.prečo je obloha modrá? Prečo sa pohár zo skla pri páde na zem rozbije a plastová fľaša nie? Prečo listy na jeseň zmenia farby? Prečo uvoľnený nafúknutý balónik lieta po miestnosti ako splašený? Prečo sa voda z pohára, ktorý pred sebou rýchlo roztočíme, nevyleje, aj keď je pohár hore dnom? Týmito a inými, na pohľad celkom jednoduchými otázkami, na ktoré však zrejme nepozná korektnú odpoveď ani väčšina čitateľov .týždňa, zahrnul v jedno uzimené ráno vedúci Centra pre výskum kvantovej informácie Fyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied profesor Vladimír Bužek s trojicou kolegov žiakov školy na horehronskom Šumiaci. Dve tretiny z nich sú Rómovia, takmer všetci pochádzajú z rodín v hmotnej núdzi. Zdalo by sa, že majú prízemnejšie starosti, než skúmať farbu oblohy či gravitáciu. Omyl! Prirodzená detská zvedavosť sa nezaprie: v očiach horia plamienky, hlásia sa ostošesť, hrnú sa pri pokusoch dopredu.
.tréma renomovaného fyzika
„Priznám sa, mám oveľa väčšiu trému ako pred prednáškou pre stovky kolegov na svetovej univerzite,“ povie profesor Bužek pred vstupom do presvetlenej triedy, kde sa zhromaždilo niekoľko desiatok žiakov všetkých ročníkov školy. Nepreháňa. Vedci si pripravili pomôcky na demonštráciu rôznych pokusov, ktoré majú za cieľ názorne vysvetliť a ukázať, ako fungujú fyzikálne zákony, ktorými sa riadi všetko okolo nás. „Základom všetkého je klásť si jednoduché otázky a hľadať na ne odpovede. Skúmaním všetkého naokolo dôjdeme k poznaniu,“ povie profesor deťom.
Občianske združenie Equity má za cieľ podporovať takzvané znevýhodnené skupiny slovenského obyvateľstva. Povedzme si to bez okolkov, myslí sa tým Rómov. Jeho predsedníčka Lýdia Šuchová sa rozhodla pre zaujímavý a zatiaľ ojedinelý čin: oslovila vedcov pracovníkov z rôznych oblastí vedy a výskumu, či by sa nepodujali na pracovné exkurzie do škôl s prevahou rómskych žiakov a do komunitných centier pri rómskych osadách. Uspela.
„Máme tu aj vynikajúcich žiakov. Jednotkárov, dvojkárov,“ hovorí o rómskych deťoch riaditeľka školy Marta Bošeľová. Priznáva, že práca s týmito žiakmi je náročná, keď sa však učitelia trochu prispôsobia mentalite a spôsobu života komunity, z ktorej žiaci prichádzajú, prináša to pozitívne výsledky: „Niet tu krádeží, deti nechodia poza školu. Neholdujú drogám, alkoholu ani cigaretám. Ich rodiny často trú biedu, keď je však čas sociálnych dávok, deti nosia do školy také desiate, že by sa z toho najedol i baník po šichte. Starší súrodenci sa starajú o mladších, doma ich učia.“
Znie to ako zidealizovaný obrázok, ktorému skeptik „vychovaný“ katastrofickými správami o Rómoch len tak nenaletí. V kraji pod Kráľovou hoľou sa iba ťažko hľadá práca. Tieto deti sa pritom hlásia na stredné školy, do učilíšť v Brezne, Banskej Bystrici, Revúcej, Poprade. Mnohé to vzdajú, najmä preto, lebo rodičia nemajú peniaze na cestovné, na internáty, na školské pomôcky. Napriek tomu sa veľa žiakov zo šumiackej školy úspešne vyučilo. Za kuchárov, čašníkov, ďalší bude mäsiar, iná kaderníčka či krajčírka. Neuveriteľné, však?
„Určite to malo aj bude mať význam,“ hodnotí profesor Bužek iniciatívu Lýdie Šuchovej. Dúfa, že k programu sa pripoja aj jeho ďalší kolegovia. Už sa stalo.
.trilobit v záložni
O niekoľko týždňov Lýdia Šuchová sprevádza na ceste do Starej Ľubovne šiestich pedagógov z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave – troch chemikov a troch geológov. V miestnej osade žije vyše tisíc ľudí, vyše polovice tvoria deti do pätnásť rokov. V miestnej základnej škole je takmer dvestoosemdesiat žiakov. K budove komunitného centra, kedysi miestneho kultúrneho domu, vedie zablatená cesta, okolie je zarastené burinou, kríkmi. Vo veľkej miestnosti na prízemí je šero a chlad. V rohu nad pódiom veľký kríž s Kristom, pod oknami zoradených niekoľko umakartových stolov zo sedemdesiatych rokov a ešte staršie drevené sklápacie stoličky, pozostatok z kina. Na nich posedáva pár desiatok rómskych detí, medzi ktorými chce tím vedcov hľadať záujemcov o prírodné vedy.
„Chceme priblížiť deťom zaujímavosti z chémie, geológie, paleontológie, mineralógie. Zároveň sme prišli otestovať samých seba –či dokážeme zaujať aj v takomto prostredí,“ vraví profesor Ivan Kraus, ktorý pre deti pripravil rozprávanie o tajomstvách a zaujímavostiach mineralógie a geológie. V prednáške a v praktických ukážkach mu sekundujú piati vedeckí kolegovia.
Na rozdiel od tímu profesora Bužeka, ktorý viac ako hovorenému slovu a vysvetľovaniu zákonov fyziky venoval priestor jednoduchým, pre deti príťažlivým demonštráciám fyzikálnych zákonov, profesor Kraus volí neformálnu prednášku o tajomstvách geológie, mineralógie a chémie. Slová ilustruje projekciou obrázkov z notebooku. Netrvá to dlho, no pozornosť detí s pribúdajúcimi slovami a obrazmi očividne klesá. Tajomstvá vzniku sopiek, sopečnej lávy, vyvrelín, nerastov, drahých kovov, uhlia či ropy sú síce pre nich novinkou, ale dlhšie rozprávanie unavuje. Oživenie v sále nastane, keď prídu na rad praktické ukážky a improvizované laboratórne pokusy. Slečna Králiková s mikroskopom má nevídaný úspech, každé z detí chce vidieť tajomné zväčšeniny v kvapke vody. Kolegovia Benko a Igaz zaujali premenami čírych tekutín na farebné a výrobou „umelej krvi“, používanej pri filmových trikoch. Čoskoro každé dieťa svoj „krvavý pás“ na ruke ukazuje s potešením i vzrušeným šepotom kamarátom. Ani princípy absorbovania tekutín živočíšnym uhlím neostali bez záujmu. Najmä keď sa deti dozvedeli, prečo a ako živočíšne uhlie pomáha človeku pri trávení. Vrcholom sú ukážky skamenelín žraločích pravekých zubov, kostí pravekých zvierat a poťažkávanie lebky dávneho dravca, ktorého zuby budia strach a rešpekt i v dvadsiatom prvom storočí. Na záver deti odlievali zo sadry skameneliny malých mušlí. Porozdávané odliatky na pamiatku skrývali do dlaní. So sadrovou mušličkou v hrsti a s napätým výrazom očakávania v tvári sa jeden z chlapcov pýta profesora Krausa: „Prosím vás, a zoberú mi toto v záložni?“
.kedy to bude?
Učiteľ náboženstva a sociálny pracovník Peter Gomolák zo Starej Ľubovne hovorí o „svojich“ deťoch ako o obyčajných žiakoch, akých nájdeme na každej základnej škole: „Máme tu žiakov s veľmi dobrým prospechom, aj opakovane vyznamenaných, priemerných i takých, ktorých učenie nezaujíma. Ročne asi desať, pätnásť z nich odchádza študovať na stredné školy, približne ďalších desať ide do učenia, neskôr na nadstavbové štúdium. Vyučia sa, majú odbornú prax, maturitu, ale veľa im to platné nie je, pretože zamestnanie nenájdu. Potenciálni zamestnávatelia sa vyhovárajú na všetko možné, argumentujú krízou, nedostatkom pracovných miest, zlou situáciou na trhu a podobne, ale nikto otvorene nepovie, že Róma do zamestnania neprijme preto, lebo je Róm.“
Gomolák slová ilustruje príkladom dvoch šikovných Rómok. Majú vo vrecku výučný list cukrárok a maturitný diplom, sú však bez práce –napriek tomu, že boli ochotné pracovať aj na živnosť. „V celom regióne nenašli prácu, ani ako predavačky v cukrárni. Aby ich niekto zamestnal, museli by predovšetkým padnúť bariéry predsudkov o tom, že Rómovia sú leniví, nesvedomití, nevedia pracovať. Vedia, chcú, ale získať prácu je pre nich často ťažšie než získať odborné vzdelanie,“ dodá Gomolák.
Spoločenská akceptácia Rómov sa v očiach majority zmení azda iba vtedy, keď bude samozrejmosťou, že o služby alebo pomoc požiadame uznávaného a žiadaného rómskeho advokáta, keď budeme mať výborného rómskeho obvodného lekára, keď bude samozrejmosťou stretnúť Rómov v uniforme štátneho policajta alebo v obleku bankového úradníka. Keď večernú televíznu šou bude moderovať šarmantná Rómka a najsledovanejšie spravodajstvo prečíta rómsky hlásateľ. Kedy to bude?
.okná osady dokorán
Tím profesora Krausa a Lýdie Šuchovej odchádza zo Starej Ľubovne do Ostrovian pri Prešove, kde sa „estráda“ vedeckej prezentácie zaujímavostí a kúziel z mineralógie, chémie, geológie a paleontológie zopakuje. Áno, ide o obec s povestným prvým múrom. V malej miestnosti komunitného centra v budove obecného úradu čakajú desiatky rómskych detí. Prišiel i riaditeľ miestnej špeciálnej základnej školy a pedagógovia. Prednášky, premietanie a praktické ukážky s chemickými pokusmi a mikroskopom deti natoľko zaujali, že ani nedýchajú.
Po Ostrovanoch nasleduje návšteva osady na periférii Moldavy nad Bodvou, kde v malej unimobunke, slúžiacej ako komunitné centrum, deti hrajú autorské divadelné pásmo o ich živote a túžbach. Dominuje v ňom sen o vymanení sa z biedy osady. Profesor Kraus a kolegovia tlieskajú, predstavenie sa im páči. Možno nemyslia na to, že na štrkovej ceste pred centrom postáva pár výrastkov s igelitovými vreckami na tvárach, fetujúcich svoju budúcnosť. Ich rovesníci a rovesníčky v malej miestnosti recitujú, tancujú, spievajú a hrajú na gitarách.
Vedci z Bratislavy, či už s profesorom Bužekom, alebo profesorom Krausom, vyšli z pracovní, prerušili na pár dní prednášky, konzultácie a výskumy a išli tam, kde by ich nik nečakal. Boli prví, ktorí sa odhodlali. Nádejať sa, že z poslucháčov ich prednášok raz vyrastú prví slovenskí nositelia Nobelovej ceny a svetovo uznávané vedecké kapacity, je asi iluzórne. Aj keď... Na začiatok treba aspoň oceniť snahu – rómskych detí, ktoré prejavili záujem, ale aj vedcov, ktorí sa podujali na cestu jeho objavovania. Tvrdia, že sa do osád budú vracať.
.tréma renomovaného fyzika
„Priznám sa, mám oveľa väčšiu trému ako pred prednáškou pre stovky kolegov na svetovej univerzite,“ povie profesor Bužek pred vstupom do presvetlenej triedy, kde sa zhromaždilo niekoľko desiatok žiakov všetkých ročníkov školy. Nepreháňa. Vedci si pripravili pomôcky na demonštráciu rôznych pokusov, ktoré majú za cieľ názorne vysvetliť a ukázať, ako fungujú fyzikálne zákony, ktorými sa riadi všetko okolo nás. „Základom všetkého je klásť si jednoduché otázky a hľadať na ne odpovede. Skúmaním všetkého naokolo dôjdeme k poznaniu,“ povie profesor deťom.
Občianske združenie Equity má za cieľ podporovať takzvané znevýhodnené skupiny slovenského obyvateľstva. Povedzme si to bez okolkov, myslí sa tým Rómov. Jeho predsedníčka Lýdia Šuchová sa rozhodla pre zaujímavý a zatiaľ ojedinelý čin: oslovila vedcov pracovníkov z rôznych oblastí vedy a výskumu, či by sa nepodujali na pracovné exkurzie do škôl s prevahou rómskych žiakov a do komunitných centier pri rómskych osadách. Uspela.
„Máme tu aj vynikajúcich žiakov. Jednotkárov, dvojkárov,“ hovorí o rómskych deťoch riaditeľka školy Marta Bošeľová. Priznáva, že práca s týmito žiakmi je náročná, keď sa však učitelia trochu prispôsobia mentalite a spôsobu života komunity, z ktorej žiaci prichádzajú, prináša to pozitívne výsledky: „Niet tu krádeží, deti nechodia poza školu. Neholdujú drogám, alkoholu ani cigaretám. Ich rodiny často trú biedu, keď je však čas sociálnych dávok, deti nosia do školy také desiate, že by sa z toho najedol i baník po šichte. Starší súrodenci sa starajú o mladších, doma ich učia.“
Znie to ako zidealizovaný obrázok, ktorému skeptik „vychovaný“ katastrofickými správami o Rómoch len tak nenaletí. V kraji pod Kráľovou hoľou sa iba ťažko hľadá práca. Tieto deti sa pritom hlásia na stredné školy, do učilíšť v Brezne, Banskej Bystrici, Revúcej, Poprade. Mnohé to vzdajú, najmä preto, lebo rodičia nemajú peniaze na cestovné, na internáty, na školské pomôcky. Napriek tomu sa veľa žiakov zo šumiackej školy úspešne vyučilo. Za kuchárov, čašníkov, ďalší bude mäsiar, iná kaderníčka či krajčírka. Neuveriteľné, však?
„Určite to malo aj bude mať význam,“ hodnotí profesor Bužek iniciatívu Lýdie Šuchovej. Dúfa, že k programu sa pripoja aj jeho ďalší kolegovia. Už sa stalo.
.trilobit v záložni
O niekoľko týždňov Lýdia Šuchová sprevádza na ceste do Starej Ľubovne šiestich pedagógov z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave – troch chemikov a troch geológov. V miestnej osade žije vyše tisíc ľudí, vyše polovice tvoria deti do pätnásť rokov. V miestnej základnej škole je takmer dvestoosemdesiat žiakov. K budove komunitného centra, kedysi miestneho kultúrneho domu, vedie zablatená cesta, okolie je zarastené burinou, kríkmi. Vo veľkej miestnosti na prízemí je šero a chlad. V rohu nad pódiom veľký kríž s Kristom, pod oknami zoradených niekoľko umakartových stolov zo sedemdesiatych rokov a ešte staršie drevené sklápacie stoličky, pozostatok z kina. Na nich posedáva pár desiatok rómskych detí, medzi ktorými chce tím vedcov hľadať záujemcov o prírodné vedy.
„Chceme priblížiť deťom zaujímavosti z chémie, geológie, paleontológie, mineralógie. Zároveň sme prišli otestovať samých seba –či dokážeme zaujať aj v takomto prostredí,“ vraví profesor Ivan Kraus, ktorý pre deti pripravil rozprávanie o tajomstvách a zaujímavostiach mineralógie a geológie. V prednáške a v praktických ukážkach mu sekundujú piati vedeckí kolegovia.
Na rozdiel od tímu profesora Bužeka, ktorý viac ako hovorenému slovu a vysvetľovaniu zákonov fyziky venoval priestor jednoduchým, pre deti príťažlivým demonštráciám fyzikálnych zákonov, profesor Kraus volí neformálnu prednášku o tajomstvách geológie, mineralógie a chémie. Slová ilustruje projekciou obrázkov z notebooku. Netrvá to dlho, no pozornosť detí s pribúdajúcimi slovami a obrazmi očividne klesá. Tajomstvá vzniku sopiek, sopečnej lávy, vyvrelín, nerastov, drahých kovov, uhlia či ropy sú síce pre nich novinkou, ale dlhšie rozprávanie unavuje. Oživenie v sále nastane, keď prídu na rad praktické ukážky a improvizované laboratórne pokusy. Slečna Králiková s mikroskopom má nevídaný úspech, každé z detí chce vidieť tajomné zväčšeniny v kvapke vody. Kolegovia Benko a Igaz zaujali premenami čírych tekutín na farebné a výrobou „umelej krvi“, používanej pri filmových trikoch. Čoskoro každé dieťa svoj „krvavý pás“ na ruke ukazuje s potešením i vzrušeným šepotom kamarátom. Ani princípy absorbovania tekutín živočíšnym uhlím neostali bez záujmu. Najmä keď sa deti dozvedeli, prečo a ako živočíšne uhlie pomáha človeku pri trávení. Vrcholom sú ukážky skamenelín žraločích pravekých zubov, kostí pravekých zvierat a poťažkávanie lebky dávneho dravca, ktorého zuby budia strach a rešpekt i v dvadsiatom prvom storočí. Na záver deti odlievali zo sadry skameneliny malých mušlí. Porozdávané odliatky na pamiatku skrývali do dlaní. So sadrovou mušličkou v hrsti a s napätým výrazom očakávania v tvári sa jeden z chlapcov pýta profesora Krausa: „Prosím vás, a zoberú mi toto v záložni?“
.kedy to bude?
Učiteľ náboženstva a sociálny pracovník Peter Gomolák zo Starej Ľubovne hovorí o „svojich“ deťoch ako o obyčajných žiakoch, akých nájdeme na každej základnej škole: „Máme tu žiakov s veľmi dobrým prospechom, aj opakovane vyznamenaných, priemerných i takých, ktorých učenie nezaujíma. Ročne asi desať, pätnásť z nich odchádza študovať na stredné školy, približne ďalších desať ide do učenia, neskôr na nadstavbové štúdium. Vyučia sa, majú odbornú prax, maturitu, ale veľa im to platné nie je, pretože zamestnanie nenájdu. Potenciálni zamestnávatelia sa vyhovárajú na všetko možné, argumentujú krízou, nedostatkom pracovných miest, zlou situáciou na trhu a podobne, ale nikto otvorene nepovie, že Róma do zamestnania neprijme preto, lebo je Róm.“
Gomolák slová ilustruje príkladom dvoch šikovných Rómok. Majú vo vrecku výučný list cukrárok a maturitný diplom, sú však bez práce –napriek tomu, že boli ochotné pracovať aj na živnosť. „V celom regióne nenašli prácu, ani ako predavačky v cukrárni. Aby ich niekto zamestnal, museli by predovšetkým padnúť bariéry predsudkov o tom, že Rómovia sú leniví, nesvedomití, nevedia pracovať. Vedia, chcú, ale získať prácu je pre nich často ťažšie než získať odborné vzdelanie,“ dodá Gomolák.
Spoločenská akceptácia Rómov sa v očiach majority zmení azda iba vtedy, keď bude samozrejmosťou, že o služby alebo pomoc požiadame uznávaného a žiadaného rómskeho advokáta, keď budeme mať výborného rómskeho obvodného lekára, keď bude samozrejmosťou stretnúť Rómov v uniforme štátneho policajta alebo v obleku bankového úradníka. Keď večernú televíznu šou bude moderovať šarmantná Rómka a najsledovanejšie spravodajstvo prečíta rómsky hlásateľ. Kedy to bude?
.okná osady dokorán
Tím profesora Krausa a Lýdie Šuchovej odchádza zo Starej Ľubovne do Ostrovian pri Prešove, kde sa „estráda“ vedeckej prezentácie zaujímavostí a kúziel z mineralógie, chémie, geológie a paleontológie zopakuje. Áno, ide o obec s povestným prvým múrom. V malej miestnosti komunitného centra v budove obecného úradu čakajú desiatky rómskych detí. Prišiel i riaditeľ miestnej špeciálnej základnej školy a pedagógovia. Prednášky, premietanie a praktické ukážky s chemickými pokusmi a mikroskopom deti natoľko zaujali, že ani nedýchajú.
Po Ostrovanoch nasleduje návšteva osady na periférii Moldavy nad Bodvou, kde v malej unimobunke, slúžiacej ako komunitné centrum, deti hrajú autorské divadelné pásmo o ich živote a túžbach. Dominuje v ňom sen o vymanení sa z biedy osady. Profesor Kraus a kolegovia tlieskajú, predstavenie sa im páči. Možno nemyslia na to, že na štrkovej ceste pred centrom postáva pár výrastkov s igelitovými vreckami na tvárach, fetujúcich svoju budúcnosť. Ich rovesníci a rovesníčky v malej miestnosti recitujú, tancujú, spievajú a hrajú na gitarách.
Vedci z Bratislavy, či už s profesorom Bužekom, alebo profesorom Krausom, vyšli z pracovní, prerušili na pár dní prednášky, konzultácie a výskumy a išli tam, kde by ich nik nečakal. Boli prví, ktorí sa odhodlali. Nádejať sa, že z poslucháčov ich prednášok raz vyrastú prví slovenskí nositelia Nobelovej ceny a svetovo uznávané vedecké kapacity, je asi iluzórne. Aj keď... Na začiatok treba aspoň oceniť snahu – rómskych detí, ktoré prejavili záujem, ale aj vedcov, ktorí sa podujali na cestu jeho objavovania. Tvrdia, že sa do osád budú vracať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.