Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jedenáste prikázanie?

.časopis .téma

Keď sa Mojžiš vrátil s desiatimi božími prikázaniami k izraelskému ľudu, podľa niektorých zrejme Boh zabudol uložiť ešte jedno. Malo znieť nejako takto: „Prikazujem vám, aby ste Mojžišovi ako božiemu poslovi preukazovali úctu, pretože sa stane mužom úctyhodným nielen u Izraelitov, ale i u iných.“

Keď sa Mojžiš vrátil s desiatimi božími prikázaniami k izraelskému ľudu, podľa niektorých zrejme Boh zabudol uložiť ešte jedno. Malo znieť nejako takto: „Prikazujem vám, aby ste Mojžišovi ako božiemu poslovi preukazovali úctu, pretože sa stane mužom úctyhodným nielen u Izraelitov, ale i u iných.“

Je až komické, že republiky a ich poslanci svojimi zákonmi, ktoré majú vyzývať na úctu voči nejakému mŕtvemu politikovi, akosi dopĺňajú politické zákony oným zbožštením mŕtveho. Mŕtveho sa však už nikto nemôže spýtať, či sa mu niečo také páči, alebo nie. Mŕtvy sa svojmu politickému zbožšteniu brániť nemôže – stane sa politickým svätým a hotovo. Masaryk by sa isto bránil, bránil sa svojmu zbožšteniu za živa a bránil by sa i dnes. Pokora kňaza pred Bohom by i Hlinkovi zabránila na niečo také pomyslieť. Iste by sa bol radšej stal svätým, než pohanským polobohom Slovenskej republiky.
V skutočnom politickom svete však nejde o úctu k mŕtvemu – zákon rovnako nie je schopný úctu nikomu zaistiť. Úctu buď mŕtvy má, alebo nie. Ide skôr o nejaký politický manéver.
Tak to bolo v Česku aj pri zákone v súvislosti s Benešom, česká poslanecká snemovňa len deklarovala svoj vzdor proti požiadavkám sudetských Nemcov a čakalo sa, či niektorá strana alebo poslanec s týmto vzdorom nebude súhlasiť a bude označený za „piatu kolónu“. Nešlo tu o Beneša, o to, či sa zaslúžil o štát, alebo nie. Šlo o aktuálnu politickú hru, v ktorej by bol Beneš len ďalšou vynesenou kartou.
V každom prípade je zvláštne, keď zákony, ktoré by mali mať univerzálny rozmer, začnú mať takýto konkrétny predmet – jednu osobu. Pokiaľ by sme žili v Českom kráľovstve, potom zákon, ktorý by zaisťoval špeciálne postavenie panovníka, by bol logickým výsledkom existencie kráľovstva. Veď kráľovstvo je vlastne krajinou panovníka, je jeho „súkromným majetkom“, nech už moc vykonáva priamo – absolutisticky, alebo nepriamo prostredníctvom parlamentu – konštitučne.
Republika je vystavaná na vzdore proti tomuto princípu kráľovstva – štátu ako „súkromnému majetku jedinca“. Nositeľom politickej vôle má byť ľud, nie panovník, i keď moc odovzdal napríklad parlamentu. Republika, ktorá tak nejakým zákonom vyzdvihuje mŕtveho štátnika, kombinuje princíp cirkevný a princíp kráľovský. Popiera tak samu podstatu republikánstva postavenú na tom, že všetci občania, mŕtvi, živí, nenarodení, sú si pred zákonom rovní. Abstraktná konštrukcia modernej republiky je tak požieraná svojimi vlastnými predstaviteľmi. 
Zákony ako Lex Masaryk, Lex Beneš či Lex Hlinka, ktoré majú dodať mŕtvemu politikovi úctu, sú tak antirepublikánske, antikresťanské a antimonarchistické. Nesplňujú totiž princíp ani jedného. Sú len náhradkou za princíp monarchistický, vybočujú z princípu republikánskeho a smiešne napodobňujú kresťanských svätých.
Ak sa nejaký politik k takému „danajskému daru“ mŕtvemu prepožičia, onomu mŕtvemu viac uškodí, než mu prospeje.

.david Hanák,
Autor je český politológ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite