„Vieš, ja sa len hanbím. Také veci, že spadne lietadlo s prezidentom, s celým velením armády, s polovicou politickej elity krajiny, to sa môže stať niekde v rovníkovej Afrike. Ale nie v Poľsku, členskej krajine Európskej únie a NATO,“ hovorí mi jeden z mojich poľských priateľov, a tá veta mi uviazne už asi navždy v pamäti. Tak ako obrázok z Krakova, kde ulicou pod Wawelom pomaly a dôstojne šla na delovej lafete rakva prezidenta Lecha Kaczynského. A za ním sprievod na čele s premiérom Donaldom Tuskom a Kaczynského nástupcom Bronislawom Komorowským. Prvý štátny pohreb, ktorý som v živote videl.
Začiatok leta. More v Sopotoch. Práve bol nejaký festival, takže všetky slušné hotely sú vypredané. Nakoniec ústup do Marlborku. Obrovský hrad z červených tehál. Rozpačitý sprievodca, ktorý nevie, či má mať tých nemeckých rytierov šesťdesiatpäť rokov po vojne rád. Nakoniec sa rozhodne, že vlastne áno. Bojisko pri Grunwalde. Šesťsto rokov po bitke, vďaka nej sa dnes tam, kde je teraz Poľsko, nehovorí všade po nemecky. Kôň napoly vystrojený do nemeckých, napoly do poľských farieb. Fotia sa na ňom deti. Na poľskej polovici koňa deti poľské, na nemeckej malí Nemci, ktorých sa tu tiež zopár nájde. „Zarába dvakrát,“ usmieva sa bodrý poľský majiteľ koníka. Neuveriteľná cesta vlakom z Prahy do Kyjeva. Štvorhodinová zastávka v poľskej Przemysli, na mieste najväčšej bitky rakúskych vojsk za prvej svetovej vojny. Pizzeria Švejk. Nový ukrajinský prezident Viktor Janukovyč hulákajúci na poslednom predvolebnom mítingu. Po poľsky. Povolebný večer v zlatom a luxusom oplývajúcom Janukovyčovom volebnom štábe. Julia Tymošenková, krásna a tragická, za chrbtom Chrám svätej Sofie, ktorý tu stojí od čias Kyjevskej Rusi. Tuším, že prehrá, tuší to aj ona. Podmanivá tragická atmosféra prechladnutého Kyjeva. Snina, mesto na konci sveta, na konci Slovenska, na konci Európy. Hory, úžasné pusté hory. Rusínske kostolíky. Policajti, čo takmer láskyplne rozprávajú o miestnych pašerákoch, ktorí chodia s batohmi plnými cigariet cez hranicu. O pár dní neskôr neskutočná volebná slovenská noc, tancujúci Bugár, Sulík s cigarou a Fico, Fico končí. A tiež Mečiar. Mizne ako zlý duch kamsi do temných lesov.
Škaredá biela budova parlamentných kancelárií v Budapešti. Prvá veľká medzinárodná tlačová konferencia nového vládcu Maďarska, Viktora Orbána. Je poludnie a ja z balkóna telefonujem do Českého rozhlasu. Na otázku, aký mám z Orbána dojem, hovorím otvorene: „Ako keby som počul Putina.“ Moderátor zapochybuje a skúša polemizovať. „Prepáčte, ale ja som ho počul na vlastné uši,“ bránim svoj súd. Na konci roku 2010 to isté napíše po prvej sérii Orbánových krokov aj americký Washington Times.
A, áno, české voľby. Jiří Paroubek, klon Fica, sa lúči takmer v mečiarovskom štýle. Nečasova vláda snov, kde aj toho novinára Johna ako ministra financií človek nejako prežrie, keď vidí Vondru na ministerstve obrany a Schwarzenberga na čele českej diplomacie. Do Vianoc je po ilúziách aj po snoch.
Európskym aj stredoeurópskym slovom roka sa stane euro. My Česi, Poliaci a Maďari ho nechceme, no už nehovoríme, že aj keby sme ho chceli, tak naň nedosiahneme. Slovensko nepožičia Grékom a poučí celú eurozónu. Sulík žiada, aby sa Slovensko čo najrýchlejšie pripravilo na návrat koruny.
Pri Neziderskom jazere dozrelo aj tento rok dobré víno, v Európe, aj tej strednej, je mier a pokoj. Darí, darí sa nám dobre. Nech to aspoň tak zostane aj v roku 2011.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.