Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Lex Hodža by ma potešil

.jozef Majchrák .lukáš Krivošík .časopis .rozhovor

Takmer celý život prežil v Amerike. Do Bratislavy prišiel pokrstiť novú knihu. O  starom otcovi hovorí veľa prekvapivého. Napríklad, že mu bol Andrej Hlinka v otázke usporiadania Československa politicky blízky. Vnuk československého premiéra Milana Hodžu John Palka. Alebo po slovensky: Ján Pálka.

.prečo ste sa rozhodli napísať spomienkovú knihu o Milanovi Hodžovi?
Opravím vás, tá kniha nie je len o Milanovi Hodžovi. Je to všeobecná rodinná história, ktorá sa netýka len Hodžovcov, ale aj Pálkovcov. Rozprávam o svojich dávnych predkoch, čím zároveň rozprávam o vynikajúcich osobnostiach na oboch stranách, na maminej aj na otcovej. Medzi nimi je, samozrejme, aj Milan Hodža. Kniha sa ním začína a aj končí. Píšem však o štyroch generáciách Hodžovcov, ktorí sa venovali verejnému životu. A píšem aj o starom otcovi, továrnikovi Jánovi Pálkovi v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa v Československu preslávil tým, že sa rozhodol na základe kresťanskej morálky socializovať vlastnú veľmi úspešnú kožiarsku fabriku.

.čo to znamená, že sa rozhodol socializovať fabriku?
Robotníkov urobil spoluvlastníkmi a ponúkol im mnohé výsady. Prizval ich zvolených reprezentantov do správnej rady, prostredníctvom ktorej sa  podieľali na vedení celého podniku. Zároveň založil základinu na podporu vzdelávania robotníkov, na podporu štúdia ich detí.

.to sa udialo kedy?
Začalo sa to v roku 1919.

.aká je vaša prvá spomienka na vášho starého otca Milana Hodžu?
Asi tá, ako nás prišiel navštíviť v Chicagu. Mal som vtedy štyri alebo päť rokov. Bol som teda malý chlapec a najviac si spomínam na to, ako ma držal na kolenách.

.stretli ste sa s ním iba raz?
Dvakrát. Neskôr sme za ním ešte išli na Floridu, kde sa liečil. Bol však veľmi slabý. Pamätám si na mnohé prechádzky na pláži, kde som však už chodil so starou mamou, pretože on nevládal.

.váš osud je tiež veľmi zaujímavý. Ako je možné, že ste dvakrát emigrovali?
Vlastne áno, bolo to dvakrát. Narodil som sa v roku 1939 v exile v Paríži. Moja mama tam pricestovala dva týždne pred mojím narodením. Starý otec Hodža sa vtedy oprávnene obával, že najbližšia rodina by mohla byť v nebezpečenstve, aj toho, že by nacisti práve prostredníctvom rodiny mohli na neho tlačiť. Môj otec však zostal na Slovensku.

.prečo?
Tomu som dlhé roky nerozumel. Dozvedel som sa to, až keď som sa pustil do tejto knihy.  V rodinnej pozostalosti som našiel päť fotografií, na ktorých bolo napísané len Kovačica, marec 1940. Ja som o Kovačici nevedel absolútne nič. Ani to, kde je, ani som netušil, prečo by tam otec vôbec cestoval. On však bol na všetkých tých fotografiách. Až neskôr som sa dozvedel, že otec trikrát cestoval do Belehradu a zakaždým vyviezol väčší obnos peňazí. Tie sa využili na podporu slovenského protifašistického odboja , ktorý sa organizoval v Juhoslávii. Celé sa to udialo prostredníctvom viacerých Čechov a Slovákov, ktorí boli do tohto odboja zapojení.

.čiže neodišiel s vami len preto, aby neprerušil kontakty s odbojom v Juhoslávii?
Presne tak. Nakoniec musel aj on z územia slovenského štátu ujsť, pretože mu hrozilo zatknutie. Dozvedel sa od vysokého úradníka v Liptovskom Mikuláši, že sa už ani nemá vracať domov, keďže ho v noci majú zatknúť. Otec si zbalil kufor a doslova v poslednej minúte odcestoval cez Budapešť do Belehradu a potom za nami na Západ.

.po vojne ste sa teda vrátili na Slovensko?
Áno. Počas vojny sme sa po veľkých ťažkostiach presunuli z Nemcami obsadeného Francúzska do neokupovaného Francúzska a odtiaľ cez Lisabon do USA. Rodičia sa snažili uchytiť v Chicagu. Otec pracoval ako robotník vo fabrike a mama bola úradníčka. Po vojne sa do Československa vrátili hneď, ako to bolo možné.

.rodičia asi mali veľké plány...
Isteže. Nasťahovali sme sa do rodičovskej vily a otec obnovil svoju kožiarsku fabriku. Potom však prišiel komunistický prevrat a otca zatvorili.

.za čo?
Kým som vyrastal, tak som veril, že ho niekto udal za to, že mal v pivnici tajnú vysielačku a komunikoval s americkými tajnými službami. Keď som získal z Ústavu pamäti národa zápisnicu z jeho výsluchu som sa dozvedel, že o vysielačke nebola ani len zmienka. Bol obvinený z poburovania a vlastizrady. Po štyroch mesiacoch vyšetrovacej väzby ho prepustili a okamžite rodičia začali organizovať náš útek.

.to už boli hranice prísne strážené. Ako ste sa dostali z Československa?
Pre mňa to bolo veľké dobrodružstvo. Utekali sme cez Petržalku a pomáhali nám prevádzači. Mne vtedy povedali rodičia len toľko, že sa budem hrať na indiánov a pôjdem za pánom, ktorý nás povedie. Keď bude on utekať, mal som tiež utekať a keď sa  hodil na zem, mal som urobiť to isté. Podarilo sa nám to. Bola to obrovská zásluha mojich rodičov, že mi to celé predostreli ako veľké dobrodružstvo, pretože pre nich to muselo byť traumatizujúce.

.čo nasledovalo?
Deväť mesiacov sme sa zdržali v Rakúsku, kým sa nám podarilo vybaviť si potrebné papiere a neskôr sme sa usadili v New Yorku.

.vy ste potom v USA študovali neurobiológiu. Neťahalo vás to, podľa vzoru vášho starého otca, do politiky?
Absolútne nie. Istý čas som chcel študovať históriu, ale keď som zistil, že sa pri jej štúdiu treba učiť veľa vecí naspamäť, začal som sa orientovať na niečo iné. Zapísal som sa na kurz experimentálnej psychológie. Bolo to veľmi zaujímavé, výskumné otázky sa týkali fungovania mozgu čo sa pre mňa stalo vzrušujúcou vecou. Povedal som si, že viac ma bude baviť študovať tieto otázky priamo a nie okľukou, cez vnímanie. Tak som sa zapísal na biológiu. Pri tom som aj zotrval.

.zapojili ste sa aj do fungovania krajanských komunít v Amerike?
Nie, ale moji rodičia boli zapojení do emigrantskej spoločnosti v New Yorku. Chodili k nám demokratickí exulanti ako Martin Kvetko, Jozef Lettrich, Samko Beluš. Ja som však vtedy ani poriadne nevedel, čo sú to za ľudia. Až neskôr som sa dozvedel, že išlo o vedúce osobnosti Demokratickej strany a Slovenského národného povstania. Veľa sa hovorilo o vojne, o politike, pre mňa ako dvanásť-štrnásťročného chlapca to však veľa neznamenalo. Potom som začal študovať mimo New Yorku, domov som sa vracal len zriedka a so slovenskou spoločnosťou som sa nestretával.

.neprišli ste do kontaktu ani s ľudáckym exilom?
Nie. Viem, že v Amerike sú ľudia, ktorí sa veľmi zastávali vojnového slovenského štátu. Nikdy som sa však s týmito ľudmi nekontaktoval, ani neviem, ako sa oni pozerajú na Slovensko dnes.

.a ako sa na dnešné Slovensko pozerá vnuk bývalého československého premiéra?
Viackrát sa ma ľudia pýtali, čo by Milan Hodža povedal o rozpade Československa. Zdá sa mi, že by sa postavil proti tomu, veď bojoval za jednotné Československo skoro celý svoj politický život. Zároroveň bol vyslovený anticentralista a na konci života sa priblížil koncepcii usporiadania Československa, ktorú kedysi zastával aj Andrej Hlinka. Bol to model v ktorom by Slovensko malo značnú autonómiu. Myslím, že by oponoval rozdeleniu Československa, ale pokiaľ sa Slovensko drží demokratickej línie, tak by asi povedal: stalo sa ideme ďalej.

.napokon, Hodža si Hlinku zrejme dosť vážil, rečnil aj na jeho pohrebe...
Áno. Aj toto opisujem vo svojej knihe. Boli blízki osobní priatelia a hoci boli politickí súperi, spájal ich spoločný záujem o osud Slovenska.

.ako sa pozeráte na vývoj na Slovensku za posledných dvadsať rokov?
Nerád komentujem politický život na Slovensku. To by americký občan nemal robiť.  Som však rád, že demokracia tu silne zakotvila, napríklad, že voľby prebiehajú demokratickým spôsobom a vládne garnitúry sa striedajú bez väčších problémov a konfrontácii. To sa nesmie považovať za samozrejmé, je to politická sloboda, ktorú si treba nielen vydobiť, ale aj chrániť.

.keď ste hľadali informácie o Hodžovej a Pálkovej rodine, našli ste niečo, čo vás prekvapilo?
Veľmi ma zarazilo, že keď starý otec Pálka socializoval fabriku, robil to nielen zo sociálneho, ale aj z náboženského presvedčenia. Chcel uplatniť v podnikateľskom živote zásady kresťanskej morálky. Považoval sa za kresťana, ktorý má žiť pravým kresťanským životom. To znamená, že nesmie svojich robotníkov vykorisťovať, že musí hľadať správny pomer medzi životom obyčajného robotníka a vlastníkom podniku. Zároveň sa veľmi silne staval proti komunizmu. Uvedomoval si, že podnikanie prináša aj sociálne problémy, ale chcel ich riešiť inak ako zoštátnením podnikov. Veľmi jasne si totiž uvedomoval, aké hrôzy sa dejú v Stalinom ovládanom Sovietskom zväze.

.o Milanovi Hodžovi ste sa dozvedeli niečo, čo vás prekvapilo?
Prvýkrát som sa zahĺbil do jeho myšlienok o federácii v strednej Európe. Jeho kniha na tú tému je známa, ale je komplikovaná. Nie je ľahké z nej abstrahovať,  o čo mu vlastne išlo. Ale myslím, že sa mi to aspoň čiastočne podarilo. Išlo mu v prvom rade o ekonomické zjednotenie tohto priestoru, len potom by nasledovalo politické. To som si predtým neuvedomoval. Keď som si to porovnal s tým, ako sa EÚ vyvinula z Európskeho hospodárskeho spoločenstva, tak mi napadlo, že môj starý otec dobre videl do budúcnosti, aj keď jeho vízie boli asi trochu predčasné.

.edvard Beneš vyvíjal na vášho starého otca v exile nátlak, a naň využíval aj jeho vzťah k jednej žene. Vlastne ho tak prinútil stiahnuť sa z politiky. Rozprávalo sa o tom vo vašej rodine?
O tom sa v mojej prítomnosti nikdy nerozprávalo. Dozvedel som sa o tom až z prác historikov. V rodine bol Hodža vnímaný ako veľmi láskavý, milovaný, aj keď dosť vzdialený otec.

.vzťah k Benešovi bol pre Hodžu do značnej miery osudový. Dvakrát musel kvôli nemu odísť z politiky. Prvýkrát ešte počas prvej ČSR, potom v exile. Vy ste asi neboli veľmi probenešovská rodina, však?
To teda nie. (Smiech.)

.zazlieval Hodža Benešovi, ako sa Beneš k nemu správal?
To vám neviem presne povedať. Moja stará mama písala v knihe Milan Hodža v Amerike, ktorá vyšla v USA, že tie útoky veľmi ťažko niesol. Nielen benešovské, ale aj komunistické. Stará mama tvrdí, že sa snažil udržať si nad tým nadhľad. Aj keď sa celý život staval rázne proti Benešovi, zároveň ho vždy uznával ako prezidenta. Mal úctu k jeho úradu.

.prečo vlastne tá animozita medzi Hodžom a Benešom vznikla?
Boli politickí súperi. Hodža mal ambície byť ministrom zahraničných vecí a mal iné názory na medzinárodné, ako aj na česko-slovenské vzťahy
 ako Beneš. Prečo sa to však stupňovalo a nadobudlo taký osobný ráz, to neviem vysvetliť.

 .existujú iniciatívy na prijatie takzvaného Lex Hodža, teda zákona o zásluhách Milana Hodžu o štát. Ako sa k nim staviate?
Ak by som o tom rozhodoval ja, nezačínal by som s uzákoňovaním určitých osobností. Z politického hľadiska je to problematické, lebo, samozrejme, každý má svoje názory. Ale keď už sa s tým raz začalo, samozrejme by ma potešilo, keby aj Milan Hodža bol v takejto kategórii.

.dá sa porovnať prístup jednotlivých garnitúr, ktoré sa vystriedali pri moci, voči Milanovi Hodžovi?
 Vláda Mikuláša Dzurindu previezla ostatky starého otca z USA na Národný cintorín do Martina a založila Dni Milana Hodžu. Za to je naša rodina navždy vdačná. Som veľmi rád, že vláda Roberta Fica pokračovala v Dňoch Milana Hodžu. Vtedajší podpredseda vlády historik Dušan Čaplovič sa na nich osobne zúčastňoval a prišiel aj teraz na prezentáciu mojej knihy. Veľmi si to vážim. Ak tieto slávnosti a pripomínanie si  odkazu starého otca prekonajú tri politické garnitúry, potvrdzuje to demokratický duch tejto krajiny.

 .keď prídete na Slovensko, väčšinou sa vás vypytujú na starého otca. Vy ste však celý život vedec. V čom spočívalo jadro vášho výskumu?
Musím povedať, že za svoje najväčšie dielo považujem túto knihu.

.vážite si ju viac ako vašu vedeckú prácu?
Áno. Čo sa týka mojej vedeckej práce, mal som veľmi slušné úspechy. Bol som tridsať rokov profesorom na renomovanej Washingtonskej univerzite, vyhral som rôzne honosné štipendiá, napríklad Guggenheimovo. Prednášal som dvakrát v Indii vďaka Fulbrightovej nadácii, čo vo vede vzbudzuje uznanie. Veľa som publikoval a mal som niekoľko objavov v neurobiológii, ktoré zavážili vo vývoji tejto disciplíny vo svojej dobe. To už, samozrejme, bolo dávnejšie. Prvú publikáciu som mal v roku 1966. Od tých čias uplynuli desaťročia, veda sa rýchlo mení a na tie pôvodné články sa už dnes toľko neprihliada.

.čo presne ste skúmali?
Ja som neskúmal ľudský mozog, ale hmyz. Pri hmyze sú možné určité pokusy, ktoré sa nedajú robiť na ľudskom tele, alebo na cicavcoch vôbec, lebo anatómia to neumožňuje. Zaoberal som sa napríklad otázkou, že keď sa nervová bunka odstráni a vytvorí sa nová – teda nastane regenerácia – ako sa tá nová bunka spojí s nervovým systémom, ktorý zostal nepoškodený. Aby bola užitočná, je nevyhnutné, aby regenerácia bola presná. Išlo o to, nájsť nejaký systém, kde sa presnosť dá merať. Ja som na taký systém prišiel. V cvrčkoch a podobných živočíchoch sa nachádzajú bunky, ktoré sa dajú jednotlivo identifikovať a ku ktorým sa môžete opakovane v pokusoch vracať. V takomto systéme sa pri regenerácii dá overovať, či sa jednotlivé bunky spojili s tou jednou tak, ako sa mali. V prípade ľudského mozgu sa tá otázka nedá položiť tým istým spôsobom.

.ste z politickej rodiny. Angažujete sa doma v Spojených štátoch aspoň na lokálnej úrovni?
To nie, ale bol som zapojený do rôznych spoločenských podujatí. Napríklad desať rokov som organizoval každý rok prednáškovú sériu, kam prišli profesori a vedci z našej univerzity a prednášali o otázkach, ktoré zaujímali obecenstvo v oblasti, kde bývame. Je to taký veľký ostrov na sever od mesta Seattle. Ide o neveľkú, ale veľmi sebestačnú komunitu, kde je veľký záujem o prírodné vedy, ekológiu a environmentálne otázky.

.ale chodíte voliť...
No samozrejme.

.republikánov či demokratov?
Dlhé roky som sa považoval za nezávislého voliča, ale veľmi sa mi nepozdávalo, keď sa Republikánska strana obrátila tuho doprava. To mi nesedí. Najmä preto teraz pravidelne volím demokratov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite