Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sudánsky precedens

.časopis .týždeň vo svete

Referendum o odtrhnutí južného Sudánu v čase uzávierky ešte prebiehalo, no už bolo jasné, že účasť bude dostatočná. Výsledky sa zrejme zverejnia až vo februári, aj tie však možno odhadnúť pomerne spoľahlivo. Rodí sa nový africký štát. A zároveň vzniká veľký precedens.

Kontinent, ktorý radi nazývame „čierny“, je všetko iné, len nie jednofarebný. Jeho etnické, kultúrne, náboženské a sociálne zloženie sa vyznačuje nesmiernou pestrosťou. Pre pozorovateľa je to možno vrchol zaujímavosti, pre reálnu politiku je to však podhubie ťažko riešiteľných problémov. Aj referendum o vzniku krajiny, ktorá možno ponesie meno Južný Sudán, je ich dôsledkom. A už to, že riešením je vznik nového štátu, teda odmietnutie postkoloniálnych hraníc, je na africké pomery revolúcia.

.zdedené obrysy
Sudán, ktorého susedmi sú napríklad Egypt, Líbya, Čad a Etiópia, je najväčší štát Afriky, pritom vôbec nie je homogénny. Vymedzený bol politicky, tak ako postkoloniálne štáty po celom africkom kontinente. Dnešné sudánske hranice zodpovedajú územiu anglo-egyptského Sudánu, ktorý od roku 1899 spoločne spravovali Egypt a Veľká Británia. V roku 1956 dosiahlo toto územie nezávislosť, ale nie pokoj.
Juh žiadal nezávislosť, sever mu ju odmietal poskytnúť. Napätie a spory v postkoloniálnom Sudáne prerástli do občianskej vojny, ktorá prebiehala s jedenásťročnou prestávkou až do roku 2005 a strašným spôsobom poznačila život v Sudáne. Vyrástli tu celé generácie, ktoré zažili len boj, utrpenie, únosy a obranu holého života.
Keď bola v roku 2005 konečne podpísaná dohoda o prímerí, jej podmienkou bolo, že sudánska vláda umožní juhu, aby v referende hlasoval o svojej samostatnosti. Už dlhý čas, ktorý od prímeria do referenda uplynul, vypovedá o tom, že sever si ľudové hlasovanie o nezávislosti juhu neželal. Ešte minulý rok panovali v Sudáne pochybnosti o tom, či sa vôbec uskutoční.
Pre rozdelenie pritom existujú historické i geografické predpoklady. Hranice Sudánu boli, ako sme už spomínali, vytvorené ešte za koloniálnych čias, a už vtedy málo rešpektovali kultúrnu realitu. Aj geograficky je sudánske územie zreteľne rozdelené na vlhký, úrodnejší a na ropu bohatší juh a sever, tvorený viac-menej púštnym terénom, cez ktorý sa však ropa transportuje. Na severe leží Chartúm, hlavné mesto Sudánu, sídli tam prezident i vláda. Kultúra juhu a severu je tiež veľmi odlišná. Severania sú väčšinou moslimovia, ktorí hovoria po arabsky. Na juhu prevláda kresťanstvo a tradičné animistické náboženstvá. Súčasťou Sudánu (severu) je a aj po referende zostane občianskou vojnou rozorvaný región Darfúr. Jeho tragédiu toto ľudové hlasovanie nevyrieši. Zato juh Sudánu pravdepodobne získa samostatnosť, po ktorej dlho túžil.

.poškodí rozdelenie juh?
Sever doteraz zdôrazňuje, že juh na osamostatnenie nemá dobré podmienky. Hoci prezident Sudánu referendu napokon nestál v ceste, krátko pred jeho vyhlásením v prejave k občanom zdôraznil, že ak sa juh rozhodne pre odtrhnutie, sám seba tým poškodí.
Prezident Omar al-Bašír má vlastné dôvody, pre ktoré po oddelení juhu netúži. Jednak sa obáva dezintegrácie celej krajiny – napokon, na šiju mu dýcha problém Darfúru, v ktorom od roku 2003 prebieha krutá občianska vojna. Prezident, ktorý sa chopil moci po vojenskom prevrate v roku 1989, je obvinený zo zločinov proti ľudskosti a organizovania vojnových zločinov v Darfúre, dokonca je naňho vydaný medzinárodný zatykač. Bašírovo politické postavenie na domácej scéne však pôsobí neochvejne. V apríli roku 2010 jeho administratíva získala vo voľbách s prehľadom väčšinu. (Otázniky k regulárnosti volieb sa v tej chvíli radšej zamietli pod koberec, dokonca so súhlasom medzinárodných pozorovateľov. Dôležité totiž bolo, aby sa začiatkom tohto roku mohlo konať plánované referendum. Keby voľby neboli uznané, hrozil by chaos a nepokoje a referendum by sa sotva mohlo odohrať.)
Prezidentove argumenty síce motivuje politika a mocenské záujmy, no pravda je taká, že životné podmienky na juhu Sudánu sú o dosť horšie ako na severe. Stačí sa pozrieť na štatistiky, ktoré nájdeme prehľadne zverejnené napríklad na stránke BBC. Detská úmrtnosť na sudánskom juhu miestami presahuje hrozivé číslo 110 detí mladších ako jeden rok na tisíc živo narodených. (Na severe zomiera do jedného roka okolo 60 detí.) Obyvatelia juhu majú oveľa horší prístup k čistej vode a sú do veľkej miery odkázaní na potravinovú pomoc. Na severe ukončí základnú školu takmer 30 percent detí, na severe je to väčšinou menej ako päť percent. Sever je síce menej poľnohospodársky, má však omnoho lepšiu infraštruktúru, dopravu a celkovú vybavenosť.
Samozrejme, je to aj dôsledok toho, že kým väčšina sudánskej ropy sa vyťaží na juhu (vyše 80 percent), plynie tam len polovica príjmov z jej exportu. Tak to vyplýva z mierovej dohody z roku 2005. Celková ťažba ropy v Sudáne predstavuje okolo pol milióna barelov denne. Sudánsku ropu kupuje Čína, ktorá svojimi investíciami umožnila aj jej ťažbu a export. Peking tým vlastne financuje súčasný režim prezidenta al-Bašíra. Nejde teda o malé peniaze a sever sa po rozdelení obáva ekonomických strát. Tých sa, zrejme, obáva aj Čína, v jej záujme je však predovšetkým mier v regióne čiže aj pokojný priebeh referenda.
Juh zatiaľ môže transportovať ropu iba cez severné územia, preto sa očakáva, že sever tento transport podmieni vysokými poplatkami. Bašírova administratíva zatiaľ upokojuje severanov, že tieto poplatky zmiernia stratu z  ťažby ropy „odídenej“ na juh. Aj tak je otázne, či sa severania len tak vzdajú ropných ložísk – najmä keď mnohé z nich ležia na územiach, ktorých príslušnosť k juhu a severu nie je jednoznačná.
Po referende čaká juh Sudánu aj ďalší problém, ktorý je prítomný už dávno, no teraz, v návale nadšenia z blížiacej sa samostatnosti, sa akosi prestal zdôrazňovať. Rozdelenie najväčšieho afrického štátu nebude znamenať vznik homogénnych útvarov. Juh totiž ani náhodou homogénny nie je. Aj tu ovplyvňujú život ľudí kmeňové spory. Krvavú podobu neraz nadobúdajú trenice medzi kmeňom Dinkov a Nuerov. Dinkovia a Nuerovia sú najväčšie etnické skupiny, ale dohromady žije na juhu vyše dvesto etnických skupín. Radostná jednota teda za secesiu hlasujúcim južanom pravdepodobne dlho nevydrží.

.postkoloniálne hranice spochybnené
Žiadna zo spomínaných ťaživých okolností však neutlmila volanie po samostatnosti, ktoré na juhu prevláda. Juh chce byť nezávislý a mnohí obyvatelia severu už toto odhodlanie tiež chápu. Z oboch strán zatiaľ pomyselnej hranice totiž jasne vidieť rozdiely medzi týmito dvoma regiónmi. Pravdaže, rovnako nehomogénne sú aj ďalšie štáty Afriky. A práve preto je celá záležitosť s referendom o rozdelení Sudánu veľmi chúlostivá. Vznik päťdesiateho štvrtého afrického štátu totiž predstavuje vážny precedens: osamostatnenie regiónu v takomto rozsahu – a takýmto spôsobom – sa v Afrike ešte nevyskytlo.
Ide o prvé závažné spochybnenie hraníc, ktoré Afrika uznáva vo svojom postkoloniálnom období. A na kontinente nie je núdza o regióny, v ktorých sa tiež ozýva volanie po samostatnosti. Príkladmi sú angolský región Kabinda, územie Katanga v Demokratickej republike Kongo, ale aj spomínaný Darfúr v Sudáne. Jeho stratu by už Bašírov režim sotva pripustil.
Budeme onedlho svedkami ďalšieho delenia afrických štátov? Alebo skôr pritvrdzovania politiky zo strany tých lídrov, ktorí sa obávajú o celistvosť svojich krajín? Veľa závisí od toho, aký bude výsledok referenda v Sudáne. Nie od výsledku „áno či nie“, ten je v podstate jasný. Ide skôr o to, čo sa stane, až juh aj formálne vyhlási odhlasovanú nezávislosť. Ak všetko prebehne aspoň relatívne pokojne, pre Afriku to bude ďalší precedens: že nová krajina sa nemusí po svojom vzniku nutne „krstiť krvou“. Aká je pravdepodobnosť pokojného diania pri a po rozdelení, to sa dá, žiaľ, momentálne veľmi ťažko odhadnúť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite