A holá pravda znie asi nasledovne: milí občania, do dôchodku nepôjdete okolo 60-tky, ale okolo 70-tky. A nebojte sa, vôbec to nemusí byť taká zlá správa, ako sa na prvý pohľad zdá.
.kto to povie prvý?
Samozrejme, emocionálnemu ubezpečovaniu Ivety Radičovej sa dá rozumieť: pri pohľade na našich dnešných šesťdesiatnikov vyzerajú úvahy o zvyšovaní dôchodkového veku naozaj ako prinajmenej necitlivé. Mnohí príslušníci tejto generácie nemajú veľa dôvodov, aby sa pokladali za víťazov doby: keď sa za sivého, no pre nich vypočítateľného socializmu blížili k svojmu pracovnému vrcholu, prišla radikálna zmena systému. Nemalú časť z nich zastihla táto zmena úplne nepripravených, a to nielen pre neznalosť cudzích jazykov. Zažili depresiu z dovtedy neznámej nezamest - nanosti, následne sa ich zručnostiam vysmiala technologická revolúcia s počítačmi a internetom.
Lenže tu ani niet sporu: na súčasných šesťdesiatnikov už doľahla reforma z čias druhej Dzurindovej vlády, ktorá zvýšila vek do dôchodku pre mužov na 62 rokov a pre ženy v závislosti od počtu vychovaných detí takisto postupne na 62 rokov (prvé ženy pôjdu do dôchodku v tomto veku po roku 2014).
Radičovej vláda by však nemala najbližšie štyri roky vyvolávať dojem, že v tomto veku pôjdu na dôchodok aj tí, čo majú dnes pred päťdesiatkou. Slovenská spoločnosť sa totiž v nasledujúcich desaťročiach zmení spôsobom, aký pred nami nezažilo veľa národov. Ak dnes vďaka masám tazkvaných Husákových detí patríme medzi najmladšie spoločnosti v rámci starnúcej EÚ, o pár desaťročí budeme možno najviac prestarnutým národom Európy.
.všetko bude inak
Premiérka dôvodí, že ľuďom musí štát garantovať, aby si užili dôchodok aspoň 15 rokov, a správne uvádza, že je to dnes splnené. Muži sa síce dnes na Slovensku dožívajú v priemere 71 rokov, ale tí, ktorí sa už dožili 60-tky, by mali podľa demografov v priemere žiť ešte ďalších 17 rokov (v prípade žien platí ďalších vyše 20 rokov). Etické apely o aspoň 15 rokoch prežitých na dôchodku si však budú musieť politici už čoskoro odpustiť – pokiaľ nechcú, aby budúce masy dôchodcov hladovali, respektíve aby hladovali čoraz redšie zástupy ľudí v produktívnom veku, ktorí budú tretinu či polovicu príjmov odvádzať seniorom na dôchodku.
Demografické prognózy totiž pôsobia hrozivo. Dnes žije na Slovensku okolo 650-tisíc obyvateľov vo veku nad 65 rokov, títo ľudia tvoria 12 percent populácie. Sme teda nielen mladý európsky štát, ale aj národ – deti do 14 rokov zatiaľ stále počtom prevyšujú obyvateľov nad 65 rokov. Zatiaľ. Keď súčasní vysokoškoláci oslávia svoju šesťdesiatku, budú to ľudia v strednom veku, ktorých čaká ešte veľa rokov práce – a kam sa čerství, aktívni šesťdesiatnici rozhliadnu, všade uvidia starších a oveľa starších seniorov, zdravých aj chorých. Podľa populačného scenára, ktorý naši demografi označujú za najpravdepodobnejší, bude žiť na Slovensku okolo roku 2050 milión a pol obyvateľov vo veku nad 65 rokov. Budú teda tvoriť nie dnešných 12, ale budúcich 30 percent obyvateľstva. Mimochodom, v súčasnosti najstaršími európskymi národmi sú Nemci a Taliani, ktorí majú medzi sebou „iba“ čosi vyše 20 percent ľudí nad 65 rokov.
Svet vraj dnes patrí mladým. Ale komu bude patriť zajtra? No predsa im, generácii pracujúcich či nepracujúcich, zdravých, chorľavejúcich či celkom chorých seniorov. Iste, je to ešte vzdialená budúcnosť. Ale jej predobraz je už predo dvermi: v roku 2022, takže o jedenásť rokov, počet spoluobčanov nad 65 rokov dramaticky vzrastie. Z dnešných okolo 650-tisíc asi na jeden milión. V priebehu najbližších jedenásť rokov ich teda pribudne približne o počet, ktorý zodpovedá súčtu obyvateľov dnešných Košíc a Prešova. Ak sa politici napravo aj naľavo hodlajú ešte nejaký čas predháňať v sľuboch, ako v dohľadnej budúcnosti určite nepohnú s dôchodkovým stropom 62 rokov, chvíľu im to doprajme – o desať rokov budeme riešiť aj tak celkom iné problémy.
.nemecký začiatok
Presuňme sa však do Nemecka, kde sa to koncom 19. storočia celé začalo. Ríšsky kancelár Otto von Bismarck vtedy bojoval proti politickým stranám, ktoré v parlamente spochybňovali jeho moc a snažil sa im preto odlákať voličov. Napadlo mu, že široké skupiny ľudu zvedie najlepšie tým, že ich pripúta k štátu. Vyhlásil, že chce „v početných masách nemajetných ľudí vyvolať konzervatívne zmýšľanie, ktoré so sebou prináša pocit nároku na dôchodok“. Z osobných mocenských pohnútok sa zrazu zrodilo veľké sociálne zákonodarstvo, ktoré okrem poistenia v chorobe či invalidite zahŕňalo aj zavedenie štátom garantovaných dôchodkov. Isteže, dnešnou optikou vyzerajú Bismarckove sociálne výdobytky trochársky. Nárok na dôchodok vznikal až po dovŕšení 70-tky, pričom 65. roku sa vtedy dožívala asi štvrtina Nemcov, ktorú čakalo v priemere už len pár rokov života. Systému však čoskoro hrozilo zrútenie: v časoch svetovej hospodárskej krízy 30. rokov sa dôchodky radikálne skresali a vtedajší nemeckí dôchodcovia tak boli odkázaní skôr na pomoc svojich detí než štátu. Ale po druhej svetovej vojne za Adenauera nastal opäť zlatý vek dôchodkov. Nemecko prežívalo zázračnú konjunktúru, rodilo sa veľa detí, ktoré neskôr v húfoch vstupovali na pracovný trh a zo svojich čoraz lepších platov priebežne financovali čoraz lepšie živobytie seniorov. Vravelo sa tomu dynamický dôchodok. Po veľkej Adenauerovej reforme z roku 1957 tak zo dňa na deň stúpli dôchodky o 60 percent. Vyzeralo to ako perpetuum mobile – stačilo len uveriť, že ekonomika bude stále rásť a každá generácia privedie na svet ešte početnejšiu generáciu. S Adenauerom vtedy zásadne nesúhlasil otec hospodárskeho zázraku Ludwig Erhard, ktorý dôchodkovú reformu označil za „jed“ a za začiatok nebezpečného vývoja smerom k zaopatrovateľskému štátu. Erhard okrem iného vtedy povedal: „Očividne sme stratili cit pre naše možnosti a odhodlali sme sa na sociálnu politiku, ktorá chce síce dosiahnuť dobro, ale s istotou dosiahne zlo, totiž zrušenie zavedeného poriadku.“ Nikto ho však nepočúval a konzervatívci, liberáli či sociálni demokrati dovedna prijali Adenauerov model za modlu, ktorú nemožno spochybniť. Ďalšie vlády zaviedli systém predčasných dôchodkov a celá politická trieda sa tvári, že nasledujúce generácie dôchodcov čaká ešte žiarivejšia budúcnosť.
.európske precitnutie
Postupne však začalo dochádzať na Erhardove slová. Potenciál obrovského ekonomického rastu sa vyčerpal, prišlo obdobie kríz, rástla nezamestnanosť, čoraz viac mladých Nemcov si užívalo dlhé roky na univerzitách, pribúdal počet dôchodcov – a ubúdalo novonarodených detí. Od 80. rokoch minulého storočia preto Nemci prijali viacero korigujúcich opatrení, aby priebežné financovanie celkom neskolabovalo: dôchodky odvtedy väčšinou stagnujú až klesajú, predčasní dôchodcovia sa museli zmieriť s veľkými zrážkami, zaviedli sa prvky súkromného a podnikového piliera. Pred tromi rokmi sa zvýšil vek odchodu do dôchodku, čo znamená, že dnes 46-roční a mladší Nemci budú mať nárok na riadny dôchodok až po dosiahnutí 67. veku. S výnimkou ťažko pracujúcich ľudí ako sú baníci, ktorí budú mať nárok na predčasný dôchodok. Ani uvedené kroky však s istotou nebudú stačiť: Nemci dnes odvádzajú takmer 20 percent príjmu na financovanie súčasných dôchodkov. Štát okrem toho z vybratých daní dopláca ročne dôchodcom ďalších 80 miliárd eur, čo tvorí celkovo tretinu spolkového rozpočtu. Nemecký príbeh nie je osobitý, ale typický. Iné európske krajiny stoja v podstate pred rovnakými problémami. A Slovensko takisto, rozdiel je jedine v posune v čase.
Keď pred časom Európska komisia v jednom strategickom dokumente uviedla, že do roku 2060 bude treba zvýšiť dôchodkový vek na 70 rokov, vo viacerých kútoch EÚ sa ozvala búrka nevôle. Je možné, že komisia to prestrelila – ale opačným smerom než tvrdili zhrození kritici. Možno ani tých 70 rokov nepostačí.
.a teraz dobré správy
Ak vyššie uvedené prognózy budúcnosti vyzerali pochmúrne, tak to bolo len preto, že reč bola o demografii a o finančnej udržateľnosti systému. V skutočnosti však dnešní 20-, 30- a 40-tnici nemajú dôvod na paniku. Pokiaľ nenastanú extrémne udalosti, ako vojna či smrtiaca epidémia, je vysoko pravdepodobné, že budú žiť výrazne dlhšie ako všetky predchádzajúce generácie. A čo je ešte dôležitejšie, vzrastie aj kvalita života v starobe. Budúci 70-nici tak zrejme dosiahnu kondíciu súčasných 60-nikov.
Tento optimizmus nie je prehnaný. Posledných 170 rokov dĺžka života vo vyspelom svete ustavične rástla, v priemere o tri mesiace za rok. A nič nenasvedčuje tomu, že by sa mal priaznivý trend náhle zastaviť. Renomovaný demograf James W. Vaupel dokonca odhaduje, že deti, ktoré sa rodia v súčasnosti, majú šancu jedna k jednej, že sa dožijú stovky dakedy v 22. storočí. Pritom sa budú ešte ako deväťdesiatroční tešiť z uspokojivej fyzickej aj psychickej kondície. Vaupel argumentuje v prospech optimistického scenára nasledovne: zvyšovanie veku aj odkladanie procesu starnutia spôsobili zlepšujúce sa životné podmienky, čoraz zdravšie stravovanie, pokroky medicíny aj dostupnejšie vzdelanie. Dnešná medicína je už pomerne ďaleko vo výskume chorôb, ktoré dnes podstatne strpčujú život starých ľudí, alebo vedú k rých - lej smrti. Nič z toho onedlho nemusí platiť.
.storočie matuzalemov
Kam až možno ľudský život predlžovať? Nositeľ Nobelovej ceny za chémiu, Aaron Ciechanover, pred niekoľkými rokmi pre nemecký Die Welt interpretoval predlžovanie života ako preskakovanie prekážok, na ktorých zvyčajne naše zdravie stroskotá. Ešte v 19. storočí ľudia umierali v priemere tridsaťroční. Zabíjali ich infekčné choroby, no s vynálezom antibiotík a zlepšením hygieny táto hranica padla. Priemerná dĺžka života narástla v mnohých štátoch takmer na 80. rokov, a tak dnes ľudia zomierajú na rakovinu alebo na Alzheimera. Tieto choroby kedysi neboli celospoločenským problémom, keďže ľudia väčšinou umierali príliš mladí, než aby sa u nich stihli rozvinúť. Ciechanover tvrdí, že keby sme porazili rakovinu, mohli by sme sa dožívať bežne veku nad sto rokov. No tam nás už čaká ďalšia prekážka: neurodegeneratívne ochorenia ako je Alzheimer. Keby podľa nobelistu padla i táto hranica a ľudský život by sa predĺžil vysoko nad stovku, vyskytli by sa zrejme ďalšie, doteraz netušené problémy.
.porazíme Alzheimera?
Ale nepredbiehajme. Tichá epidémia – tak sa hovorí demencii, ktorá dnes často postihuje starších ľudí. Gerontopsychiat rička Izabela Mátéffy, ktorá pôsobí v Univerzitnej nemocnici v bratislavských Podunajských Biskupiciach, sa vedecky aj klinicky zaoberá diagnostikou a liečením rôznych foriem demencií. „Dnes je to tak, že v 65. roku života trpia demenciou asi tri percentá ľudí tejto vekovej kategórie, pričom výskyt demencie sa každých päť rokov približne zdvojnásobuje. Pri 80-ročných je to už teda okolo 30 percent,“ hovorí Mátéffy a pokračuje: „Samozrejme, je rozdiel, keď u niekoho prepukne Alzheimerova choroba, prejavujúca sa práve demenciou, krátko po 65. roku, alebo keď prepukne po 80-ke. Môžeme však optimisticky predpokladať, že vďaka mimoriadne intenzívnemu výskumu takzvaných kognitív budeme schopní odďaľovať ťažšie štádiá tejto choroby do čoraz neskorších vekových kategórií. Dnes vieme túto chorobu aspoň spomaliť a pre daného človeka získať pár rokov akej-takej kvality života. Môj súkromný odhad je, že v najbližších desiatich rokoch by sa mohol v liečení tejto choroby udiať väčší prelom,“ uzatvára Izabela Mátéffy. Gerontopsychiatrička tiež pripomína výhody aj riziká, ktoré sú spojené s tým, že ľudia budú pracovať dlhšie. „Sú ľudia, pre ktorých môže byť dôchodok veľkou traumou, a to nielen preto, že sú zvyknutí na pravidelný pracovný rytmus, ale najmä z dôvodu, že práca dáva ich životu zmysel. Mnohokrát ide o mužov, ktorí, ak nemajú nejaký špeciálny koníček, ostanú po vstupe do dôchodku bezradní, cítia frustráciu a prepadajú depresívnym stavom. V týchto prípadoch sa môže oslabiť imunitný stav a taký človek môže aj vážne fyzicky aj psychicky ochorieť“. Teda práca ako účinný liek proti starobe? Izabela Mátéffy upozorňuje, že uvedené sa nebude týkať všetkých starších ľudí. „Horšie to bude pre manuálne pracujúcich ľudí, ktorých zdravie počas produktívneho života predsa len utrpelo viac. Možnosť skoršieho odchodu do starobného dôchodku pre takéto rizikové skupiny obyvateľstva by sa predsa len mala zachovať.“
.starecká utópia
Predlžovanie ľudského života doteraz v prípade mnohých ľudí pôsobilo najmä ako predlžovanie staroby. Veľkou výzvou, ktorej budú čeliť vedci v 21. storočí, je vyriešenie tejto otázky: ako predĺžiť aktívnu fázu ľudského života a zariadiť, aby neblahé dôsledky starnutia nastúpili čo najneskôr? Pokiaľ medicína významne uspeje, naše dnešné katastrofické scenáre o kolabujúcich dôchodkových systémoch vyznejú smiešne ako niekdajšie malthusiánske predpovede hladomorov, ktoré spôsobí prudký rast populácie.
V roku 2100 síce Slovenskom a Európou nebude pobehovať toľko džavotajúcich detí ako sto rokov dozadu, ale kaviarne budú plné vášnivo diskutujúcich sedemdesiatnikov, ktorí si na chvíľu odskočili od zmysluplnej práce. A po pracovnom čase si zájdu navštíviť svojich storočných rodičov, ktorí sa začínajú sťažovať na prvé výpadky pamäti a mierne bolesti pri chôdzi. Skrátka generácia M – generácia matuzalem. Možno je to príliš optimistický scenár. Ale ak sa už moderným Európanom nechce veľmi privádzať deti na svet, ostáva im veriť už len takýmto stareckým utópiám 21. storočia.
.kto to povie prvý?
Samozrejme, emocionálnemu ubezpečovaniu Ivety Radičovej sa dá rozumieť: pri pohľade na našich dnešných šesťdesiatnikov vyzerajú úvahy o zvyšovaní dôchodkového veku naozaj ako prinajmenej necitlivé. Mnohí príslušníci tejto generácie nemajú veľa dôvodov, aby sa pokladali za víťazov doby: keď sa za sivého, no pre nich vypočítateľného socializmu blížili k svojmu pracovnému vrcholu, prišla radikálna zmena systému. Nemalú časť z nich zastihla táto zmena úplne nepripravených, a to nielen pre neznalosť cudzích jazykov. Zažili depresiu z dovtedy neznámej nezamest - nanosti, následne sa ich zručnostiam vysmiala technologická revolúcia s počítačmi a internetom.
Lenže tu ani niet sporu: na súčasných šesťdesiatnikov už doľahla reforma z čias druhej Dzurindovej vlády, ktorá zvýšila vek do dôchodku pre mužov na 62 rokov a pre ženy v závislosti od počtu vychovaných detí takisto postupne na 62 rokov (prvé ženy pôjdu do dôchodku v tomto veku po roku 2014).
Radičovej vláda by však nemala najbližšie štyri roky vyvolávať dojem, že v tomto veku pôjdu na dôchodok aj tí, čo majú dnes pred päťdesiatkou. Slovenská spoločnosť sa totiž v nasledujúcich desaťročiach zmení spôsobom, aký pred nami nezažilo veľa národov. Ak dnes vďaka masám tazkvaných Husákových detí patríme medzi najmladšie spoločnosti v rámci starnúcej EÚ, o pár desaťročí budeme možno najviac prestarnutým národom Európy.
.všetko bude inak
Premiérka dôvodí, že ľuďom musí štát garantovať, aby si užili dôchodok aspoň 15 rokov, a správne uvádza, že je to dnes splnené. Muži sa síce dnes na Slovensku dožívajú v priemere 71 rokov, ale tí, ktorí sa už dožili 60-tky, by mali podľa demografov v priemere žiť ešte ďalších 17 rokov (v prípade žien platí ďalších vyše 20 rokov). Etické apely o aspoň 15 rokoch prežitých na dôchodku si však budú musieť politici už čoskoro odpustiť – pokiaľ nechcú, aby budúce masy dôchodcov hladovali, respektíve aby hladovali čoraz redšie zástupy ľudí v produktívnom veku, ktorí budú tretinu či polovicu príjmov odvádzať seniorom na dôchodku.
Demografické prognózy totiž pôsobia hrozivo. Dnes žije na Slovensku okolo 650-tisíc obyvateľov vo veku nad 65 rokov, títo ľudia tvoria 12 percent populácie. Sme teda nielen mladý európsky štát, ale aj národ – deti do 14 rokov zatiaľ stále počtom prevyšujú obyvateľov nad 65 rokov. Zatiaľ. Keď súčasní vysokoškoláci oslávia svoju šesťdesiatku, budú to ľudia v strednom veku, ktorých čaká ešte veľa rokov práce – a kam sa čerství, aktívni šesťdesiatnici rozhliadnu, všade uvidia starších a oveľa starších seniorov, zdravých aj chorých. Podľa populačného scenára, ktorý naši demografi označujú za najpravdepodobnejší, bude žiť na Slovensku okolo roku 2050 milión a pol obyvateľov vo veku nad 65 rokov. Budú teda tvoriť nie dnešných 12, ale budúcich 30 percent obyvateľstva. Mimochodom, v súčasnosti najstaršími európskymi národmi sú Nemci a Taliani, ktorí majú medzi sebou „iba“ čosi vyše 20 percent ľudí nad 65 rokov.
Svet vraj dnes patrí mladým. Ale komu bude patriť zajtra? No predsa im, generácii pracujúcich či nepracujúcich, zdravých, chorľavejúcich či celkom chorých seniorov. Iste, je to ešte vzdialená budúcnosť. Ale jej predobraz je už predo dvermi: v roku 2022, takže o jedenásť rokov, počet spoluobčanov nad 65 rokov dramaticky vzrastie. Z dnešných okolo 650-tisíc asi na jeden milión. V priebehu najbližších jedenásť rokov ich teda pribudne približne o počet, ktorý zodpovedá súčtu obyvateľov dnešných Košíc a Prešova. Ak sa politici napravo aj naľavo hodlajú ešte nejaký čas predháňať v sľuboch, ako v dohľadnej budúcnosti určite nepohnú s dôchodkovým stropom 62 rokov, chvíľu im to doprajme – o desať rokov budeme riešiť aj tak celkom iné problémy.
.nemecký začiatok
Presuňme sa však do Nemecka, kde sa to koncom 19. storočia celé začalo. Ríšsky kancelár Otto von Bismarck vtedy bojoval proti politickým stranám, ktoré v parlamente spochybňovali jeho moc a snažil sa im preto odlákať voličov. Napadlo mu, že široké skupiny ľudu zvedie najlepšie tým, že ich pripúta k štátu. Vyhlásil, že chce „v početných masách nemajetných ľudí vyvolať konzervatívne zmýšľanie, ktoré so sebou prináša pocit nároku na dôchodok“. Z osobných mocenských pohnútok sa zrazu zrodilo veľké sociálne zákonodarstvo, ktoré okrem poistenia v chorobe či invalidite zahŕňalo aj zavedenie štátom garantovaných dôchodkov. Isteže, dnešnou optikou vyzerajú Bismarckove sociálne výdobytky trochársky. Nárok na dôchodok vznikal až po dovŕšení 70-tky, pričom 65. roku sa vtedy dožívala asi štvrtina Nemcov, ktorú čakalo v priemere už len pár rokov života. Systému však čoskoro hrozilo zrútenie: v časoch svetovej hospodárskej krízy 30. rokov sa dôchodky radikálne skresali a vtedajší nemeckí dôchodcovia tak boli odkázaní skôr na pomoc svojich detí než štátu. Ale po druhej svetovej vojne za Adenauera nastal opäť zlatý vek dôchodkov. Nemecko prežívalo zázračnú konjunktúru, rodilo sa veľa detí, ktoré neskôr v húfoch vstupovali na pracovný trh a zo svojich čoraz lepších platov priebežne financovali čoraz lepšie živobytie seniorov. Vravelo sa tomu dynamický dôchodok. Po veľkej Adenauerovej reforme z roku 1957 tak zo dňa na deň stúpli dôchodky o 60 percent. Vyzeralo to ako perpetuum mobile – stačilo len uveriť, že ekonomika bude stále rásť a každá generácia privedie na svet ešte početnejšiu generáciu. S Adenauerom vtedy zásadne nesúhlasil otec hospodárskeho zázraku Ludwig Erhard, ktorý dôchodkovú reformu označil za „jed“ a za začiatok nebezpečného vývoja smerom k zaopatrovateľskému štátu. Erhard okrem iného vtedy povedal: „Očividne sme stratili cit pre naše možnosti a odhodlali sme sa na sociálnu politiku, ktorá chce síce dosiahnuť dobro, ale s istotou dosiahne zlo, totiž zrušenie zavedeného poriadku.“ Nikto ho však nepočúval a konzervatívci, liberáli či sociálni demokrati dovedna prijali Adenauerov model za modlu, ktorú nemožno spochybniť. Ďalšie vlády zaviedli systém predčasných dôchodkov a celá politická trieda sa tvári, že nasledujúce generácie dôchodcov čaká ešte žiarivejšia budúcnosť.
.európske precitnutie
Postupne však začalo dochádzať na Erhardove slová. Potenciál obrovského ekonomického rastu sa vyčerpal, prišlo obdobie kríz, rástla nezamestnanosť, čoraz viac mladých Nemcov si užívalo dlhé roky na univerzitách, pribúdal počet dôchodcov – a ubúdalo novonarodených detí. Od 80. rokoch minulého storočia preto Nemci prijali viacero korigujúcich opatrení, aby priebežné financovanie celkom neskolabovalo: dôchodky odvtedy väčšinou stagnujú až klesajú, predčasní dôchodcovia sa museli zmieriť s veľkými zrážkami, zaviedli sa prvky súkromného a podnikového piliera. Pred tromi rokmi sa zvýšil vek odchodu do dôchodku, čo znamená, že dnes 46-roční a mladší Nemci budú mať nárok na riadny dôchodok až po dosiahnutí 67. veku. S výnimkou ťažko pracujúcich ľudí ako sú baníci, ktorí budú mať nárok na predčasný dôchodok. Ani uvedené kroky však s istotou nebudú stačiť: Nemci dnes odvádzajú takmer 20 percent príjmu na financovanie súčasných dôchodkov. Štát okrem toho z vybratých daní dopláca ročne dôchodcom ďalších 80 miliárd eur, čo tvorí celkovo tretinu spolkového rozpočtu. Nemecký príbeh nie je osobitý, ale typický. Iné európske krajiny stoja v podstate pred rovnakými problémami. A Slovensko takisto, rozdiel je jedine v posune v čase.
Keď pred časom Európska komisia v jednom strategickom dokumente uviedla, že do roku 2060 bude treba zvýšiť dôchodkový vek na 70 rokov, vo viacerých kútoch EÚ sa ozvala búrka nevôle. Je možné, že komisia to prestrelila – ale opačným smerom než tvrdili zhrození kritici. Možno ani tých 70 rokov nepostačí.
.a teraz dobré správy
Ak vyššie uvedené prognózy budúcnosti vyzerali pochmúrne, tak to bolo len preto, že reč bola o demografii a o finančnej udržateľnosti systému. V skutočnosti však dnešní 20-, 30- a 40-tnici nemajú dôvod na paniku. Pokiaľ nenastanú extrémne udalosti, ako vojna či smrtiaca epidémia, je vysoko pravdepodobné, že budú žiť výrazne dlhšie ako všetky predchádzajúce generácie. A čo je ešte dôležitejšie, vzrastie aj kvalita života v starobe. Budúci 70-nici tak zrejme dosiahnu kondíciu súčasných 60-nikov.
Tento optimizmus nie je prehnaný. Posledných 170 rokov dĺžka života vo vyspelom svete ustavične rástla, v priemere o tri mesiace za rok. A nič nenasvedčuje tomu, že by sa mal priaznivý trend náhle zastaviť. Renomovaný demograf James W. Vaupel dokonca odhaduje, že deti, ktoré sa rodia v súčasnosti, majú šancu jedna k jednej, že sa dožijú stovky dakedy v 22. storočí. Pritom sa budú ešte ako deväťdesiatroční tešiť z uspokojivej fyzickej aj psychickej kondície. Vaupel argumentuje v prospech optimistického scenára nasledovne: zvyšovanie veku aj odkladanie procesu starnutia spôsobili zlepšujúce sa životné podmienky, čoraz zdravšie stravovanie, pokroky medicíny aj dostupnejšie vzdelanie. Dnešná medicína je už pomerne ďaleko vo výskume chorôb, ktoré dnes podstatne strpčujú život starých ľudí, alebo vedú k rých - lej smrti. Nič z toho onedlho nemusí platiť.
.storočie matuzalemov
Kam až možno ľudský život predlžovať? Nositeľ Nobelovej ceny za chémiu, Aaron Ciechanover, pred niekoľkými rokmi pre nemecký Die Welt interpretoval predlžovanie života ako preskakovanie prekážok, na ktorých zvyčajne naše zdravie stroskotá. Ešte v 19. storočí ľudia umierali v priemere tridsaťroční. Zabíjali ich infekčné choroby, no s vynálezom antibiotík a zlepšením hygieny táto hranica padla. Priemerná dĺžka života narástla v mnohých štátoch takmer na 80. rokov, a tak dnes ľudia zomierajú na rakovinu alebo na Alzheimera. Tieto choroby kedysi neboli celospoločenským problémom, keďže ľudia väčšinou umierali príliš mladí, než aby sa u nich stihli rozvinúť. Ciechanover tvrdí, že keby sme porazili rakovinu, mohli by sme sa dožívať bežne veku nad sto rokov. No tam nás už čaká ďalšia prekážka: neurodegeneratívne ochorenia ako je Alzheimer. Keby podľa nobelistu padla i táto hranica a ľudský život by sa predĺžil vysoko nad stovku, vyskytli by sa zrejme ďalšie, doteraz netušené problémy.
.porazíme Alzheimera?
Ale nepredbiehajme. Tichá epidémia – tak sa hovorí demencii, ktorá dnes často postihuje starších ľudí. Gerontopsychiat rička Izabela Mátéffy, ktorá pôsobí v Univerzitnej nemocnici v bratislavských Podunajských Biskupiciach, sa vedecky aj klinicky zaoberá diagnostikou a liečením rôznych foriem demencií. „Dnes je to tak, že v 65. roku života trpia demenciou asi tri percentá ľudí tejto vekovej kategórie, pričom výskyt demencie sa každých päť rokov približne zdvojnásobuje. Pri 80-ročných je to už teda okolo 30 percent,“ hovorí Mátéffy a pokračuje: „Samozrejme, je rozdiel, keď u niekoho prepukne Alzheimerova choroba, prejavujúca sa práve demenciou, krátko po 65. roku, alebo keď prepukne po 80-ke. Môžeme však optimisticky predpokladať, že vďaka mimoriadne intenzívnemu výskumu takzvaných kognitív budeme schopní odďaľovať ťažšie štádiá tejto choroby do čoraz neskorších vekových kategórií. Dnes vieme túto chorobu aspoň spomaliť a pre daného človeka získať pár rokov akej-takej kvality života. Môj súkromný odhad je, že v najbližších desiatich rokoch by sa mohol v liečení tejto choroby udiať väčší prelom,“ uzatvára Izabela Mátéffy. Gerontopsychiatrička tiež pripomína výhody aj riziká, ktoré sú spojené s tým, že ľudia budú pracovať dlhšie. „Sú ľudia, pre ktorých môže byť dôchodok veľkou traumou, a to nielen preto, že sú zvyknutí na pravidelný pracovný rytmus, ale najmä z dôvodu, že práca dáva ich životu zmysel. Mnohokrát ide o mužov, ktorí, ak nemajú nejaký špeciálny koníček, ostanú po vstupe do dôchodku bezradní, cítia frustráciu a prepadajú depresívnym stavom. V týchto prípadoch sa môže oslabiť imunitný stav a taký človek môže aj vážne fyzicky aj psychicky ochorieť“. Teda práca ako účinný liek proti starobe? Izabela Mátéffy upozorňuje, že uvedené sa nebude týkať všetkých starších ľudí. „Horšie to bude pre manuálne pracujúcich ľudí, ktorých zdravie počas produktívneho života predsa len utrpelo viac. Možnosť skoršieho odchodu do starobného dôchodku pre takéto rizikové skupiny obyvateľstva by sa predsa len mala zachovať.“
.starecká utópia
Predlžovanie ľudského života doteraz v prípade mnohých ľudí pôsobilo najmä ako predlžovanie staroby. Veľkou výzvou, ktorej budú čeliť vedci v 21. storočí, je vyriešenie tejto otázky: ako predĺžiť aktívnu fázu ľudského života a zariadiť, aby neblahé dôsledky starnutia nastúpili čo najneskôr? Pokiaľ medicína významne uspeje, naše dnešné katastrofické scenáre o kolabujúcich dôchodkových systémoch vyznejú smiešne ako niekdajšie malthusiánske predpovede hladomorov, ktoré spôsobí prudký rast populácie.
V roku 2100 síce Slovenskom a Európou nebude pobehovať toľko džavotajúcich detí ako sto rokov dozadu, ale kaviarne budú plné vášnivo diskutujúcich sedemdesiatnikov, ktorí si na chvíľu odskočili od zmysluplnej práce. A po pracovnom čase si zájdu navštíviť svojich storočných rodičov, ktorí sa začínajú sťažovať na prvé výpadky pamäti a mierne bolesti pri chôdzi. Skrátka generácia M – generácia matuzalem. Možno je to príliš optimistický scenár. Ale ak sa už moderným Európanom nechce veľmi privádzať deti na svet, ostáva im veriť už len takýmto stareckým utópiám 21. storočia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.