Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dnes večer bude revolúcia

.tomáš Kubuš .časopis .téma

Vo vzduchu necítiť tuniský jazmín, ba ani typický ibištek, z ktorého pripravujú vynikajúci čaj, ale slzný plyn a pach horiacich pneumatík. A ak je pravda, že sa pri každej revolúcii hľadá typická farba či vôňa, táto egyptská sa mi navždy spojí s vôňou cibule.

Už v piatok ráno všetci tušia, že dnešok nebude ako inokedy. V uliciach je tichšie, niektoré obchody neotvorili, vo vzduchu visí napätie. Zopár ľudí spomenie, že po veľkej obednej modlitbe sa začne revolúcia. Zrejme sa na ňu tešia. Vraj vypukne neďaleko Egyptského múzea, na námestí Talaat Harb, Midan Tahrír a tiež v okolí železničnej stanice.
Od rána nefungujú mobily ani internet. Mubarak odstrihol 80 miliónov ľudí od zvyšku sveta len preto, aby sa vzbúrenci nemohli dohodnúť, kedy a kde vyjsť do ulíc. Oni to však vedia. Ulicu medzi námestím Harb a Tahrír zaplnili policajti. Pri ceste parkujú policajné vozy, cez ich zamrežované okienka vidieť prilby sediacich policajtov. Jeden rozdáva kolegom na ulici obušky.

.ako máme žiť?
„Ako máme vyžiť z toho, čo zarobíme, keď nám stále zvyšujú ceny?“ pýta sa taxikár, čo nás vezie predmestiami Káhiry, a nečaká odpoveď. „Ja už ženu mám, aj tri deti, ale ak si chcú mladí založiť rodiny, nemajú na to peniaze,“ pokračuje, kým prechádzame cez poloprázdne ulice. „Zarobíme 400 egyptských libier, byt prenajímajú za 500, veď takto sa nedá žiť. Ceny oleja, potravín, ryže, benzínu, všetko ide hore a Egypťania sú z toho už unavení.“ Na chvíľu sa odmlčí. „Prezident a jeho rodina sa topí v bohatstve, a obyčajní ľudia nemajú čo jesť. S tým treba skončiť!“ dodá. Na moju otázku, kto by mal nahradiť nenávideného Mubaraka, odvetí bez váhania: „Muhammad Baradej.“ Mnohí do neho vkladajú nádej. „Egypt potrebuje zmenu – a Tunisania to už dokázali,“ zachveje sa taxikárovi hlas. Pomedzi domy sa vynoria hroty tisícročných pyramíd.
Okolo obeda sa na námestí Ramesee konala veľká piatková modlitba. Na jej konci sa ulice aj námestia zaplavili ľuďmi  a stret s policajtmi bol na spadnutie. Chceme sa vrátiť do centra. Štvorprúdová cesta je prázdna, keď sa odrazu z protismeru vyrúti niekoľko áut. Ruka z okna ukazuje, že sa treba otočiť. Výpadovka do centra je neprejazdná. Protest sa už rozšíril do mnohých štvrtí miliónovej metropoly. Autá sa otáčajú, trúbia, sem-tam zastavia a šoféri sa zhovárajú, ako to kde vyzerá. Vraj je odpojené metro. „Možno tu budeme dve-tri hodiny a potom sa môžeme pohnúť ďalej,“ prihovára sa nám študent, ktorý uviazol ako my. Mahmúd sa za Egypťanov ospravedlňuje, že robia turistom nepríjemnosti, ale „je čas zbaviť sa Mubaraka“. Ešte sme nenarazili na nikoho, kto by nemal tento názor. Chlap v odstavenom aute sa ponúkol, že nás zvezie do centra. Esha je zamestnancom letiska, ale nefungujú spoje, a tak nevie, či má ísť do práce. Vraj sa dokonca rušia lety do Káhiry.

.nebojte sa, pomôžeme
Po hodine sme opäť v pohybe. „Nemusíte mať strach, každý jeden človek by vám pomohol, keby sa niečo dialo,“ upokojuje nás Esha. Čim bližšie sme k Nílu, tým viac ľudí je vonku. Z oparu nad mestom stúpa Káhirská veža, podľa nej vieme, že sme od centra s námestím Midan Tahrir len 500 metrov. Námestie na nábreží pod hotelom Sheraton je plné ľudí a z diaľky znie skandovanie. K námestiu sa rútia dve sanitky a kým prídeme, už je okolo nich hlúčik ľudí a vnútri sedia dve postavy. Na konci námestia stúpa z policajného auta dym. Z kapoty zostali obhorené kusy šrotu. Policajti sa vytratili. Vzduch štípe a oči slzia. Mnoho ľudí má na tvári rúško alebo šatku. Stmieva sa, niektorí ľudia odchádzajú, ale striedajú ich ďalší. Sochu v strede obsadili mladíci, vyštverali sa na vrchol, aby nad námestím zaviala červeno-bielo-čierna vlajka so zlatým orlom.
Ulica paralelne s Nílom je ešte plná kaluží od vodných diel. Na druhú stranu vedie k múzeu most cez ostrovček Zamaalek. Vidím čierny kúdoľ a zíde mi na um, že horí múzeum. Aj na moste sa šoféri obracajú a okoloidúci sa s nami zdravia. Čím bližšie k Egyptskému múzeu, tým je vzduch ťažší a ostrejší. Z neďalekého námestia zadunela streľba a do tmavej oblohy stúpa niekoľko prameňov dymu. Kričiaci dav posiela do výslužby Mubaraka. V tme svieti planúca barikáda z pneumatík. Už sme blízko múzea – a nehorí ono, ale vedľa stojaca budova, ktorá patrí prezidentovi. Z vybitých okien šľahajú plamene. Drsný pohľad.
Vraví sa, že o 20.00 začne platiť zákaz vychádzania. Zostala nám hodina a pol a  slzný plyn štípe. Ak ľudia zbadajú, že niekto nemá nič na ústach, pribehnú k nemu a podávajú mu kúsky cibule a utierky namočené v octe alebo vode. Cibuľa pôsobí upokojujúco na podráždený nos. Námestie je plné, ľudia vyzerajú šťastní. Véčka z prstov ukazujú k oblohe, ľudia skandujú. Máva sa vlajkami a každý si zároveň drží pri tvári navlhčenú utierku. Skupinky dievčat ich rozdávajú každému. Nik z domácich nechce, aby sme šli ďalej. „Tam to už môže byť nebezpečné.“
Vidieť, že veria, že sa najbližšie dni, či dokonca ešte dnes môže niečo zmeniť. Že dokážu povstať aspoň raz za život s vidinou niečoho lepšieho. Jeden zo skupiny nových známych sa ponúkne, že nás skúsi odviezť k námestiu Harb z opačnej strany. Sme jediné auto na tejto časti mosta a všetci nás zdravia. Šofér vystrčil cez pootvorené okno zdvihnutú ruku s „véčkom“ a ostatní sa pridávajú. Na strechu vyliezli dvaja chalani a nad kapotou sa zatrepoce egyptská vlajka.
Aj cesta k námestiu Harb je zatarasená. Oproti nám pochodujú možno stovky ľudí. Vidia auto, tak nám robia koridor. „Baradej, Baradej, Baradej,“ skandujú. Podávame si s nimi ruky cez okno. Pri námestí so železničnou stanicou stoja ohorené vraky áut. Mešita svieti do tmavého večera a pred ňou sa na chodníku modlí vyše sto ľudí. Presne oproti, len asi desať metrov od nich, stojí obrnený transportér a na jeho streche sedí ostreľovač.

.prichádza armáda
V sobotu ráno o siedmej sa končí zákaz vychádzania. V centre ležia kovové zátarasy, tlejú vraky civilných áut aj veľké policajné vozidlá premenené na kopu šrotu. Niekde strážia policajti v rade so štítmi, postupne však ulice zapĺňajú vojaci. Muselo to tu byť včera dosť drsné, keď teraz vidím tú spúšť. Pri Egyptskom múzeu stoja tanky. Mubarak vraj povolal armádu, aby dozerala na pokoj v uliciach. Budova za múzeom je stále v plameňoch a na sýtomodrom nebi sa jej diabolský čierny dym poriadne vyníma. Áut aj ľudí je v uliciach čoraz menej, zato vojenskú prítomnosť cítiť. Stoja na križovatkách a prstami ťukajú po chladnom tele svojich samopalov. Len čas ukáže, či Egypťania skoncujú s režimom, ako sa to podarilo Tunisanom. Davy v uliciach si neželajú nič iné.

Autor je cestovateľ a publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite