Koľkokrát som si už povedala, že keď sa nabudúce pripojím na internet, pozriem sa, aké je v Bratislave počasie, kto vyhral komunálne voľby, ako sú na tom Rómovia, čo sa deje s národnými parkmi, kto a ako zasa dokurvil našu Bratislavu nejakými novými ohyzdnosťami...a potom idem na internet a na všetko zabudnem. Pozriem si predpoveď počasia v Himalájach, čeknem, kde sa chystajú štrajkovať maoisti, overím si cenu zlata a striebra na ten deň (píšu to na prednej strane v novinách), potom euro a dolár, skontrolujem na stránke nepálskych elektrární, kedy dnes vypnú prúd v štvrti Thamel, kde mám office, potom pozriem, kedy vypnú prúd v štvrti Balaju, kde bývam, a potom sa uspokojím, že viem, čo sa dá a zabudnem, že vlastne musím skontrolovať aj Slovensko, aj Indiu. A takto to je, nech som kdekoľvek. Keď som sa toto leto pozerala na všadeprítomnú Ficovu tvár na bilbordoch, ani mi nenapadlo skontrolovať, či sa náhodou v Nepále zasa nespustila občianska vojna, alebo či v Indii nezačali vystrájať Kašmírčania. Zabudnem aj cenu zlata, aj kurz rupie. Namiesto toho sa idem kúpať na Zlaté piesky a dám si kofolu. Tá stála minulé leto zasa o pár centov viac. Viem, že sú emigranti, ktorí odišli ešte za socíku, a stále ich vidno na nete. Sú vo všetkých tých skupinách za hento a proti tomuto, aktivizujú sa snáď vo všetkom, organizujú vo svojich nových krajinách slovenské podujatia. Kontaktujú starých kamarátov, komentujú si s nimi navzájom životy, ale len tak naoko – z bezpečnej vzdialenosti. Z bezpečia nového domova, ktorý nikdy neprijali úplne ako domov, inak by furt nevypisovali slovenské blogy, ale neschopní vrátiť sa do starého domova, ktorý už je fuč. Už sa nedá ísť po ulici a mať pocit, že človek môže každú chvíľu niekoho stretnúť. Zázrakom mne nepochopiteľným sa mi toto nestalo – necítim sa cudzo nikde, naopak, všade som až veľmi doma a odnikiaľ sa mi nechce. V poslednom čase dokonca už ani zo Slovenska. Ale viem, že na mňa čakajú detičky v Nepále, hory, a môj neverejný život, ktorý milujem. A čo mi príde už úplne choré, je, že prispievam do mienkotvorného časopisu bez toho, aby som sledovala denné správy. Bez toho, aby som vedela, čo sa deje v krajine, v ktorej ma čítajú. Priznávam to a pokúsim sa polepšiť. Ale povedzte, vy by ste sa pokúšali nájsť internetovú kaviareň s dostatočne rýchlym pripojením na to, aby prehral streaming našich televízií, len preto, aby ste videli, kto pomrel na cestách, čo „zapotil” ktorý politik a ako sa dobrým ľuďom nedarí pretlačiť dobré cesty a dobré ciele? Veď vonku pred internetovou kaviarňou stojí krava, čo má hrb ako ťava, trúbia tam trojkolesové rikše a stará zošúverená tetuška natŕča kostnatú ruku po rupie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.