.odkiaľ pochádzaš?
Narodil som sa v Prešove, ale vyrastal som v Ružomberku. Tam som žil až do maturity, potom som šiel na vysokú do Bratislavy. Moja matka je východniarka, otec bol Západoslovák a ja som Stredoslovák.
.čo robili tvoji tvoji rodičia?
Matka bola učiteľka, učila slovenčinu, dejepis a neskôr aj iné predmety. Otec bol stredoškolský profesor, aj on učil slovenčinu a dejepis. Bol veľmi aktívny človek, jazykovedec, historik, archeológ. V istom čase robil vykopávky aj v okolí Ružomberka. Niektoré jeho nálezy sú dodnes v múzeu. Bol to hlboko založený duchovný človek, veriaci katolík. Nepil, nefajčil, stále pracoval.
.ako v tomto prostredí vznikla myšlienka venovať sa divadlu?
Moja matka hrávala divadlo. Keď v roku 1944 otvorili profesionálne divadlo v Prešove, hrala tam v prvých dvoch premiérach. Potom, keď jej otec (môj starý otec) povedal, že všetky herečky sú kurvy, tak to nechala. Ale divadlo robila aj ako režisérka. U nej som hrával divadlo ako školák. Aj otec robil divadlo. No jeho špecialitou bolo týranie recitátorov. Organizoval okresné kolá Hviezdoslavovho Kubína.
.zúčastnil si sa ich?
On ma tam vyštval. Keď som bol v druhej triede, donútil ma recitovať Išla sova na tanec, vyfintená veľmi. Pamätám sa, ako som tam stál a ako sa mi od trémy triasli nohy. Keď som prešiel do puberty, mal som už pocit, že to chcem robiť a recitoval som Válka a podobné veci. Už ma nerežíroval, nechal ma tak.
.tvoja rodina boli vlastne vzdelanci.
Otec organizoval mnohé stretnutia čitateľov so spisovateľmi. Chodil k nám Andrej Plávka, Pavol Horov, Miloš Krno.
.takže to bol taký osvietenec...
Áno, niektorí hovoria, že bol posledným štúrovcom. Bol národovec. Vytvoril si aj takú čudnú autoritu. Vtedajší riaditeľ jazykovedného ústavu sa počas normalizácie sťažoval, že na neho z jednej strany tlačí Pezlár, z druhej strany Uhlár. (Smiech).
.dalo by sa povedať, že bol disident?
Disident bol skôr ako predstaviteľ katolicizmu. To je také temné obdobie. Krátko po vojne sa rok skrýval niekde na Morave a pritom už mal manželku a prvé dieťa. Mal možnosť emigrovať, ale na hranici sa otočil a vrátil. Napokon sa mu to nejako podarilo uhrať. V base nebol. S chuťou hovorieval: „Neobesili ma.“ Ale neuhral to po šesťdesiatom ôsmom. Ako významná miestna osobnosť mimo mocenských štruktúr sa stal obeťou intríg. Nebol v strane, snažil sa byť lojálny. V roku 1969 dostal krajskú cenu ako veľký pedagóg, o rok neskôr ho zo školstva vyhodili.
.ty však vyzeráš skôr ako jeho opak.
Nepil, nefajčil, nepoužíval škaredé slová, bol preduchovnený, na môj vkus bol aj trochu autoritatívny. Mamička bola voľnejšia a stále je. Má deväťdesiat a stále jej to myslí. Ona bola skôr tou bohémkou.
.čiže ísť študovať divadlo na VŠMU bolo pre teba logickou voľbou?
Divadlo som robil už od šiestej triedy spolu so Stanom Michalom. Hrdili sme sa, že to robíme sami bez učiteľov. Nacvičili sme si nejaké scénky. Vtedy bol vo veľkej móde Kopecký, Šlitr, Horníček, Lasica začínal. Volali sme to Divadlo na stupni. Za rok sme niekedy zorganizovali aj tri premiéry. Večer sme to zahrali, mali sme plno. Už vtedy sme tomu hovorili nezávislé divadlo. Chcel som byť herec a keď som sa mamičky spýtal, čo je to režisér, povedala, že ten, kto sa, na rozdiel od herca, nemusí učiť text.
.kedy si prišiel do Bratislavy?
Skúšky som robil v šesťdesiatom deviatom. Prijali ma. Spomínam si, že v indexe som mal napísané, že nám bude prednášať Šimečka, ale v októbri už tam nebol.
.kto vás tam učil?
Osobnosťou bol Peter Karvaš. Ten prednášal do roku 1972, a potom ho vykopli.
.bol tam slobodnejší duch?
Všetkých pedagógov vrátane spomínaného Karvaša som považoval skôr za autority a tými aj chceli byť. Potom som rýchlo zistil, že to nie je vždy tak. Ale že by tam bolo nejaké slobodné prostredie, ako spomínajú poslucháči na FAMU, tak to určite nie. Pedagogický systém bol taký, že my vás všetko naučíme, pretože vy neviete nič, dokonca neviete ani, ako prejsť cez javisko. Uveril som im, ale bola to blbosť. Bolo to zvrátené. Nikto nemal záujem rozvíjať, čo v nás bolo.
.pokúšal si sa vtedy robiť vlastné divadlo?
Pokúšal, ale nedokázal som to. Bol som príliš slabý, posraný, aby som sa obhájil. Čakal som, že ma niečo naučia. Vzniklo tam jedno predstavenie, ktoré spravil režisér Jozef Pražmáry. Bolo to v pivnici na Štúrovej, kde je dnes krčma. Bol to vlastne môj prvý priestor, ktorý som adaptoval na divadlo. Ale iniciátor bol on, ja som mu len pomáhal.
.kam si išiel po skončení školy?
Komunisti založili divadlo v Trnave, kde celý náš ročník delegovali, aby sme to tam rozbehli. Bolo to divadlo pre deti a mládež.
.to divadlo malo dobrú povesť.
Od začiatku sme sa usilovali, aby sme nerobili divadlo len pre deti. Pre deti môže robiť iba ten, kto je na to zrodený. O dva roky neskôr prišiel ďalší ročník, kde bol Juraj Nvota, Jano Zachar, Števo Kožka. Vznikol tam tvorivý dialóg. Viedol to osvietený komunistický riaditeľ Ladislav Podmaka, straník, vyškolený v Moskve, no oddaný divadelník.
.spomínaš si na niektoré hry?
Najďalej som sa dostal, keď som robil Molièrovho Tartuffa. Koncepciu som považoval za geniálnu, ale pochopil som to len ja a pár ľudí o tri roky neskôr. Postupne som cítil, že by herci mohli začať robiť divadlo bez vopred pripraveného textu, ale pre spolupracovníkov to bolo niečo nepredstaviteľné. Avšak ani ja som v tom nemal istotu, váhal som. Ale pri práci s takými hercami ako Anička Šišková, Števo Kožka, Jaro Filip som cítil, ako na scéne žijú v svojich postavách svojím životom a cítil som, že by nepotrebovali ani vopred napísaný text. Národné osvetové centrum organizovávalo s ochotníkmi divadelné dielne. Po viac rokov som tam asi na týždeň išiel. Niečo sme skúšali a zistil som, že sa to dá. Potom ma ochotníci zavolali, že im odišiel režisér, či nechcem s nimi spolupracovať. Volali sa Disk. Bol som slobodný. Odišla mi žena, zobrala si zo sebou deti a ja som mal svoje vízie. Povedal som áno, ale dal som im podmienku, že všetko vymyslíme spolu. Veľmi rýchlo sme urobili inscenáciu Ochotníci a ako to býva v amerických filmoch, vyhrali sme celoslovenskú súťaž.
.túto metódu nikto predtým nerobil?
U nás nikto, hoci tí, čo ma nenávideli, hovorili, že to už robil v Prahe Schmidt a iní. Ale oni si dali tému, prečítali knihy, a potom programovo tvorili. Ale ja som nechcel od hercov nič, len nech sa postavia na pódiu a nech niečo hovoria.
.z toho vyplýva aj tvoja známa téza, že divadlo vzniká z ničoho. Čo to znamená?
V škole ma učili, že najprv musíš vedieť, o čom to bude, a potom sa tomu prispôsobí celá inscenácia. Ale to je hlúposť. Veď to je ako komunizmus. Vy budete žiť takto a to, čo sme my nalinkovali, naplňte svojím životom. Princíp bol v tom, že divadlo sa môže samo zrodiť. Herci i režisér sú živí ľudia, ktorí nosia svoje témy a tie témy treba obnažiť a nájsť v nich divadelnú aj významovú vrstvu. S chuťou som vtedy citoval Michelangela, že socha už v kameni je a jeho úlohou je len odstrániť nepotrebný materiál. Keď kvietok rastie, tak ho nemôžeš ťahať zo zeme alebo osekávať, ale len polievať a pomáhať mu žiť. Prepáčte, znie to pateticky, ale je to tak. Vraví sa, že aj vesmír sa zrodil ničoho.
.robil si to len s ochotníkmi?
Hra s ochotníkmi mala úspech. V trnavskom štátnom divadle bol už vtedy ešte osvietenejší riaditeľ Miki Fehér, a tak som ďalšiu hru spáchal v kamennom divadle. Volala sa Kde je sever. Bola tam vtedy silná generácia. Jaro Filip, Ady Hajdu, Roman Luknár, Vlado Oktávec...
.keď zomrel Marián Zednikovič, napísal si pre .týždeň pekný nekrológ. Ako si na neho spomínaš?
On bol jedným z hercov, ktorí na pódiu žili. Učili nás, že režisér musí byť istým spôsobom násilný na hercov, že na nich musí kričať a podobne. Jožo Bednárik urobil takýmto spôsobom fantastické veci, ale mne to nešlo. Skončilo sa to tak, že ja som bol naštvaný, herci boli naštvaní. Potom som si uvedomil, že musím nechať hercov žiť. Maroš Zednikovič bol z tých hercov, ktorí majú väčší talent, ako sám dokázal pochopiť. Možno mal taký talent ako Polívka, ale nevyužil ho.
.dokedy si bol v Trnave?
Do roku 1988. Dal som výpoveď pod vplyvom Miloša Karáska a šiel som s ním do Prešova.
.k dnešným Duchnovičovcom?
Od vzniku to bolo ortodoxné komunistické divadlo. Všetky predstavenia museli hrať po ukrajinsky, čo vôbec nie je ich reč. Chudáci, hrali premiéru po ukrajinsky a potom, keď išli hrať niekam na dedinu, tak to nejakým amatérskym spôsobom preložili do rusnáčtiny, aby im ľudia rozumeli. Divadlo založili v roku 1955 a prvú hru po rusnácky hrali až v roku 1988.
.ty si bol pri tom. Ako to vzniklo?
Iniciátorom boli Vasiľ Turok a riadieľ divadla Jaroslav Sisák. Turok bol veľmi vzdelaný a osvietený Rusnák. Obaja sa snažili divadlo oživiť. Najprv oslovili Jozefa Pražmáryho, ktorý tam dotiahol Karáska, on potom mňa. Ešte predtým Karásek zorganizoval dielňu, kde sme za tri skúšky urobili mini predstavenie Stanica Kysak, a potom v osemdesiatom ôsmom regulárne predstavenie Sens nonsens. Po rusnácky. Vtedy už bolo uvoľnenejšie ovzdušie, ale ukrajinskí eštebáci boli tvrdší. Bol to škandál. Dokonca v novinách vyšiel článok, že čo to je za reč, kto ju potrebuje, a tak ďalej. Jaro Sisák ako riaditeľ sa za to postavil a ustál to.
.rusnácki herci to prijali?
Jasné. Boli aj výnimky, ale bolo ich málo. Väčšina z nich študovala v Kyjeve. Existovala dohoda, že si vyberú herca v Prešove, pošlú ho na prijímačky do Bratislavy, tam ho vezmú a vyškolia v Kyjeve. Karásek hovoril, že to divadlo je vlastne taký konglomerát medzi klasickým a amatérskym súborom. Ich vzťah k divadlu je iný ako u iných hereckých kšeftárov. Sú znevýhodnení, pretože nevedia celkom čisto po slovensky a tým pádom ich neobsadzovali do filmov. Bol tam vnútorný pretlak robiť niečo špeciálne.
.je ti ten súbor stále blízky?
Áno. Naposledy som s nimi robil pred dvoma rokmi. Hra sa volala Dobropis. Včera som pochopil, prečo som to nazval dobropis. Viete, čo je dobropis?
.keď niekomu zaplatíš, tak ti potom musí vrátiť.
Málokto to vie. Je až šokujúce ako sa mohla etická kategória „dobro“ dostať to takéhoto úradníckeho argotu. Keď ti vyfakturujú viac, ako treba, tak dostaneš preplatok, ktorý sa volá dobropis. Žijem v nádeji, že niekto raz príde za mnou a povie, ty si mi kedysi toľko dal a ja ti to teraz musím vrátiť. Až teraz som to pochopil. Zatiaľ nikto neprišiel.
.čo bol Vasiľ Turok za človeka?
Dokázal vypiť obrovské množstvá ostrého alkoholu. Vyspal sa a zobudil sa s čerstvou hlavou. Doma však nikdy nepil. Bolo to fascinujúce. Lekári hovorili, že už nemôže piť, ale po roku abstinencie zistili, že to bola zlá diagnóza. Bol učiteľom ukrajinčiny. Otvorená hlava, mal veľa načítané, bol zorientovaný v politike. Bol duchovný vodca súboru. Po jeho smrti mu Karásek urobil v krčme oltárik, kde mu krčmár vždy necháva poldecák. Keď sa ráno vráti, je vraj vypitý.
.revolučné dni si zažil v Prešove?
V Bratislave, lebo tam som bol len ako hosťujúci režisér. Keď som založil Stoku, tak som dal výpoveď.
.keď prišla revolúcia, mal si pocit, že sa všetko zmení?
Bohužiaľ, podľahol som ilúzii, že už to bude dobré. Štátne divadlá zmiznú, príde spravodlivosť na všetkých úrovniach a z toho som sa liečil až do roku 1999. Pochopil som, že to tak nemôže byť. Až keď som mal 50 rokov, zistil som, že žiadna nádej tu pre mňa neexistuje.
.ako vznikla Stoka?
Keď som robil prijímačky na VŠVU, bol tam profesor Jozef Budský, autoritatívny režisér, ktorého sme sa všetci báli a on mal rád, že sa všetci boja. Mal som 17 rokov, bol som ešte sopľoš. Podráždene sa ma pýtal, prečo chcem robiť divadlo. Povedal som mu, že ja by som chcel priniesť niečo nové do slovenského divadla. (Smiech.) Takže už tam to bolo. Keď som robil v štátnom divadle, tak som trpel a chodil som sa psychicky liečiť do Divadla na provázku. To bolo živé divadlo. Hovoril som si, že tu by som robil radšej technika ako režiséra v Trnave. Ambícia nezávislého divadla vo mne bola. Veď prečo má štát zakladať divadlo, však to má urobiť divadelník. Už ochotnícke divadlo Disk bolo do istej miery nezávislé. Riaditeľom bol a dodnes je Milan Brežák, bývalý veľký komunista, ale osvietený duch, čistý oddaný divadelník, ktorý divadlo zaštítil. Keď bol nejaký problém so schválením, Brežák to vždy obhájil. V marci ’89 sme urobili inscenáciu TANAP, kde Karásek navrhol, aby tanky-hračky chodili po scéne. Zhodou okolností sme kúpili v hračkárstve päť posledných. Hovoril som, že v tej scéne môže znieť len V dolinách žije ten, čo lásku nám dáva... Pustili sme V dolinách, nič sa nedialo a zrazu ľudia pozerali na idúce tanky. Bola to bomba. Päť tankov, päť oslobodeneckých armád. Hoci sme to tak vôbec neplánovali. Až po rokoch som sa dozvedel, že okolo toho boli intrigy. Nechceli, aby sme tú inscenáciu predstavili na Scénickej žatve. Ten človek, ktorý intrigoval, žije dodnes a intriguje ďalej (ale aspoň je podchytený v ÚPN). Čarovné bolo, že sme šli do Martina, zastavili nás policajti, že autobus nie je v poriadku a musí ísť naspäť. Bol tam Milan a hovorí, že je riaditeľom Domu politickej výchovy v Trnave. Boli z toho dosť zmätení a po všelijakých telefonátoch nás pustili.
.a Stoka?
Nebyť Václava Macka, vtedajšieho riaditeľa odboru umenia na MK SR, neviem, či by Stoka vznikla tak, ako vznikla. Uveril nám a dal nám peniaze. Predtým sme robili rôzne happeningy v kostole alebo na nádvorí, ktoré sa volali KPB. Zároveň s tým vznikala aj Stoka. Prvé predstavenie sme urobili v marci 1991.
.to bolo ktoré predstavenie?
Kolaps. Onedlho bude 20. výročie.
.v súbore sa stretlo toľko zaujímavých ľudí. Čím si to vysvetľuješ?
Bola sloboda. Uvoľnenie, nádej. A štátni úradníci sa báli. Toto je úplne relevantné. Ivan Štrpka mi hovoril, že keď ako členovia VPN niekam prišli, tak úradníci boli úplne vyklepaní. Potom prišiel Macek ako riaditeľ a povedal, že Stoke dajte 800-tisíc. Keby nám nedali peniaze, tak asi neprežijeme. Nikto nevedel, čo nás čaká. Chmel, Lásková, Kerata, Zboroň, sestry Piussi, Hrubaničová. Niektorí boli ešte študenti, ale iní opustili zamestnanie a začali hrať. Mohol som im dať 3-tisíc mesačne. To trvalo do konca roku 1992.
.v čom bola Stoka taká výnimočná?
Všetko sme robili autorskou metódou a aj organizačne to bolo niečo úplne nové. Divadlo bez úradníkov. Vtedy boli divadlá buď ochotnícke, alebo štátne. Tu vzniklo divadlo, ktoré nebolo ani jedno, ani druhé. Bolo to nepredstaviteľné. Ľudia boli koncentrovaní, šli do toho naplno, zažívali sme skutočnú umelecko-ľudskú katarziu.
.divadlá sú financované buď z verejných zdrojov, alebo zo sponzorských peňazí. Stoka skončila vinou tvorivej krízy alebo už neboli peniaze?
Buď hovoríme o rozpade prvého súboru, alebo o konci Stoky ako takej. Rozpad pôvodného súboru sa začal už po roku 1993, keď po úspešnej inscenácii Eo ipso Vlado Zboroň prestal so mnou spolupracovať na nových inscenáciách. Dodnes neviem, prečo. Trvalo to pár rokov, ale začali sme sa ľudsky rozchádzať. Inge Hrubaničová odišla tiež, asi tiež stratila motiváciu so mnou spolupracovať. Robili sme aj konkurzy, ale nepodarilo sa nám zohnať nových výrazných ľudí. Pôvodný súbor sa rozpadol zvnútra. Teoreticky, keby som ich mal možnosť platiť naďalej, tak by vydržal dlhšie. Ale keby to bolo len kvôli peniazom, tak by to asi nebolo dobré. Do roku ’92 boli ešte peniaze, v ’93 pomenej a v roku ’94 to bola katastrofa. Možno v nás bolo málo lásky k sebe a k myšlienke, ktorú sme vyznávali. To nehovorím len ja, ale vraj aj Kristus. Hovorí to aj Srholec, aj Milan Brežák.
.po nástupe mečiarizmu bola Stoka takým ostrovom slobody. Stala sa miestom, kde boli koncerty, diskusie.
Keby sme žili v New Yorku, tak sa dá hrať pre 100 ľudí aj rok. U nás to nejde. Stoka sa tak prirodzene stala kultúrnym centrom. Vtedy existovalo slobodné rádio Twist a miesto, kde sa mohla opozícia stretávať, bola Stoka. Hrali tam aj iné súbory. Duchnovičovci, Disk, Divadlo z pasáže...
.prečo vlastne skončila Stoka?
Nikto nemal záujem, aby prežila. Dlhé obdobie sme prežili bez dotácií. Vedeli sme, že tak, ako to je, je to zle. Potrebovali sme istý príjem. Snívali sme o krčme, ten model sme videli v Nemecku. Podarilo sa nám v časoch Kresánka dostať priestor do vlastnej držby. Zohnali sme peniaze na prestavbu s tým, že bude krčma, ktorá nás bude financovať. Bolo to náročné. Niektorí stavebníci nás okradli, zadlžili sme sa svinsky, ale v apríli 1997 sme otvorili krčmu, z ktorej sme mali príjem. Zaujímavé je, že vtedy sa od nás odvrátilo veľa našich známych. Zaujímavé a tragické zároveň. Možno som paranoik, ale keď videli, že budeme čiastočne nezávislí, zrazu nás nemali radi. Jedna dáma napísala, že už to nie je ono, keď je tam taká krčma. Znenávideli nás, pretože sme boli už takmer absolútne nezávislí.
.myslíš, že preto?
Som o tom hlboko presvedčený. Existuje syndróm utajenia podmienky pomoci, SUPP, ktorý, bohužiaľ, na Slovensku funguje. Niekto ti pomôže, a má nejakú podmienku, ale nepovie ju. Niečo očakáva a ty nevieš, či chce úplatok, alebo pozornosť, a keď mu to nejakým spôsobom nevrátiš, tak je frustrovaný. Mnohí inteligentní ľudia, ktorí nám držali palce a pomáhali nám, sa od nás odvrátili. Som presvedčený, že preto, lebo už nemohli vystupovať ako tí, ktorí nám chcú pomáhať. Pomohli sme si sami a keďže na tom neparticipovali, cítili sa odvrhnutí. Ľudia majú lepší pocit, keď ťa môžu ľutovať, že sa ti niečo nepodarilo. Prajnosť je tu výnimkou. Darmo, nie je to len v mečiarovcoch, komunistoch, ale v národe kompletne. Až 98 percent ti pomôže len preto, lebo niečo potrebuje, či priamo, alebo nepriamo. Teraz ťa začnem ovládať, pretože ty potrebuješ pomoc. To všetko prišlo v roku 1997. A s tým aj veľké množstvo výpalníkov, štát, mesto, mestská časť a ešte aj reálni výpalníci. Aj v súbore sa zjavili výpalníci. Mali sme telefónny účet na tridsaťtisíc korún, pretože z telefónu v hereckej šatni mali naši ľudia dlhánske telefonáty. Zrušil som to a urazili sa. V súbore nastala totálna erózia, ani ja som to nezvládol. Je to smutné. Značná časť tohto súboru zo Stoky žije v divadle Skrat, ale ja som už s nimi nevládal komunikovať. Nezávislosť na Slovensku nemá nikto rád. Nenávidia vás preto, že ste nezávislý, ale rýchlo vám otrepú o hlavu, že vás niekto platí. Však to poznáte aj vy v .týždni. V roku 2002 sa konečne podarilo presadiť, že bude existovať dotácia na kultúrne centrá, no Stoka, napriek tomu, že mala 200 akcií ročne, nedostala ani korunu. Neviem prečo. A to sme mali v komisii „svojich“ ľudí! Dvojmiliónovú dotáciu dostal klub, ktorý vtedy vznikol, ale predtým neexistoval a dnes už znovu neexistuje. Prečo sa to stalo? Asi tam vznikli nejaké animozity voči Stoke. Keď tu bol Mečiar, tak nás podporovali, ale keď prišli k moci, tak chceli, aby som ich poslúchal.
.ako pokračovala Stoka po odchode veľkej časti súboru?
Súbor sa v roku 2002 inovoval, keď sme urobili veľmi dobrú inscenáciu Komisia, ale to už bolo skôr na ochotníckej báze. Boli to veľmi šikovní, talentovaní ľudia, ale už nebola šanca, aby sa tomu venovali profesionálne. Nemohli opustiť svoje zamestnania. Nevedel som si to zdôvodniť inak, než že nezávislé divadlo je na Slovensku zakázané.
.búranie Stoky bolo asi posledným klincom...
Moja v tragédia je v tom, že v roku 1999 som pochopil, že je to beznádejné, ale ťahal som to ďalej.
.prečo?
Mal som to položiť a emigrovať. Najviac si vyčítam, že som sa nevzbúril osudu. Alebo aj som sa vzbúril, ale nedôsledne. Ján Rozner v knihe Sedem dní do pohrebu napísal, ako v začiatkoch normalizácie spolu so Zorou Jesenskou vedeli, že tu nebola akákoľvek nádej na spravodlivosť. Darmo ich povzbudzovali, aby sa odvolávali a usilovali spravodlivosti domôcť. Oni dobre vedeli, že sa to nedá. A tak, keď mi ktokoľvek hovorí: Pracuj, sú tu možnosti, spomeniem si na to. Nie sú! Ale, do riti, zistil som to až v roku 1999. Odvtedy Stoka umierala. Krčma to všetko nezatiahla, zaplatili sme energiu, ale na divadlo to už nebolo. Tržby začali klesať, pretože prišli nákupné centrá. To už bola úplná smrť.
.keď Stoka skončila, musel to byť pre teba zlom.
Vedel som o tom, ale vôbec som sa na to nepripravil. Asi som nezodpovedný človek. Nemal som žiadny plán B.
.čo si robil, keď Stoka skončila?
Presťahovali sme sa do Cvernovky. Veľa som pil, dokonca som sa začal aj liečiť. Nebol som schopný s tým nič urobiť. Dnes pracujeme s ochotníkmi z divadla Disk, je to dobré, ale nie je to plán B. Keď som mal 24 rokov, začínal som v centre Trnavy, potom som šiel do Bratislavy a dnes končím v pivnici na okraji Trnavy. To, čo robím dnes, nemá v sebe možnosť profesionálneho rastu. Nie som ochotnícky režisér. Po konci Stoky som nezačal robiť niečo, čo bude mať budúcnosť. Dodnes ma to týra.
.napriek tomu si s Diskom urobil zopár čarovných inscenácií…
Disk sídli v hnusnom komunistickom kulturáku, ale niektorí ľudia mi nezávisle od seba povedali, že keď vkročia do nášho divadla, cítia sa ako v New Yorku.
.po konci Stoky si sa nechcel vrátiť do kamenného divadla?
Nie. Dokonca som mal výčitky, keď som sa vrátil k Duchnovičovcom, ale svedomie som si vyčistil tým, že som s nimi už robil. Na stole mi leží zmluva zo Žilinského divadla, ale doteraz som ju neotvoril.
.prečo?
Výhrada vo svedomí. Grantový systém vznikol po revolúcii a je legitímny. Keby mi tento systém priklepol 4 milióny, zobral by som ich. Keď mám ísť do štátneho divadla participovať na praxi, s ktorou nesúhlasím, tak mám psychický problém. Bral by som peniaze od organizácie, ktorá by vôbec nemala existovať.
.prečo?
To je, akoby som vstúpil do strany, aby som mal čo žrať. Nesúhlasím, aby sa štátne peniaze prideľovali divadlám, pretože to je podľa mňa protiústavné. Poviem ešte horší príklad. Komunistom sa v roku 1991 podarilo presadiť zákon o Litfonde s tým, že tam musíme platiť
2 percentá zo všetkých honorárov. Všetci to zrušili, možno len v Severnej Kórei nie. Politici vrátane Ferka Mikloška to odhlasovali s tým, že umelci potrebujú peniaze. No ten zákon je protiústavný. V roku 1993 mi komisia Litfondu udelila cenu spolu s dvadsiatimi tisícmi korún, ale ja som to odmietol prevziať, lebo podľa mňa sú to ukradnuté peniaze. Ale dve percentá platiť musím. Asi sa z toho bláznim.
.ale existujú kamenné divadlá, ktoré robia zaujímavé inscenácie. Tak kde je problém?
To, že robia dobré inscenácie, je správne, ale robili by to lepšie, keby boli nezávislí. Riaditeľ televízie podpíše šialene nevýhodnú zmluvu, ktorú my daňovníci budeme splácať ešte dvadsať rokov. Ako je to možné? Toto je výsledok všetkých verejnoprávnych inštitúcií, nech sa akokoľvek na začiatku tvária, že tu chcú robiť kultúru. Má to zlý základ. V Ústave je napísané, že treba podporovať kultúru, ale nikde nie je napísané, že ju má robiť štát. Keď si štát založí divadlo, tak ju de facto robí. Menuje riaditeľa a ovláda ho. Preto si myslím, že všetky verejnoprávne inštitúcie sú protiústavné. Televízia, rozhlas, divadlá, dokonca štátna agentúra TASR. Každá z inštitúcií, založených štátom, je kanálom na rozkrádanie peňazí. Divadlo sa dá robiť oveľa lacnejšie, my sme to dokázali, a preto sme museli zaniknúť.
.sleduješ, čo sa deje v kamenných divadlách?
Veľmi nie. Nie je tu len problém etický, ale aj estetický. Štátne divadlá sa porovnávajú medzi sebou a tam sa vytvárajú akváriové rebríčky kvality. Samy seba oceňujú, pritom tie veci sú často vytrhnuté z reality. Podľa toho sa meria estetika iných, ochotníckych a nezávislých divadiel. A pritom všetci ľudia musia poslúchať svojho riaditeľa, lebo ich vyhodí z roboty. Ľudia nechcú mať problémy a nechajú sa ľahko skorumpovať. Je iba zopár bláznov, ktorí sú proti.
.aké máš ešte sny do budúcna?
Emigrovať. Žijem v hmle, inú nádej nevidím.
.sleduješ politiku?
Teší ma, že vyhrali títo a nie tí druhí, aj keď nič z toho mať nebudem. Teší ma aj, že existuje strana SaS. Som presvedčený, že vznikla z ideálu. Aj keď sú to zväčša ekonómovia, primárne ich vnímam ako nositeľov duchovnej zmeny a dúfam, že sa to tak skoro nezmení.
.je to o tebe známe, že nemáš rád katolícku cirkev. Je to pravda?
Osobne si myslím, že v neďalekej minulosti a súčasnosti má katolícka cirkev u nás primárne úlohu legalizovať existujúcu moc a vždy tú najhoršiu. Podporovali Tisa, Stalina, Gottwalda, Mečiara, Fica, takže tejto cirkvi jednoducho neverím. Nepodporuje slobodu, ale utlmuje ľudí pred vzburou, slobodou, usiluje sa ich ovládnuť a ovládnuť svet.
.veríš v Boha?
Mám svojho vlastného. Všetko, čo mám, je myšlienka slobody a divadla. Som v styku s ideou. Považujem sa za duchovného človeka.
Blaho Uhlár/
Narodil sa v roku 1951 v Prešove, vyrastal v Ružomberku, vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU. Pôsobil v Divadle pre deti a mládež v Trnave, hosťoval v Divadle A. Duchnoviča v Prešove. Je zakladateľom a režisérom divadla Stoka, dlhodobo spolupracuje s ochotníckym divadlom DISK.
Narodil som sa v Prešove, ale vyrastal som v Ružomberku. Tam som žil až do maturity, potom som šiel na vysokú do Bratislavy. Moja matka je východniarka, otec bol Západoslovák a ja som Stredoslovák.
.čo robili tvoji tvoji rodičia?
Matka bola učiteľka, učila slovenčinu, dejepis a neskôr aj iné predmety. Otec bol stredoškolský profesor, aj on učil slovenčinu a dejepis. Bol veľmi aktívny človek, jazykovedec, historik, archeológ. V istom čase robil vykopávky aj v okolí Ružomberka. Niektoré jeho nálezy sú dodnes v múzeu. Bol to hlboko založený duchovný človek, veriaci katolík. Nepil, nefajčil, stále pracoval.
.ako v tomto prostredí vznikla myšlienka venovať sa divadlu?
Moja matka hrávala divadlo. Keď v roku 1944 otvorili profesionálne divadlo v Prešove, hrala tam v prvých dvoch premiérach. Potom, keď jej otec (môj starý otec) povedal, že všetky herečky sú kurvy, tak to nechala. Ale divadlo robila aj ako režisérka. U nej som hrával divadlo ako školák. Aj otec robil divadlo. No jeho špecialitou bolo týranie recitátorov. Organizoval okresné kolá Hviezdoslavovho Kubína.
.zúčastnil si sa ich?
On ma tam vyštval. Keď som bol v druhej triede, donútil ma recitovať Išla sova na tanec, vyfintená veľmi. Pamätám sa, ako som tam stál a ako sa mi od trémy triasli nohy. Keď som prešiel do puberty, mal som už pocit, že to chcem robiť a recitoval som Válka a podobné veci. Už ma nerežíroval, nechal ma tak.
.tvoja rodina boli vlastne vzdelanci.
Otec organizoval mnohé stretnutia čitateľov so spisovateľmi. Chodil k nám Andrej Plávka, Pavol Horov, Miloš Krno.
.takže to bol taký osvietenec...
Áno, niektorí hovoria, že bol posledným štúrovcom. Bol národovec. Vytvoril si aj takú čudnú autoritu. Vtedajší riaditeľ jazykovedného ústavu sa počas normalizácie sťažoval, že na neho z jednej strany tlačí Pezlár, z druhej strany Uhlár. (Smiech).
.dalo by sa povedať, že bol disident?
Disident bol skôr ako predstaviteľ katolicizmu. To je také temné obdobie. Krátko po vojne sa rok skrýval niekde na Morave a pritom už mal manželku a prvé dieťa. Mal možnosť emigrovať, ale na hranici sa otočil a vrátil. Napokon sa mu to nejako podarilo uhrať. V base nebol. S chuťou hovorieval: „Neobesili ma.“ Ale neuhral to po šesťdesiatom ôsmom. Ako významná miestna osobnosť mimo mocenských štruktúr sa stal obeťou intríg. Nebol v strane, snažil sa byť lojálny. V roku 1969 dostal krajskú cenu ako veľký pedagóg, o rok neskôr ho zo školstva vyhodili.
.ty však vyzeráš skôr ako jeho opak.
Nepil, nefajčil, nepoužíval škaredé slová, bol preduchovnený, na môj vkus bol aj trochu autoritatívny. Mamička bola voľnejšia a stále je. Má deväťdesiat a stále jej to myslí. Ona bola skôr tou bohémkou.
.čiže ísť študovať divadlo na VŠMU bolo pre teba logickou voľbou?
Divadlo som robil už od šiestej triedy spolu so Stanom Michalom. Hrdili sme sa, že to robíme sami bez učiteľov. Nacvičili sme si nejaké scénky. Vtedy bol vo veľkej móde Kopecký, Šlitr, Horníček, Lasica začínal. Volali sme to Divadlo na stupni. Za rok sme niekedy zorganizovali aj tri premiéry. Večer sme to zahrali, mali sme plno. Už vtedy sme tomu hovorili nezávislé divadlo. Chcel som byť herec a keď som sa mamičky spýtal, čo je to režisér, povedala, že ten, kto sa, na rozdiel od herca, nemusí učiť text.
.kedy si prišiel do Bratislavy?
Skúšky som robil v šesťdesiatom deviatom. Prijali ma. Spomínam si, že v indexe som mal napísané, že nám bude prednášať Šimečka, ale v októbri už tam nebol.
.kto vás tam učil?
Osobnosťou bol Peter Karvaš. Ten prednášal do roku 1972, a potom ho vykopli.
.bol tam slobodnejší duch?
Všetkých pedagógov vrátane spomínaného Karvaša som považoval skôr za autority a tými aj chceli byť. Potom som rýchlo zistil, že to nie je vždy tak. Ale že by tam bolo nejaké slobodné prostredie, ako spomínajú poslucháči na FAMU, tak to určite nie. Pedagogický systém bol taký, že my vás všetko naučíme, pretože vy neviete nič, dokonca neviete ani, ako prejsť cez javisko. Uveril som im, ale bola to blbosť. Bolo to zvrátené. Nikto nemal záujem rozvíjať, čo v nás bolo.
.pokúšal si sa vtedy robiť vlastné divadlo?
Pokúšal, ale nedokázal som to. Bol som príliš slabý, posraný, aby som sa obhájil. Čakal som, že ma niečo naučia. Vzniklo tam jedno predstavenie, ktoré spravil režisér Jozef Pražmáry. Bolo to v pivnici na Štúrovej, kde je dnes krčma. Bol to vlastne môj prvý priestor, ktorý som adaptoval na divadlo. Ale iniciátor bol on, ja som mu len pomáhal.
.kam si išiel po skončení školy?
Komunisti založili divadlo v Trnave, kde celý náš ročník delegovali, aby sme to tam rozbehli. Bolo to divadlo pre deti a mládež.
.to divadlo malo dobrú povesť.
Od začiatku sme sa usilovali, aby sme nerobili divadlo len pre deti. Pre deti môže robiť iba ten, kto je na to zrodený. O dva roky neskôr prišiel ďalší ročník, kde bol Juraj Nvota, Jano Zachar, Števo Kožka. Vznikol tam tvorivý dialóg. Viedol to osvietený komunistický riaditeľ Ladislav Podmaka, straník, vyškolený v Moskve, no oddaný divadelník.
.spomínaš si na niektoré hry?
Najďalej som sa dostal, keď som robil Molièrovho Tartuffa. Koncepciu som považoval za geniálnu, ale pochopil som to len ja a pár ľudí o tri roky neskôr. Postupne som cítil, že by herci mohli začať robiť divadlo bez vopred pripraveného textu, ale pre spolupracovníkov to bolo niečo nepredstaviteľné. Avšak ani ja som v tom nemal istotu, váhal som. Ale pri práci s takými hercami ako Anička Šišková, Števo Kožka, Jaro Filip som cítil, ako na scéne žijú v svojich postavách svojím životom a cítil som, že by nepotrebovali ani vopred napísaný text. Národné osvetové centrum organizovávalo s ochotníkmi divadelné dielne. Po viac rokov som tam asi na týždeň išiel. Niečo sme skúšali a zistil som, že sa to dá. Potom ma ochotníci zavolali, že im odišiel režisér, či nechcem s nimi spolupracovať. Volali sa Disk. Bol som slobodný. Odišla mi žena, zobrala si zo sebou deti a ja som mal svoje vízie. Povedal som áno, ale dal som im podmienku, že všetko vymyslíme spolu. Veľmi rýchlo sme urobili inscenáciu Ochotníci a ako to býva v amerických filmoch, vyhrali sme celoslovenskú súťaž.
.túto metódu nikto predtým nerobil?
U nás nikto, hoci tí, čo ma nenávideli, hovorili, že to už robil v Prahe Schmidt a iní. Ale oni si dali tému, prečítali knihy, a potom programovo tvorili. Ale ja som nechcel od hercov nič, len nech sa postavia na pódiu a nech niečo hovoria.
.z toho vyplýva aj tvoja známa téza, že divadlo vzniká z ničoho. Čo to znamená?
V škole ma učili, že najprv musíš vedieť, o čom to bude, a potom sa tomu prispôsobí celá inscenácia. Ale to je hlúposť. Veď to je ako komunizmus. Vy budete žiť takto a to, čo sme my nalinkovali, naplňte svojím životom. Princíp bol v tom, že divadlo sa môže samo zrodiť. Herci i režisér sú živí ľudia, ktorí nosia svoje témy a tie témy treba obnažiť a nájsť v nich divadelnú aj významovú vrstvu. S chuťou som vtedy citoval Michelangela, že socha už v kameni je a jeho úlohou je len odstrániť nepotrebný materiál. Keď kvietok rastie, tak ho nemôžeš ťahať zo zeme alebo osekávať, ale len polievať a pomáhať mu žiť. Prepáčte, znie to pateticky, ale je to tak. Vraví sa, že aj vesmír sa zrodil ničoho.
.robil si to len s ochotníkmi?
Hra s ochotníkmi mala úspech. V trnavskom štátnom divadle bol už vtedy ešte osvietenejší riaditeľ Miki Fehér, a tak som ďalšiu hru spáchal v kamennom divadle. Volala sa Kde je sever. Bola tam vtedy silná generácia. Jaro Filip, Ady Hajdu, Roman Luknár, Vlado Oktávec...
.keď zomrel Marián Zednikovič, napísal si pre .týždeň pekný nekrológ. Ako si na neho spomínaš?
On bol jedným z hercov, ktorí na pódiu žili. Učili nás, že režisér musí byť istým spôsobom násilný na hercov, že na nich musí kričať a podobne. Jožo Bednárik urobil takýmto spôsobom fantastické veci, ale mne to nešlo. Skončilo sa to tak, že ja som bol naštvaný, herci boli naštvaní. Potom som si uvedomil, že musím nechať hercov žiť. Maroš Zednikovič bol z tých hercov, ktorí majú väčší talent, ako sám dokázal pochopiť. Možno mal taký talent ako Polívka, ale nevyužil ho.
.dokedy si bol v Trnave?
Do roku 1988. Dal som výpoveď pod vplyvom Miloša Karáska a šiel som s ním do Prešova.
.k dnešným Duchnovičovcom?
Od vzniku to bolo ortodoxné komunistické divadlo. Všetky predstavenia museli hrať po ukrajinsky, čo vôbec nie je ich reč. Chudáci, hrali premiéru po ukrajinsky a potom, keď išli hrať niekam na dedinu, tak to nejakým amatérskym spôsobom preložili do rusnáčtiny, aby im ľudia rozumeli. Divadlo založili v roku 1955 a prvú hru po rusnácky hrali až v roku 1988.
.ty si bol pri tom. Ako to vzniklo?
Iniciátorom boli Vasiľ Turok a riadieľ divadla Jaroslav Sisák. Turok bol veľmi vzdelaný a osvietený Rusnák. Obaja sa snažili divadlo oživiť. Najprv oslovili Jozefa Pražmáryho, ktorý tam dotiahol Karáska, on potom mňa. Ešte predtým Karásek zorganizoval dielňu, kde sme za tri skúšky urobili mini predstavenie Stanica Kysak, a potom v osemdesiatom ôsmom regulárne predstavenie Sens nonsens. Po rusnácky. Vtedy už bolo uvoľnenejšie ovzdušie, ale ukrajinskí eštebáci boli tvrdší. Bol to škandál. Dokonca v novinách vyšiel článok, že čo to je za reč, kto ju potrebuje, a tak ďalej. Jaro Sisák ako riaditeľ sa za to postavil a ustál to.
.rusnácki herci to prijali?
Jasné. Boli aj výnimky, ale bolo ich málo. Väčšina z nich študovala v Kyjeve. Existovala dohoda, že si vyberú herca v Prešove, pošlú ho na prijímačky do Bratislavy, tam ho vezmú a vyškolia v Kyjeve. Karásek hovoril, že to divadlo je vlastne taký konglomerát medzi klasickým a amatérskym súborom. Ich vzťah k divadlu je iný ako u iných hereckých kšeftárov. Sú znevýhodnení, pretože nevedia celkom čisto po slovensky a tým pádom ich neobsadzovali do filmov. Bol tam vnútorný pretlak robiť niečo špeciálne.
.je ti ten súbor stále blízky?
Áno. Naposledy som s nimi robil pred dvoma rokmi. Hra sa volala Dobropis. Včera som pochopil, prečo som to nazval dobropis. Viete, čo je dobropis?
.keď niekomu zaplatíš, tak ti potom musí vrátiť.
Málokto to vie. Je až šokujúce ako sa mohla etická kategória „dobro“ dostať to takéhoto úradníckeho argotu. Keď ti vyfakturujú viac, ako treba, tak dostaneš preplatok, ktorý sa volá dobropis. Žijem v nádeji, že niekto raz príde za mnou a povie, ty si mi kedysi toľko dal a ja ti to teraz musím vrátiť. Až teraz som to pochopil. Zatiaľ nikto neprišiel.
.čo bol Vasiľ Turok za človeka?
Dokázal vypiť obrovské množstvá ostrého alkoholu. Vyspal sa a zobudil sa s čerstvou hlavou. Doma však nikdy nepil. Bolo to fascinujúce. Lekári hovorili, že už nemôže piť, ale po roku abstinencie zistili, že to bola zlá diagnóza. Bol učiteľom ukrajinčiny. Otvorená hlava, mal veľa načítané, bol zorientovaný v politike. Bol duchovný vodca súboru. Po jeho smrti mu Karásek urobil v krčme oltárik, kde mu krčmár vždy necháva poldecák. Keď sa ráno vráti, je vraj vypitý.
.revolučné dni si zažil v Prešove?
V Bratislave, lebo tam som bol len ako hosťujúci režisér. Keď som založil Stoku, tak som dal výpoveď.
.keď prišla revolúcia, mal si pocit, že sa všetko zmení?
Bohužiaľ, podľahol som ilúzii, že už to bude dobré. Štátne divadlá zmiznú, príde spravodlivosť na všetkých úrovniach a z toho som sa liečil až do roku 1999. Pochopil som, že to tak nemôže byť. Až keď som mal 50 rokov, zistil som, že žiadna nádej tu pre mňa neexistuje.
.ako vznikla Stoka?
Keď som robil prijímačky na VŠVU, bol tam profesor Jozef Budský, autoritatívny režisér, ktorého sme sa všetci báli a on mal rád, že sa všetci boja. Mal som 17 rokov, bol som ešte sopľoš. Podráždene sa ma pýtal, prečo chcem robiť divadlo. Povedal som mu, že ja by som chcel priniesť niečo nové do slovenského divadla. (Smiech.) Takže už tam to bolo. Keď som robil v štátnom divadle, tak som trpel a chodil som sa psychicky liečiť do Divadla na provázku. To bolo živé divadlo. Hovoril som si, že tu by som robil radšej technika ako režiséra v Trnave. Ambícia nezávislého divadla vo mne bola. Veď prečo má štát zakladať divadlo, však to má urobiť divadelník. Už ochotnícke divadlo Disk bolo do istej miery nezávislé. Riaditeľom bol a dodnes je Milan Brežák, bývalý veľký komunista, ale osvietený duch, čistý oddaný divadelník, ktorý divadlo zaštítil. Keď bol nejaký problém so schválením, Brežák to vždy obhájil. V marci ’89 sme urobili inscenáciu TANAP, kde Karásek navrhol, aby tanky-hračky chodili po scéne. Zhodou okolností sme kúpili v hračkárstve päť posledných. Hovoril som, že v tej scéne môže znieť len V dolinách žije ten, čo lásku nám dáva... Pustili sme V dolinách, nič sa nedialo a zrazu ľudia pozerali na idúce tanky. Bola to bomba. Päť tankov, päť oslobodeneckých armád. Hoci sme to tak vôbec neplánovali. Až po rokoch som sa dozvedel, že okolo toho boli intrigy. Nechceli, aby sme tú inscenáciu predstavili na Scénickej žatve. Ten človek, ktorý intrigoval, žije dodnes a intriguje ďalej (ale aspoň je podchytený v ÚPN). Čarovné bolo, že sme šli do Martina, zastavili nás policajti, že autobus nie je v poriadku a musí ísť naspäť. Bol tam Milan a hovorí, že je riaditeľom Domu politickej výchovy v Trnave. Boli z toho dosť zmätení a po všelijakých telefonátoch nás pustili.
.a Stoka?
Nebyť Václava Macka, vtedajšieho riaditeľa odboru umenia na MK SR, neviem, či by Stoka vznikla tak, ako vznikla. Uveril nám a dal nám peniaze. Predtým sme robili rôzne happeningy v kostole alebo na nádvorí, ktoré sa volali KPB. Zároveň s tým vznikala aj Stoka. Prvé predstavenie sme urobili v marci 1991.
.to bolo ktoré predstavenie?
Kolaps. Onedlho bude 20. výročie.
.v súbore sa stretlo toľko zaujímavých ľudí. Čím si to vysvetľuješ?
Bola sloboda. Uvoľnenie, nádej. A štátni úradníci sa báli. Toto je úplne relevantné. Ivan Štrpka mi hovoril, že keď ako členovia VPN niekam prišli, tak úradníci boli úplne vyklepaní. Potom prišiel Macek ako riaditeľ a povedal, že Stoke dajte 800-tisíc. Keby nám nedali peniaze, tak asi neprežijeme. Nikto nevedel, čo nás čaká. Chmel, Lásková, Kerata, Zboroň, sestry Piussi, Hrubaničová. Niektorí boli ešte študenti, ale iní opustili zamestnanie a začali hrať. Mohol som im dať 3-tisíc mesačne. To trvalo do konca roku 1992.
.v čom bola Stoka taká výnimočná?
Všetko sme robili autorskou metódou a aj organizačne to bolo niečo úplne nové. Divadlo bez úradníkov. Vtedy boli divadlá buď ochotnícke, alebo štátne. Tu vzniklo divadlo, ktoré nebolo ani jedno, ani druhé. Bolo to nepredstaviteľné. Ľudia boli koncentrovaní, šli do toho naplno, zažívali sme skutočnú umelecko-ľudskú katarziu.
.divadlá sú financované buď z verejných zdrojov, alebo zo sponzorských peňazí. Stoka skončila vinou tvorivej krízy alebo už neboli peniaze?
Buď hovoríme o rozpade prvého súboru, alebo o konci Stoky ako takej. Rozpad pôvodného súboru sa začal už po roku 1993, keď po úspešnej inscenácii Eo ipso Vlado Zboroň prestal so mnou spolupracovať na nových inscenáciách. Dodnes neviem, prečo. Trvalo to pár rokov, ale začali sme sa ľudsky rozchádzať. Inge Hrubaničová odišla tiež, asi tiež stratila motiváciu so mnou spolupracovať. Robili sme aj konkurzy, ale nepodarilo sa nám zohnať nových výrazných ľudí. Pôvodný súbor sa rozpadol zvnútra. Teoreticky, keby som ich mal možnosť platiť naďalej, tak by vydržal dlhšie. Ale keby to bolo len kvôli peniazom, tak by to asi nebolo dobré. Do roku ’92 boli ešte peniaze, v ’93 pomenej a v roku ’94 to bola katastrofa. Možno v nás bolo málo lásky k sebe a k myšlienke, ktorú sme vyznávali. To nehovorím len ja, ale vraj aj Kristus. Hovorí to aj Srholec, aj Milan Brežák.
.po nástupe mečiarizmu bola Stoka takým ostrovom slobody. Stala sa miestom, kde boli koncerty, diskusie.
Keby sme žili v New Yorku, tak sa dá hrať pre 100 ľudí aj rok. U nás to nejde. Stoka sa tak prirodzene stala kultúrnym centrom. Vtedy existovalo slobodné rádio Twist a miesto, kde sa mohla opozícia stretávať, bola Stoka. Hrali tam aj iné súbory. Duchnovičovci, Disk, Divadlo z pasáže...
.prečo vlastne skončila Stoka?
Nikto nemal záujem, aby prežila. Dlhé obdobie sme prežili bez dotácií. Vedeli sme, že tak, ako to je, je to zle. Potrebovali sme istý príjem. Snívali sme o krčme, ten model sme videli v Nemecku. Podarilo sa nám v časoch Kresánka dostať priestor do vlastnej držby. Zohnali sme peniaze na prestavbu s tým, že bude krčma, ktorá nás bude financovať. Bolo to náročné. Niektorí stavebníci nás okradli, zadlžili sme sa svinsky, ale v apríli 1997 sme otvorili krčmu, z ktorej sme mali príjem. Zaujímavé je, že vtedy sa od nás odvrátilo veľa našich známych. Zaujímavé a tragické zároveň. Možno som paranoik, ale keď videli, že budeme čiastočne nezávislí, zrazu nás nemali radi. Jedna dáma napísala, že už to nie je ono, keď je tam taká krčma. Znenávideli nás, pretože sme boli už takmer absolútne nezávislí.
.myslíš, že preto?
Som o tom hlboko presvedčený. Existuje syndróm utajenia podmienky pomoci, SUPP, ktorý, bohužiaľ, na Slovensku funguje. Niekto ti pomôže, a má nejakú podmienku, ale nepovie ju. Niečo očakáva a ty nevieš, či chce úplatok, alebo pozornosť, a keď mu to nejakým spôsobom nevrátiš, tak je frustrovaný. Mnohí inteligentní ľudia, ktorí nám držali palce a pomáhali nám, sa od nás odvrátili. Som presvedčený, že preto, lebo už nemohli vystupovať ako tí, ktorí nám chcú pomáhať. Pomohli sme si sami a keďže na tom neparticipovali, cítili sa odvrhnutí. Ľudia majú lepší pocit, keď ťa môžu ľutovať, že sa ti niečo nepodarilo. Prajnosť je tu výnimkou. Darmo, nie je to len v mečiarovcoch, komunistoch, ale v národe kompletne. Až 98 percent ti pomôže len preto, lebo niečo potrebuje, či priamo, alebo nepriamo. Teraz ťa začnem ovládať, pretože ty potrebuješ pomoc. To všetko prišlo v roku 1997. A s tým aj veľké množstvo výpalníkov, štát, mesto, mestská časť a ešte aj reálni výpalníci. Aj v súbore sa zjavili výpalníci. Mali sme telefónny účet na tridsaťtisíc korún, pretože z telefónu v hereckej šatni mali naši ľudia dlhánske telefonáty. Zrušil som to a urazili sa. V súbore nastala totálna erózia, ani ja som to nezvládol. Je to smutné. Značná časť tohto súboru zo Stoky žije v divadle Skrat, ale ja som už s nimi nevládal komunikovať. Nezávislosť na Slovensku nemá nikto rád. Nenávidia vás preto, že ste nezávislý, ale rýchlo vám otrepú o hlavu, že vás niekto platí. Však to poznáte aj vy v .týždni. V roku 2002 sa konečne podarilo presadiť, že bude existovať dotácia na kultúrne centrá, no Stoka, napriek tomu, že mala 200 akcií ročne, nedostala ani korunu. Neviem prečo. A to sme mali v komisii „svojich“ ľudí! Dvojmiliónovú dotáciu dostal klub, ktorý vtedy vznikol, ale predtým neexistoval a dnes už znovu neexistuje. Prečo sa to stalo? Asi tam vznikli nejaké animozity voči Stoke. Keď tu bol Mečiar, tak nás podporovali, ale keď prišli k moci, tak chceli, aby som ich poslúchal.
.ako pokračovala Stoka po odchode veľkej časti súboru?
Súbor sa v roku 2002 inovoval, keď sme urobili veľmi dobrú inscenáciu Komisia, ale to už bolo skôr na ochotníckej báze. Boli to veľmi šikovní, talentovaní ľudia, ale už nebola šanca, aby sa tomu venovali profesionálne. Nemohli opustiť svoje zamestnania. Nevedel som si to zdôvodniť inak, než že nezávislé divadlo je na Slovensku zakázané.
.búranie Stoky bolo asi posledným klincom...
Moja v tragédia je v tom, že v roku 1999 som pochopil, že je to beznádejné, ale ťahal som to ďalej.
.prečo?
Mal som to položiť a emigrovať. Najviac si vyčítam, že som sa nevzbúril osudu. Alebo aj som sa vzbúril, ale nedôsledne. Ján Rozner v knihe Sedem dní do pohrebu napísal, ako v začiatkoch normalizácie spolu so Zorou Jesenskou vedeli, že tu nebola akákoľvek nádej na spravodlivosť. Darmo ich povzbudzovali, aby sa odvolávali a usilovali spravodlivosti domôcť. Oni dobre vedeli, že sa to nedá. A tak, keď mi ktokoľvek hovorí: Pracuj, sú tu možnosti, spomeniem si na to. Nie sú! Ale, do riti, zistil som to až v roku 1999. Odvtedy Stoka umierala. Krčma to všetko nezatiahla, zaplatili sme energiu, ale na divadlo to už nebolo. Tržby začali klesať, pretože prišli nákupné centrá. To už bola úplná smrť.
.keď Stoka skončila, musel to byť pre teba zlom.
Vedel som o tom, ale vôbec som sa na to nepripravil. Asi som nezodpovedný človek. Nemal som žiadny plán B.
.čo si robil, keď Stoka skončila?
Presťahovali sme sa do Cvernovky. Veľa som pil, dokonca som sa začal aj liečiť. Nebol som schopný s tým nič urobiť. Dnes pracujeme s ochotníkmi z divadla Disk, je to dobré, ale nie je to plán B. Keď som mal 24 rokov, začínal som v centre Trnavy, potom som šiel do Bratislavy a dnes končím v pivnici na okraji Trnavy. To, čo robím dnes, nemá v sebe možnosť profesionálneho rastu. Nie som ochotnícky režisér. Po konci Stoky som nezačal robiť niečo, čo bude mať budúcnosť. Dodnes ma to týra.
.napriek tomu si s Diskom urobil zopár čarovných inscenácií…
Disk sídli v hnusnom komunistickom kulturáku, ale niektorí ľudia mi nezávisle od seba povedali, že keď vkročia do nášho divadla, cítia sa ako v New Yorku.
.po konci Stoky si sa nechcel vrátiť do kamenného divadla?
Nie. Dokonca som mal výčitky, keď som sa vrátil k Duchnovičovcom, ale svedomie som si vyčistil tým, že som s nimi už robil. Na stole mi leží zmluva zo Žilinského divadla, ale doteraz som ju neotvoril.
.prečo?
Výhrada vo svedomí. Grantový systém vznikol po revolúcii a je legitímny. Keby mi tento systém priklepol 4 milióny, zobral by som ich. Keď mám ísť do štátneho divadla participovať na praxi, s ktorou nesúhlasím, tak mám psychický problém. Bral by som peniaze od organizácie, ktorá by vôbec nemala existovať.
.prečo?
To je, akoby som vstúpil do strany, aby som mal čo žrať. Nesúhlasím, aby sa štátne peniaze prideľovali divadlám, pretože to je podľa mňa protiústavné. Poviem ešte horší príklad. Komunistom sa v roku 1991 podarilo presadiť zákon o Litfonde s tým, že tam musíme platiť
2 percentá zo všetkých honorárov. Všetci to zrušili, možno len v Severnej Kórei nie. Politici vrátane Ferka Mikloška to odhlasovali s tým, že umelci potrebujú peniaze. No ten zákon je protiústavný. V roku 1993 mi komisia Litfondu udelila cenu spolu s dvadsiatimi tisícmi korún, ale ja som to odmietol prevziať, lebo podľa mňa sú to ukradnuté peniaze. Ale dve percentá platiť musím. Asi sa z toho bláznim.
.ale existujú kamenné divadlá, ktoré robia zaujímavé inscenácie. Tak kde je problém?
To, že robia dobré inscenácie, je správne, ale robili by to lepšie, keby boli nezávislí. Riaditeľ televízie podpíše šialene nevýhodnú zmluvu, ktorú my daňovníci budeme splácať ešte dvadsať rokov. Ako je to možné? Toto je výsledok všetkých verejnoprávnych inštitúcií, nech sa akokoľvek na začiatku tvária, že tu chcú robiť kultúru. Má to zlý základ. V Ústave je napísané, že treba podporovať kultúru, ale nikde nie je napísané, že ju má robiť štát. Keď si štát založí divadlo, tak ju de facto robí. Menuje riaditeľa a ovláda ho. Preto si myslím, že všetky verejnoprávne inštitúcie sú protiústavné. Televízia, rozhlas, divadlá, dokonca štátna agentúra TASR. Každá z inštitúcií, založených štátom, je kanálom na rozkrádanie peňazí. Divadlo sa dá robiť oveľa lacnejšie, my sme to dokázali, a preto sme museli zaniknúť.
.sleduješ, čo sa deje v kamenných divadlách?
Veľmi nie. Nie je tu len problém etický, ale aj estetický. Štátne divadlá sa porovnávajú medzi sebou a tam sa vytvárajú akváriové rebríčky kvality. Samy seba oceňujú, pritom tie veci sú často vytrhnuté z reality. Podľa toho sa meria estetika iných, ochotníckych a nezávislých divadiel. A pritom všetci ľudia musia poslúchať svojho riaditeľa, lebo ich vyhodí z roboty. Ľudia nechcú mať problémy a nechajú sa ľahko skorumpovať. Je iba zopár bláznov, ktorí sú proti.
.aké máš ešte sny do budúcna?
Emigrovať. Žijem v hmle, inú nádej nevidím.
.sleduješ politiku?
Teší ma, že vyhrali títo a nie tí druhí, aj keď nič z toho mať nebudem. Teší ma aj, že existuje strana SaS. Som presvedčený, že vznikla z ideálu. Aj keď sú to zväčša ekonómovia, primárne ich vnímam ako nositeľov duchovnej zmeny a dúfam, že sa to tak skoro nezmení.
.je to o tebe známe, že nemáš rád katolícku cirkev. Je to pravda?
Osobne si myslím, že v neďalekej minulosti a súčasnosti má katolícka cirkev u nás primárne úlohu legalizovať existujúcu moc a vždy tú najhoršiu. Podporovali Tisa, Stalina, Gottwalda, Mečiara, Fica, takže tejto cirkvi jednoducho neverím. Nepodporuje slobodu, ale utlmuje ľudí pred vzburou, slobodou, usiluje sa ich ovládnuť a ovládnuť svet.
.veríš v Boha?
Mám svojho vlastného. Všetko, čo mám, je myšlienka slobody a divadla. Som v styku s ideou. Považujem sa za duchovného človeka.
Blaho Uhlár/
Narodil sa v roku 1951 v Prešove, vyrastal v Ružomberku, vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU. Pôsobil v Divadle pre deti a mládež v Trnave, hosťoval v Divadle A. Duchnoviča v Prešove. Je zakladateľom a režisérom divadla Stoka, dlhodobo spolupracuje s ochotníckym divadlom DISK.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.