Rock, pop aj alternatíva

Môžeme sa dohadovať, či uplynulý rok bol v hudbe dobrý, alebo zlý, no určite sa zhodneme v tom, že určite nebol revolučný. V roku 2010 totiž nevyšiel jediný album, ktorý by bol istým spôsobom prelomový alebo revolučný.  Na scéne sa neobjavila žiadna nová výrazná skupina, ktorá by zamávala ľuďmi tak, ako v nedávnej minulosti Arcade Fire, White Stripes alebo Fleet Foxes. 

Čo sa týka jednoduchého hitparádového popu, bol to rok ako každý iný, s tým, že tento žáner, ktorý ešte v osemdesiatych rokoch priniesol nejeden pozoruhodný hit, sa dostal do štádia, kde je namieste otázka, či sa dá považovať za hudbu. Tak umelo dnes znie. Dôkazom tohto je mladučká hviezda Justin Bieber – vôbec najpozeranejšia hudobná tvár na You Tube.

Bol to rok, keď si mnoho známych tvárí súčasného rocku zo strednej generácie (U2, R.E.M., Radiohead alebo Red Hot Chili Peppers) dalo pauzu, a tým pádom tak nezaplnili rebríčky niečím zmysluplnejším. Hudobný priemysel, ktorý sa stále prepadáva do špirály zárobkovej neschopnosti, tak nemal čo ponúknuť a ani zarobiť. Nás môže tešiť, že menované skupiny si svoje novinky prichystali na najbližšie mesiace. Rok 2011 bude v tomto smere určite oveľa zaujímavejší. 

Ich miesta tak zastali iní. Treba určite spomenúť koncepčný album Plastic Beach elektropopovej skupiny Damona Albarna Gorillaz, ktorý svedčí o tom, že tento bývalý líder Blur neustále a zdarilo rozvíja svoj hudobný talent. Kritikom aj fanúšikom sa páčil posledný album amerického dua The Black Keys s názvom Brothers. Z drsnej, bluesovo ladenej garážovej kapely sa tento rok v Amerike stala rocková skupina číslo 1. Svoje výnimočné miesto tento rok potvrdila aj kanadská skupina Arcade Fire s výpravným albumom The Suburbs. 

Tento rok sa síce na scéne neobjavil nový Kurt Cobain alebo Jack White, no stále sa o minulom roku dá hovoriť ako o roku prísľubov do budúcnosti. Jedným z nich je mladučká americká skupina Avi Bufallo, ktorá tradíciu kalifornského rocku prenáša aj do súčasného sveta. V Írsku sa zas objavil pesničkársky talent Conor J. O Brien, skrývajúci sa pod menom Villagers.  S folkrockovým albumom Beckoming A Jackal bol dokonca nominovaný na prestížnu cenu Mercury. Do kategórie mladých tvári stále spadá aj americké rockovo-experimentálne duo MGMT. Ich druhý album Congratulations je dôkazom toho, že do hitparád sa dá vniknúť, aj keď je hudba „postavená na hlavu“.

Je skvelé pozorovať, že v dnešnej digitálnej ére, keď hudba čoraz viac robí na počítačoch, a nie na živých nástrojoch, sa stále darí pesničkárom. Poloutajený génius Bonnie Prince Billy vydal nádherný album Wonder Show Of The World, švédsky pesničkár so zvláštnym menom Tallest Man on Earth zaujal druhou platňou The Wild Hunt v tradícii dylanovskej školy. Hudobný časopis Mojo dokonca na prvé miesto zaradil nenápadný, ale srdcervúci album Queen Of Denmark amerického songwritera Johna Granta. 

Tento rok bol aj rokom návratov. Neil Young nahral po čase výrazný album Le Noise s pomocou producenta Daniela Lanoisa, ktorý mu na postavil takú hrubú stenu zo zvuku, že Young si v štúdiu vystačil úplne sám, bez sprievodnej skupiny. Niekdajší hlas Led Zeppelin Robert Plant opäť prekvapil albumom Band of Joy, na ktorom vzdal hold americkej tradičnej hudbe – country, folku a blues. A netreba zabúdať na kmotra britského rocku Paul Wellera. Jeho Wake Up Nation je jeho najexperimentálnejším albumom za posledné roky,  starý Paul na ňom spravodlivo prská na dnešnú urýchlenú a prekomercionalizovanú  dobu. 

Čo to hovoril Marx o dejinách? Že sa najprv odohrajú ako tragédia, a potom ako fraška? V pop music je to podobne: to, čo je pre rodičov (v tínedžerskom veku) v lepšom prípade ľudovou zábavou a v horšom vystretým prostredníkom establišmentu aj s jeho „vysokým umením", sa v rukách (a hlavách) ich detí mení na delikátnu umeleckú záležitosť.

Možno, že to neplatí všeobecne, ale ako kľúč k minulému roku v tej zaujímavejšej, „alternatívnej" časti sa to hodí výborne. 

Pesničkárka Joanna Newsom napríklad vydala konceptuálny trojalbum Have One On Me. Krehká a plachá blondína, ktorá spieva priezračne čistým „ultrasopránom" zvláštne, zakrútené melódie s poetickými textmi a sprevádza sa pritom na harfe, posúva to, čo sa kedysi nazývalo „folk" ďaleko za jeho tušené hranice. Sú to stále pesničky, no umne skomponované a bravúrne interpretované. A prísť v dobe, keď sa hovorí o definitívnom víťazstve downloadovaného „tracku" nad fyzickým nosičom s trojcédečkovým boxom chce priam punkáčsku odvahu. 

Tá určite nechýba ani Bradfordovi Coxovi, vysokému frontmanovi skupiny Deerhunter. Minulý rok vydal album Halcyon Days. Ak Joanna Newsom (a s ňou ľudia ako Bonnie „Prince" Billy, Sufjan Stevens, José González či Ólöf Arnalds a u nás doma Jana Kirschner, ktorí tiež nahrali minulý rok výborné albumy) dvíha „ľudový" folk k umeleckým výškam, Deerhunter (a s nimi napríklad kapely Best Coast, The National alebo Belle and Sebastian) to robia s gitarovým rockom. Album Halcyon Days tvoria „normálne" rockové pesničky, len to už nie je veselý rokenrol ani priamočiary punk, ale majstrovsky vybrúsené pesničkárske diamanty, romanticky vyzerajúce špice ľadovcov, ktoré však pod hladinou dokážu potopiť Titanic. Chvíľu je to ostrý rock, vzápätí odzbrojujúca prostota melodických refrénov, potom sa to všetko priblíži k hlukovým plochám pripomínajúcim Sonic Youth, aby sa to nakoniec vrátilo naspäť k (ne)obyčajnej pesničke. Podobne anglickí súrodenci Barnettovci a ich kapela These New Puritans, ktorá tento rok odohrala famózny koncert na Pohode a vydala platňu Hidden, čo celkom zaslúžene figurovala na najvyšších priečkach viacerých koncoročných rebríčkov. Už keď na trenčianskom pódiu zvučili hoboj, fagot a lesný roh, bolo jasné, že tu sa bigbít nevdojak posúva kamsi hlbšie či ďalej. Mohlo sa to  končiť art-rockovou pompéznosťou, no namiesto toho Puritáni priniesli vzrušujúcu, farebnú a v najlepšom zmysle slova sofistikovanú hudbu. Na koncerte sme ju „zažili", z albumu ju pozorne počúvame. Radi pritom konštatujeme, že nepatetické spojenie hudobného vzdelania a rocku sa Mariánom Vargom nekončí. 

Nakoniec príklad najvýraznejší. V decembri 2010 vydal svoj piaty štúdiový album rapper a producent Kanye West. Volá sa My Beautiful Twisted Fantasy, nahral ho vo svojom štúdiu na Havaji a aj ostrieľaných znalcov americkej hiphopovej scény veľmi príjemne prekvapil (až tak, že hyperkritický server Pitchforkmedia mu udelil neuveriteľných desať z desiatich možných bodov). Pri všetkej úcte voči schopnostiam tohto šikovného muzikanta, toto sme od neho nečakali. Album prináša hodinu hudby, ktorá síce vyviera z hiphopu, ale z osvedčeného koryta sa vylieva do všetkých možných smerov. Kanye West pritom všetkom zastával úlohu producenta, inšpirátora, manažéra, aranžéra, zvukového kúzelníka a samozrejme si aj zarapoval a občas aj zaspieval. Len menný zoznam zúčastnených hudobníkov by presiahol dĺžku celého tohto textu, takže len náhodne: na platni počuť hiphopových majstrov (Raekwon, Jay-Z, The RZA), mladé hviezdy (Nicky Minaj, Kid Cuti, M.I.A.), popové divy (Rihanna, Beyoncé, Alicia Keyes), ale aj Eltona Johna, Johna Legenda či Justina Vernona zo skupiny Bon Iver. A celý album sa končí slávnou lamentáciou Gila Scott-Herona Who Will Survive In America. Jeden track za druhým prináša so závideniahodnou rozšafnosťou zvukové delikatesy, z bítov vyrastá zázračný les samplov, v ktorých možno blúdiť, strácať sa a znovu sa nachádzať, pričom rapované, spievané či celkom prosto deklamované texty dávajú divokému porastu myšlienku a logiku. 

Väčšina hudby, ktorá bola vytvorená v roku 2010 sa, samozrejme, k výškam, v ktorých lieta Joanna Newsom, Deerhunter, These New Puritans alebo Kanye West, ani len nepriblížila. Ale to je v poriadku. Veď dobrého veľa nebýva.

Ako sa darilo domácim džezmenom a ich fanúšikom v uplynulom roku? Zlé jazyky nezabudnú poznamenať, že slovenský džez zomiera, alebo sa prinajlepšom ustavične sťahuje na prekliato neznámu adresu. Ohlasy z opačného brehu, naopak, spomínajú výraznú renesanciu domácej scény, ktorá vraj nebola nikdy natoľko rozmanitá. Pravdu nájdeme uprostred: zaujímavých projektov sa v posledných mesiacoch urodilo niekoľko, problémom však ostáva neschopnosť slovenských džezmenov (v porovnaní s ich poľskými, maďarskými alebo českými kolegami) presadiť sa za hranicami Dunaja či Moravy.

Popri harcovníkoch vkladáme nádej do pozoruhodnej Generácie 197X, hudobníkov narodených v 70. rokoch. Spomedzi nich viacerí prečnievajú svojbytnosťou vyjadrovacieho jazyka (huslistovi Stanovi Palúchovi sa, žiaľ, ani tento rok nepodarilo spečatiť svoju originálnu víziu nahrávkou), kompozično-aranžérskou zručnosťou (gitarista Matúš Jakabčic a barytónsaxofonista Erik Rothenstein prekvapili koncertným programom Blázni z Chelmu) alebo rozličnou mierou tlmočenia tradície do súčasného jazyka (Zimní kúzelníci  flautistky a skladateľky Sisy Michalidesovej integrujúci rôznorodé štýly). Na pódiách sa sporadicky objavil CZ-SK Big Band Matúša Jakabčica prekvapujúci svojím aranžérskym i sólistickým konceptom. Ich cyklus Blázni z Chelmu, predstavený na minuloročnej Pohode, ukázal, že inšpirácia židovskými piesňami (ale aj humorom) môže byť pre našich hudobníkov cestou. 

V domácej diskografii pribudlo počas roka 2010 menej nahrávok, pretože nezáujem trhu a kríza čiastočne umlčali vydavateľstvo Hevhetia, ktoré v posledných rokoch zaznamenalo viacero pozoruhodných prírastkov (PaCoRa, AMC Trio s Ulfom Wakeniusom). Nahrávku roka, geniálne modelované témy fenomenálneho skladateľa a klaviristu Krzysztofa Komedu (album NBS Trio Plays Komeda banskobystrického Nothing But Swing Tria) preto prinieslo poľské vydavateľstvo BCD Records. Karty mohol zamiešať aj očakávaný debut talentovaného gitaristu Michala Bugalu nahrávaný v New Yorku. Album, ktorý na návrh Slovenskej jazzovej spoločnosti vydáva Hudobný fond, je však zatiaľ „na spadnutie“. V plánoch domáceho gigantu Opus ostali vydania reedícií Svadobnej jazzovej trilógie Ladislava Gerharda. Je to škoda, pretože tvorba vynikajúceho klaviristu a skladateľa, zaznamenaná len na opusáckych vinyloch, zostáva slovenskému poslucháčovi neznáma. 

Lepšia správa znie, že za vystúpeniami džezových velikánov už (niekedy) nemusíme ísť za hranice. Výborne dopadla dvojica koncertov s najkontrastnejším obsadením: dych vyrážajúci sólový orchestrión Pata Methenyho a početný legendárny orchester Counta Basieho, ktorého členovia predviedli, že strojovo dokonalá súhra nie je trikom amerických zvukových majstrov v nahrávacích štúdiách. Hanbou domácich džezových fanúšikov a dôkazom, že bežné veci fungujúce v okolitých metropolách u nás nemusia byť samozrejmosťou, zostáva zúfalý počet predaných lístkov na zrušený novembrový koncert kvarteta hviezdneho vibrafonistu Garyho Burtona. 

Smutnou správou bol marcový odchod osemdesiatpäťročného bubeníka Pavla Polanského. Zatiaľ čo staršie generácie naňho spomínali ako na prvého domáceho džezového umelca medzinárodnej úrovne, nám mladším chýba jeho blahodarný upokojujúci prejav, poznávacie znamenie Peknej hudby na vlnách rádia Twist. V súvislosti s odchodom legendy, ktorej umelecké smerovanie poznamenalo tak slovenskú, ako aj rakúsku kultúru, môžeme spomenúť tohoročný štúdiový debut The First najmladšieho slovenského džezmena Davida Hodeka. Trinásťročný bubeník je maximálne spoľahlivým a rovnocenným partnerom svojich spoluhráčov, čo dokazuje aj nedávne ocenenie Talent roka 2009 v rámci prestížnej rakúskej Hans Koller Preis. Slovensko-rakúsky džezový kruh sa uzatvára...