje silu. V 70. rokoch, po afére Watergate a za vlády slabých prezidentov Geralda Forda a Jamesa Cartera, však krajine fakticky vládol Kongres a výkonná moc sa ocitla v stave zmätku. Carter pobehoval po Oválnej pracovni len tak vo svetri a reprezentatívnosť nahradila neformálnosť. Naproti tomu Reagan, vždy elegantne oblečený, vyžadoval oblek s bielou košeľou a kravatou aj od členov svojho štábu. Obnovil tradičnú vojenskú stráž, protokol a pompézne prezidentské ceremónie, ktoré úradu opäť dodali lesk v očiach verejnosti i zahraničných návštev.
Druhou prioritou bolo vliať Američanom nádej a vieru v optimistickú budúcnosť. Reagan sa do istej miery podieľal na vytvorení modernej mediálnej demokracie. Bol to terapeutický prezident, ktorého úlohou bolo presvedčiť demoralizovaný národ, že Amerika je v poriadku a stále stojí na svojich pôvodných ideáloch. Nebolo to len herectvo. Historik Paul Johnson o ňom napísal, že z Reagana vyžarovala spokojnosť, radosť a sebaistota. Hoci toho dosiahol veľa, bol skromný, nad nikoho sa nepovyšoval a nesnažil sa predstierať svoju veľkosť. Od vlastnej vlády sa rétoricky dištancoval tým, že o nej rozprával v tretej osobe. Nevyužíval logiku ani štatistiku, ale analógiu, príbehy a metafory. Bol to pre neho spôsob ako sa vyhnúť príliš podrobnej argumentačnej debate, ktorá by si vyžadovala znalosti, aké nemal. Vedel sa smiať z vlastných nedostatkov, čím odzbrojoval kritikov. V roku 1984, keď už mal 73 rokov, sa ho počas volebnej kampane spýtali, či vek nie je hendikepom. On na to odpovedal, že nemieni zneužívať mladosť a neskúsenosť svojho protivníka. Pri inej príležitosti vysvetľoval, že už rímsky cisár Dioklecián sa na regulácii cien popálil: „Som jeden z mála ľudí, ktorí sú dosť starí, aby si to pamätali.“ Jeho štýlom riadenia bolo vymenovať do funkcií schopné osoby, ktoré by boli bystrejšie než on sám, stanoviť im všeobecné ciele a nechať ich robiť svoju prácu. Reagan strávil v úrade spolu 345 dní dovolenkovaním na svojom ranči. Veľa času venoval aj sledovaniu filmov. Len v Camp Davide si ich pozrel 356. Bol to „ľudový prezident“, čím si získal srdcia Američanov. Dodnes mu v prieskumoch vyjadrujú sympatie skoro tri štvrtiny z nich.
.ekonomika
Reagan vyhral voľby so sľubom, že zníži dane, zliberalizuje hospodárstvo a oseká bujnejúci štátny aparát. V skutočnosti len spomalil zvyšovanie sociálnych výdavkov z Carterových 5 percent ročne na 3,7 percenta. Väčšie škrty mu nedovolil demokratmi ovládaný Kongres. Daňové reformy v rokoch 1981 a 1986 priniesli nižšie sadzby, zjednodušenie systému výberu i viac peňazí do štátnej kasy. Ekonomika sa zotavila v roku 1983, dva roky po Reaganovom nástupe k moci. Inflácia sústavne klesala z desať percent v roku 1981 na približne polovicu o sedem rokov neskôr. Nezamestnanosť v tom istom období klesla zo siedmich na päť percent. Americká ekonomika sa počas Reaganovej vlády zväčšila o štvrtinu, kým priemerné hodinové mzdy stúpli o pätinu.
Samozrejme, v súvislosti so súčasnou finančnou krízou sa najviac spomína iný aspekt Reaganovho dedičstva. A tým je deficit, o ktorom prezident vyhlásil, že sa oň nestará, lebo je už dosť veľký, aby sa o seba postaral sám. Za Reagana sa deficit, ktorý hrozivo rástol už v 70. rokoch, úplne vymkol spod kontroly. Zväčšoval sa rýchlosťou 137 miliárd dolárov ročne. Nebolo to spôsobené len nepriateľsky naladeným Kongresom, ktorý mu neumožnil väčšie škrty. Reagan povedal, že keby mal voliť medzi deficitom a národnou bezpečnosťou, vyberie si národnú bezpečnosť. Výdavky na zbrojenie, ktoré v roku 1979 dosahovali 119,3 miliardy dolárov, narástli v roku 1983 na 210 miliárd. V roku 1986 dosahovali už 273 miliárd dolárov. Bol to deficit, ktorý umožnil Amerike uzbrojiť Sovietov a stať sa jedinou globálnou superveľmocou. Dnes, takmer o štvrťstoročie neskôr, môže byť deficit dôvodom, pre ktorý Amerika tento status stratí. V každom prípade, Reagan považoval za svoju najväčšiu politickú prehru, že nepresadil zákon o vyrovnanom rozpočtovom hospodárení.
.mier cez silu
V roku 1980 sa všetkým zdalo, že Sovietsky zväz bude existovať naveky a treba hľadať možnosti, ako s ním koexistovať. Reagan si to nemyslel. Starcov v Kremli drvil slovami i činmi. Známy výrok o „ríši zla“ predniesol v roku 1983 pred Národným združením evanjelikálov. Médiá reagovali zdesene. O rok neskôr si zase Reagan robil žarty pred rozhlasovým vystúpením. Nevediac, že mikrofón je zapnutý, oznámil divákom, že o päť minút sa začína bombardovanie Ruska. V roku 1987 Reagan v Berlíne dramaticky vyzval Michaila Gorbačova, aby strhol múr rozdeľujúci mesto.
Išlo o silné gestá. No podobné boli aj Reaganove činy. Na rakety SS-20, rozmiestnené v strednej Európe, reagoval rozmiestnením peršingov. V Západnom Nemecku a inde v Európe sa proti nim konali masové protesty pacifistov (mnohí boli motivovaní nábožensky), ktoré s potešením povzbudzovala KGB. V 80. rokoch sa považovalo za politicky nekorektné písať v tlači o angažovaní sa Sovietov v pozadí západného „mierového“ hnutia. Ale presne z tohto dôvodu boli vtedy opakovane vyhostení sovietski diplomati z Belgicka, Holandska, Nórska, Dánska a Portugalska. V roku 1983 zmarila americká vojenská intervencia na karibskom ostrove Grenada komunistický puč, zosnovaný Kubáncami a Sovietmi. No „Hviezdne vojny“, teda Strategickú obrannú iniciatívu už Sovieti nerozchodili. Reagan chcel presadiť vesmírny systém obrany, ktorý by sovietske rakety ničil priamo vo vzduchu. Dodnes je to technicky neuskutočniteľná vízia, no bluf zabral. Do čela ZSSR bol zvolený reformátor Gorbačov a spoločne s Reaganom sa dohodli na znížení nukleárneho napätia.
Samozrejme, Reaganova administratíva neslávila len zahraničnopolitické úspechy. V roku 1983 zahynulo 241 amerických vojakov pri teroristickom útoku na kasárne v Bejrúte. V roku 1986 otriasol Bielym domom škandál Irán-Contra. Poradcovia prezidenta Reagana predávali zbrane Iránu, z výnosu ktorých mal byť financovaný protikomunistický odboj v Nikarague. V 80. rokoch tiež Spojené štáty istý čas podporovali režim Saddáma Husajna. Vtedy ho však podporoval aj Sovietsky zväz.
.dať Reaganovi námestie?
Mnohí americkí a západoeurópski intelektuáli, ktorí v 80. rokoch nevedeli prísť Reaganovi na meno, mu samozrejme po roku 1989 nemohli prenechať zásluhy na páde sovietskeho bloku. Tie skôr pripisovali Michailovi Gorbačovovi. Posledný sovietsky vládca si nepochybne zaslúži večnú vďaku zato, že nestál v ceste udalostiam. Avšak na rozdiel od Reagana jeho úmyslom nikdy nebolo sovietsky komunizmus zničiť, ale naopak reformami ho posilniť a zachovať. Gorbačov by sa so svojou reformnou agendou zrejme nikdy nedostal k moci, keby Západ nekonfrontoval Sovietsky zväz na poli vojenskom, technologickom i ekonomickom. V 70. rokoch Moskva nemala dôvod na reformy, lebo nikto na ňu nátlak nevyvíjal.
Ďalší kritici tvrdia, že železná opona by padla aj bez Reagana. Lenže kedy? Sovietsky zahraničnopolitický expert a neskorší ruský veľvyslanec vo Washingtone Vladimír Lukin priznal, že „Hviezdne vojny“ urýchlili rozpad ZSSR o päť až desať rokov. Pohlavári vo východnom bloku rozhodne nebrali amerického prezidenta na ľahkú váhu. Napríklad poľský komunistický generál Czeslaw Kiszak v tajnom memorande napísal: „Reaganova činnosť v zahraničnej politike nie je improvizáciou, nie je to reťaz spontánnych iniciatív, ale starostlivo naplánovaná a koordinovaná akcia...“ O tom, že vtiahnuť ZSSR do pretekov v zbrojení bola efektívna stratégia, svedčí aj vývoj sovietskych vojenských výdavkov. Koncom 70. rokov vynakladala Moskva na obranu 12 až 14 percent hrubého národného produktu, v druhej polovici 80. rokov to už bolo 25 až 30 percent. Centrálne plánovaná ekonomika to nemohla ustáť.
S Reaganovým odkazom súvisí aj otázka, či by po ňom na Slovensku malo byť pomenované nejaké verejné priestranstvo. Občianska konzervatívna strana navrhla premenovať bratislavské Námestie slobody, kde sídli Úrad vlády, na Námestie Ronalda Reagana. Koniec koncov, v Bratislave je ulica, ktorá je pomenovaná po prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi, v Nitre zase nábrežie. V Banskej Bystrici sa pre zmenu nachádza nemocnica, nazvaná po Franklinovi D. Rooseveltovi. Ronald Reagan značnou mierou prispel k slobode Slovákov, a preto by si sedem rokov po smrti zaslúžil dôstojnú pamiatku. V susednom Poľsku sú po ňom pomenované námestie (v Krakove), park (v Gdansku) i pamätník (vo Wroclawi). Nemecký minister obrany Karl-Theodor zu Guttenberg navrhol pomenovať po ňom námestie v Berlíne. Na ostrove Grenada mu venovali sériu známok. Američania po Reaganovi pomenovali lietadlovú loď. Zazneli aj úvahy, že jeho podobizeň by mohla pribudnúť na skale Mount Rushmore, kde by robil spoločnosť takým velikánom ako sú George Washington, Thomas Jefferson, Abraham Lincoln alebo Theodore Roosevelt. Jedno je isté: v tejto spoločnosti by sa nestratil.
.detstvo v chudobe
O to, že z Ronalda niečo poriadne vyrástlo, sa zaslúžila najmä jeho matka. Zbožná žena, ktorá v miestnom kostole viedla modlitebné skupiny, bola stelesnením životného optimizmu. V ľuďoch sa vraj vždy snažila hľadať to pozitívne. Ronalda učila, aby sa nenechal zlomiť nezdarmi, pretože každá strasť raz pominie a všetko sa napokon obráti na dobré. Syn po nej zdedil aj predispozíciu na Alzheimerovu chorobu. Reaganovci boli veľmi chudobní. Vo svojich pamätiach bývalý prezident opisuje, ako mama každú sobotu posielala jeho brata k mäsiarovi kvôli troche pečienky pre mačku. V skutočnosti žiadnu mačku nemali a čo brat vyprosil, to mala v nedeľu rodina na obed.
Mladý Reagan nebol akademický typ a miesto učenia ho bavil futbal, plávanie a herectvo, ktoré sa malo stať jeho povolaním. Napriek tomu, že jeho študijné výsledky neboli zvlášť oslnivé a koncom 20. rokov malo vysokoškolské vzdelanie len sedem percent Američanov, Reagan presvedčil vedenie Eureca College v Illinois, aby ho prijali na štúdium sociológie. Nečudo, že ako politik dokázal Reagan verejnosti i svetu tak presvedčivo predávať mýtus amerického sna. On sám ho totiž zosobňoval: vyštudoval napriek chudobnému pôvodu, presadil sa v Hollywoode a oženil sa s Oscarovou hviezdou Jane Wymanovou. Ich manželstvo však nevydržalo ani desať rokov a je iróniou, že inak konzervatívny Reagan zostal zároveň jediným americkým prezidentom v dejinách, ktorý sa rozviedol.
.do politiky
Reagan sa medzi rokmi 1937 až 1965 objavil vo viac ako šesťdesiatich filmoch. Veľmi nevynikol, no stačilo to, aby sa dostal do širokého povedomia. Mal povesť dochvíľneho profesionála s výbornou pamäťou. K politike pričuchol ako predseda hereckých odborov na prelome 40. a 50. rokov. Tu sa spoznal aj so svojou druhou manželkou Nancy. Keď Reaganova herecká hviezda začínala pohasínať, stal sa hovorcom koncernu General Electric. To bol ešte demokrat, obdivujúci Rooseveltov Nový údel a myšlienku silného sociálneho štátu. Lenže jeho presvedčenie dostávalo trhliny. Jednak mu progresívna daň s najvyššou sadzbou 94 percent brala väčšinu príjmov, jednak po celej krajine stretával frustrovaných ľudí, ktorým rastúca vládna byrokracia siahala na slobodu, majetok i nervy. V roku 1962 prešiel k republikánom.
O dva roky neskôr už Reagan prednášal strhujúci prejav na podporu vtedajšieho republikánskeho kandidáta na prezidenta Barryho Goldwatera. Tento konzervatívny libertarián chcel skoncovať s výsadami odborov, neefektívnym sociálnym štátom a vysokými daňami. No čas ešte nedozrel a Goldwater voľby prehral. Čiastočne si za to mohol sám. Goldwater mal totiž nielen povesť politického extrémistu, ale zároveň pôsobil ako niekto, kto nemá rád ľudí. Reagan však urobil taký dojem, že skupina straníckych podporovateľov ho prehovorila, aby sa uchádzal o úrad guvernéra Kalifornie. V roku 1967 ho zvolili a zostal na čele tohto štátu dve volebné obdobia. Bola to éra hippies, revoltujúcich študentov a protestov proti vojne vo Vietname. Keď sa na univerzite v Berkeley začali objavovať výtržnosti, Reagan neváhal na obnovu poriadku povolať Národnú gardu. No s protestujúcimi ľavicovými študentmi sa stretol aj zoči-voči. Keď mu jeden z nich vyčítal, že nikdy nemôže porozumieť generácii, ktorá vyrastala v ére dobývania vesmíru, televízie a počítačov, Reagan mu odvetil: „Máte pravdu. Tieto veci sme skutočne vo vašom veku nemali. My sme ich totiž vymysleli.“
Aby vyrovnal rozpočet Kalifornie, najskôr dane zvýšil a keď štát vyzbieral prebytok, vrátil ho občanom na daňových úľavách. Bolo jasné, že Reagan má namierené do Bieleho domu. V roku 1976 sa mu ešte nepodarilo vyhrať republikánske primárky. No o štyri roky neskôr na hlavu porazil úradujúceho prezidenta Jimmyho Cartera. Médiá Reaganom pohŕdali. Nazývali ho „kalifornským cvokom“ a „ďalším Goldwaterom“. Jeho vlastný neskorší viceprezident George Bush starší o ňom ešte v roku 1980 hovoril ako o „individualistovi“ a „extrémistovi“. Spojené štáty sa však nachádzali v takom zúfalom stave, že veselý Reagan popri slabošskom Carterovi pôsobil ako zjavenie.
.veľký komunikátor
Prvou Reaganovou prioritou bola obnova autority prezidentského úradu. Američania potrebovali cítiť, že Biely dom vyžaruje silu. V 70. rokoch, po afére Watergate a za vlády slabých prezidentov Geralda Forda a Jamesa Cartera, však krajine fakticky vládol Kongres a výkonná moc sa ocitla v stave zmätku. Carter pobehoval po Oválnej pracovni len tak vo svetri a reprezentatívnosť nahradila neformálnosť. Naproti tomu Reagan, vždy elegantne oblečený, vyžadoval oblek s bielou košeľou a kravatou aj od členov svojho štábu. Obnovil tradičnú vojenskú stráž, protokol a pompézne prezidentské ceremónie, ktoré úradu opäť dodali lesk v očiach verejnosti i zahraničných návštev.
Druhou prioritou bolo vliať Američanom nádej a vieru v optimistickú budúcnosť. Reagan sa do istej miery podieľal na vytvorení modernej mediálnej demokracie. Bol to terapeutický prezident, ktorého úlohou bolo presvedčiť demoralizovaný národ, že Amerika je v poriadku a stále stojí na svojich pôvodných ideáloch. Nebolo to len herectvo. Historik Paul Johnson o ňom napísal, že z Reagana vyžarovala spokojnosť, radosť a sebaistota. Hoci toho dosiahol veľa, bol skromný, nad nikoho sa nepovyšoval a nesnažil sa predstierať svoju veľkosť. Od vlastnej vlády sa rétoricky dištancoval tým, že o nej rozprával v tretej osobe. Nevyužíval logiku ani štatistiku, ale analógiu, príbehy a metafory. Bol to pre neho spôsob ako sa vyhnúť príliš podrobnej argumentačnej debate, ktorá by si vyžadovala znalosti, aké nemal. Vedel sa smiať z vlastných nedostatkov, čím odzbrojoval kritikov. V roku 1984, keď už mal 73 rokov, sa ho počas volebnej kampane spýtali, či vek nie je hendikepom. On na to odpovedal, že nemieni zneužívať mladosť a neskúsenosť svojho protivníka. Pri inej príležitosti vysvetľoval, že už rímsky cisár Dioklecián sa na regulácii cien popálil: „Som jeden z mála ľudí, ktorí sú dosť starí, aby si to pamätali.“ Jeho štýlom riadenia bolo vymenovať do funkcií schopné osoby, ktoré by boli bystrejšie než on sám, stanoviť im všeobecné ciele a nechať ich robiť svoju prácu. Reagan strávil v úrade spolu 345 dní dovolenkovaním na svojom ranči. Veľa času venoval aj sledovaniu filmov. Len v Camp Davide si ich pozrel 356. Bol to „ľudový prezident“, čím si získal srdcia Američanov. Dodnes mu v prieskumoch vyjadrujú sympatie skoro tri štvrtiny z nich.
.ekonomika
Reagan vyhral voľby so sľubom, že zníži dane, zliberalizuje hospodárstvo a oseká bujnejúci štátny aparát. V skutočnosti len spomalil zvyšovanie sociálnych výdavkov z Carterových 5 percent ročne na 3,7 percenta. Väčšie škrty mu nedovolil demokratmi ovládaný Kongres. Daňové reformy v rokoch 1981 a 1986 priniesli nižšie sadzby, zjednodušenie systému výberu i viac peňazí do štátnej kasy. Ekonomika sa zotavila v roku 1983, dva roky po Reaganovom nástupe k moci. Inflácia sústavne klesala z desať percent v roku 1981 na približne polovicu o sedem rokov neskôr. Nezamestnanosť v tom istom období klesla zo siedmich na päť percent. Americká ekonomika sa počas Reaganovej vlády zväčšila o štvrtinu, kým priemerné hodinové mzdy stúpli o pätinu.
Samozrejme, v súvislosti so súčasnou finančnou krízou sa najviac spomína iný aspekt Reaganovho dedičstva. A tým je deficit, o ktorom prezident vyhlásil, že sa oň nestará, lebo je už dosť veľký, aby sa o seba postaral sám. Za Reagana sa deficit, ktorý hrozivo rástol už v 70. rokoch, úplne vymkol spod kontroly. Zväčšoval sa rýchlosťou 137 miliárd dolárov ročne. Nebolo to spôsobené len nepriateľsky naladeným Kongresom, ktorý mu neumožnil väčšie škrty. Reagan povedal, že keby mal voliť medzi deficitom a národnou bezpečnosťou, vyberie si národnú bezpečnosť. Výdavky na zbrojenie, ktoré v roku 1979 dosahovali 119,3 miliardy dolárov, narástli v roku 1983 na 210 miliárd. V roku 1986 dosahovali už 273 miliárd dolárov. Bol to deficit, ktorý umožnil Amerike uzbrojiť Sovietov a stať sa jedinou globálnou superveľmocou. Dnes, takmer o štvrťstoročie neskôr, môže byť deficit dôvodom, pre ktorý Amerika tento status stratí. V každom prípade, Reagan považoval za svoju najväčšiu politickú prehru, že nepresadil zákon o vyrovnanom rozpočtovom hospodárení.
.mier cez silu
V roku 1980 sa všetkým zdalo, že Sovietsky zväz bude existovať naveky a treba hľadať možnosti, ako s ním koexistovať. Reagan si to nemyslel. Starcov v Kremli drvil slovami i činmi. Známy výrok o „ríši zla“ predniesol v roku 1983 pred Národným združením evanjelikálov. Médiá reagovali zdesene. O rok neskôr si zase Reagan robil žarty pred rozhlasovým vystúpením. Nevediac, že mikrofón je zapnutý, oznámil divákom, že o päť minút sa začína bombardovanie Ruska. V roku 1987 Reagan v Berlíne dramaticky vyzval Michaila Gorbačova, aby strhol múr rozdeľujúci mesto.
Išlo o silné gestá. No podobné boli aj Reaganove činy. Na rakety SS-20, rozmiestnené v strednej Európe, reagoval rozmiestnením peršingov. V Západnom Nemecku a inde v Európe sa proti nim konali masové protesty pacifistov (mnohí boli motivovaní nábožensky), ktoré s potešením povzbudzovala KGB. V 80. rokoch sa považovalo za politicky nekorektné písať v tlači o angažovaní sa Sovietov v pozadí západného „mierového“ hnutia. Ale presne z tohto dôvodu boli vtedy opakovane vyhostení sovietski diplomati z Belgicka, Holandska, Nórska, Dánska a Portugalska. V roku 1983 zmarila americká vojenská intervencia na karibskom ostrove Grenada komunistický puč, zosnovaný Kubáncami a Sovietmi. No „Hviezdne vojny“, teda Strategickú obrannú iniciatívu už Sovieti nerozchodili. Reagan chcel presadiť vesmírny systém obrany, ktorý by sovietske rakety ničil priamo vo vzduchu. Dodnes je to technicky neuskutočniteľná vízia, no bluf zabral. Do čela ZSSR bol zvolený reformátor Gorbačov a spoločne s Reaganom sa dohodli na znížení nukleárneho napätia.
Samozrejme, Reaganova administratíva neslávila len zahraničnopolitické úspechy. V roku 1983 zahynulo 241 amerických vojakov pri teroristickom útoku na kasárne v Bejrúte. V roku 1986 otriasol Bielym domom škandál Irán-Contra. Poradcovia prezidenta Reagana predávali zbrane Iránu, z výnosu ktorých mal byť financovaný protikomunistický odboj v Nikarague. V 80. rokoch tiež Spojené štáty istý čas podporovali režim Saddáma Husajna. Vtedy ho však podporoval aj Sovietsky zväz.
.dať Reaganovi námestie?
Mnohí americkí a západoeurópski intelektuáli, ktorí v 80. rokoch nevedeli prísť Reaganovi na meno, mu samozrejme po roku 1989 nemohli prenechať zásluhy na páde sovietskeho bloku. Tie skôr pripisovali Michailovi Gorbačovovi. Posledný sovietsky vládca si nepochybne zaslúži večnú vďaku zato, že nestál v ceste udalostiam. Avšak na rozdiel od Reagana jeho úmyslom nikdy nebolo sovietsky komunizmus zničiť, ale naopak reformami ho posilniť a zachovať. Gorbačov by sa so svojou reformnou agendou zrejme nikdy nedostal k moci, keby Západ nekonfrontoval Sovietsky zväz na poli vojenskom, technologickom i ekonomickom. V 70. rokoch Moskva nemala dôvod na reformy, lebo nikto na ňu nátlak nevyvíjal.
Ďalší kritici tvrdia, že železná opona by padla aj bez Reagana. Lenže kedy? Sovietsky zahraničnopolitický expert a neskorší ruský veľvyslanec vo Washingtone Vladimír Lukin priznal, že „Hviezdne vojny“ urýchlili rozpad ZSSR o päť až desať rokov. Pohlavári vo východnom bloku rozhodne nebrali amerického prezidenta na ľahkú váhu. Napríklad poľský komunistický generál Czeslaw Kiszak v tajnom memorande napísal: „Reaganova činnosť v zahraničnej politike nie je improvizáciou, nie je to reťaz spontánnych iniciatív, ale starostlivo naplánovaná a koordinovaná akcia...“ O tom, že vtiahnuť ZSSR do pretekov v zbrojení bola efektívna stratégia, svedčí aj vývoj sovietskych vojenských výdavkov. Koncom 70. rokov vynakladala Moskva na obranu 12 až 14 percent hrubého národného produktu, v druhej polovici 80. rokov to už bolo 25 až 30 percent. Centrálne plánovaná ekonomika to nemohla ustáť.
S Reaganovým odkazom súvisí aj otázka, či by po ňom na Slovensku malo byť pomenované nejaké verejné priestranstvo. Občianska konzervatívna strana navrhla premenovať bratislavské Námestie slobody, kde sídli Úrad vlády, na Námestie Ronalda Reagana. Koniec koncov, v Bratislave je ulica, ktorá je pomenovaná po prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi, v Nitre zase nábrežie. V Banskej Bystrici sa pre zmenu nachádza nemocnica, nazvaná po Franklinovi D. Rooseveltovi. Ronald Reagan značnou mierou prispel k slobode Slovákov, a preto by si sedem rokov po smrti zaslúžil dôstojnú pamiatku. V susednom Poľsku sú po ňom pomenované námestie (v Krakove), park (v Gdansku) i pamätník (vo Wroclawi). Nemecký minister obrany Karl-Theodor zu Guttenberg navrhol pomenovať po ňom námestie v Berlíne. Na ostrove Grenada mu venovali sériu známok. Američania po Reaganovi pomenovali lietadlovú loď. Zazneli aj úvahy, že jeho podobizeň by mohla pribudnúť na skale Mount Rushmore, kde by robil spoločnosť takým velikánom ako sú George Washington, Thomas Jefferson, Abraham Lincoln alebo Theodore Roosevelt. Jedno je isté: v tejto spoločnosti by sa nestratil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.