Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Moc a bezmoc parlamentu

.milan Galanda .časopis .kritická príloha

Podľa ústavy je všetko jasné: sme parlamentná demokracia a najväčšiu moc má parlament. Je to však naozaj tak? Kedy sa parlament správal ako mocná a kedy tak trochu bezmocná inštitúcia?

Keď to trochu zveličíme, za všetko môže Dobroslav Trnka. A tak trochu aj šesť neznámych poslancov. Voľba generálneho prokurátora totiž obrátila pozornosť na našu jedinú parlamentnú komoru a moc každého jedného zo 150 zvolených poslancov. Nebyť posledných týždňov, mohli by sme mať pocit, že moc sa kumuluje medzi pár politikmi, zväčša vo vládnych funkciách. Nie je to však tak. A už vôbec neplatí, že poslanci sú len nejaké automaticky hlasujúce bytosti. Nie sú. Alebo, lepšie povedané, nemusia byť. Všetko totiž záleží najmä na nich.
.nová tradícia
Do novembra 1989 bolo „vsjo jasno“. V ústave socialistického Československa bola zakotvená vedúca úloha komunistickej strany a príslušný článok bol dôležitejší ako všetky ostatné články ústavy. V meste či okrese bol najsilnejším vždy najsilnejší súdruh tajomník. Mali sme síce národné výbory, boli tu aj parlamenty a vlády, ale rozhodnutia sa prijímali v straníckych orgánoch. Ústredný výbor bol najvyššou zložkou moci. Nič na tom nemenilo, že sme mali aj funkciu prezidenta. Generálny tajomník ÚV KSČ bol jednoducho viac. A keď generálny tajomník a prezident neboli jednou osobou, bolo to vidieť. 
Podľa ústavy tu – vznešene povedané – vládol pracujúci ľud, ale keďže ľud potrebuje viesť, aj ten náš potreboval vedúcu silu a tou bol predvoj robotníckej triedy, čítaj KSČ.  Tí, čo si pamätajú obdobie vlády jednej strany, vedia, že okrem ideológie vládli najmä konkrétni funkcionári.
Nová tradícia sa začala budovať pred vyše 21 rokmi. Bolo to 27. novembra 1989, deň generálneho štrajku. Dnes sa na štrajky, a najmä ten generálny, pozeráme trochu inak a keď niekto volá po niečom podobnom, vnímame najmä úzko osobné alebo profesijné záujmy. Určite dnes štrajk nestotožňujeme so záujmami spoločnosti. Pritom pred 21 rokmi to bolo presne naopak. Generálny štrajk ochromil vtedajšiu moc a nová demokracia sa začala budovať zdola.  Moc, ako sa zvykne hovoriť, ležala na ulici a v našej vlasti vtedy rozhodovali aktívni občania. Každý, kto mal vtedy odvahu a dokázal si získať dôveru, mohol získať aj funkciu. Stačilo mať názor, trochu odvahy a obetovať čas. 
.strany a parlament
Obdobie, keď mali moc najmä jednotlivci a rôzni tribúni, netrvala dlho. Celkom prirodzene sa začali vytvárať názorovo spriaznené spoločenstvá, základy budúcich strán. Na chvíľu bola moc v rukách Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu. Nazývať OF a VPN stranami dosť dobre nemožno, minimálne v počiatočných mesiacoch. Bola zrušená vedúca úloha štátostrany, padol monopol Národného frontu a vo VPN aj OF sa začala formovať istá hierarchia moci. Nová politická garnitúra začala robiť prvé kľúčové rozhodnutia, aj prvé nepopulárne rozhodnutia. Tie formovali mocenské vzťahy vnútri revolučných hnutí, aj voči spojencom či oponentom na politickej scéne. Začalo sa to rozhodovaním o kooptáciách (obsadení miest v parlamente bez volieb), o tom, kto bude vo volených či výkonných orgánoch, čo bude programom na najbližšie dni. Dnešnému pozorovateľovi by sa to mohlo zdať komplikované a neraz aj neprehľadné. Zo všetkého najviac to však bolo prirodzené. 
V júni 1990 sa konali slobodné voľby. Voliči si po dlhých desaťročiach vyberali politikov sami, len na základe kampane, programu a osobných sympatií. Voľby na Slovensku vyhralo hnutie VPN a Maďarská nezávislá iniciatíva (MNI), ktoré získalo vyše 29 percent a urobilo koalíciu s 19-percentným KDH a štvorpercentnou DS. Posttotalitná KSS sa spolu so SNS, maďarským KDH (MKDH), hnutím Spolužitie a Stranou zelených dostali do opozície. Tak sa začala éra parlamentnej demokracie. Prvým predsedom slobodne zvoleného parlamentu sa stal František Mikloško. 
Zmenilo sa však viac. Nová Slovenská národná rada sa reálne stala sídlom moci. Rozhodnutia sa už nerobili  v budove na Hlbokej ulici, kde bolo sídlo ÚV KSS, ale na Župnom námestí (ktoré sa vtedy volalo Októbrové), v budove, ktorej sa dnes láskavo hovorí stará národná rada. Dialo sa to pod dohľadom verejnosti, neraz v priamom prenose televízie. Nikdy predtým, ani nikdy potom nesledovali ľudia prácu parlamentu tak detailne, až vášnivo. Napokon, bol na to dôvod. Poslanci, ako zvolení zástupcovia a zákonodarcovia, rozhodovali v podstate o všetkom. Slovenská vláda – a to tak pod vedením Vladimíra Mečiara, ako Jána Čarnogurského – to akceptovala. Nebolo to pritom nič príjemné. Na ilustráciu nech slúži, že na každom rokovaní SNR musel hociktorý minister rátať s možnosťou, že môže byť odvolaný. Bolo to obdobie najväčšej moci parlamentu pod Tatrami. Poslanci vykonávali svoj mandát slobodne a podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Politické strany pomaly začínali upevňovať svoje postavenie, ale spoločenský tón stále udávali predovšetkým samotné osobnosti. Poslanci sa občas správali viac ako senátori než ako poslanci.
.nástup Mečiara
Po voľbách v roku 1992 prišla zmena. Mečiarovo HZDS bolo spočiatku tiež len hnutie, budované však bolo presne na opačných základoch ako VPN. Vo voľbách získalo HZDS bezprecedetných 74 zo 150 mandátov. Po dvoch rokoch slobody a dvoch rokoch veľmi širokého politického spektra sa moc dostala do rúk jedného muža.  Žiadny iný politik po roku 1989 nemal viac moci. Vladimír Mečiar sa stal predsedom vlády a parlament čakal vynútený úpadok jeho postavenia. 
Keď potreboval Mečiar v parlamente ďalšie hlasy, postkomunistické SDĽ či SNS rady prispeli. Oficiálne bola vláda jednofarebná, v skutočnosti to nebola celkom pravda. Za ministra hospodárstva vymenovali vtedajšieho predsedu SNS Ľudovíta Černáka. V parlamente bolo po voľbách iba päť strán a najsilnejšou opozičnou stranou bolo deväťpercentné KDH Jána Čarnogurského. Koalícia dvoch maďarských strán MKDH a Spolužitia mali o štyroch poslancov menej, liberálna pravica v parlamente neexistovala. 
Do obdobia po voľbách 1992 patrí aj pád vlády a vznik novej parlamentnej väčšiny.  Počas tejto krátkej éry v roku 1994 viedol po vyslovení nedôvery Vladimírovi Mečiarovi vládu Jozef Moravčík. Tento, tak trochu zabudnutý slovenský premiér bol pôvodne politikom HZDS, neskôr pôsobil bez politickej príslušnosti, a napokon sa stal predsedom stredovej Demokratickej únie. 
Pre našu tému je však dôležitejšie, že po období, keď dominovala exekutíva, sa centrom moci opäť stala pôda Národnej rady Slovenskej republiky. Nie zmena štátoprávneho usporiadania, ale až pád Vladimíra Mečiara vrátil parlamentu významnejšie postavenie. HZDS síce malo stále najviac poslancov, ale ani s pomocou SNS, z ktorej tiež odišla časť poslancov, nemali dostatok poslancov na prehlasovanie ostatných. Nová väčšina, kde sa necelých päť rokov po páde komunizmu spojili bývalí disidenti s bývalými komunistami, netrvala dlho. Parlament sa, najmä pod vplyvom SDĽ, dohodol na predčasných voľbách a „rozpustil sa“.
Vďaka tomu sa rok 1994 do dejín slovenského parlamentarizmu navždy zapísal niečím iným. Namiesto kratkej éry, kde sa spojili len nedávno dva znepriatelené tábory, to bola jedna dlhá noc. 
.temná hodina
Voľby  roku v1994 vygenerovali koalíciu HZDS - SNS - ZRS. Táto nová väčšina, najvypuklejší prejav postkomunizmu po roku 1989, sa pritom ujala moci len veľmi pozvoľne. Pomerne dlho nechceli nové elity nastúpiť do vlády a vládli z parlamentu. Vládli nekontrolovane, bez úcty k zákonu aj pravidlám demokracie. „Je po voľbách, zvyknite si!“ znela vtedajšia odpoveď. Parlament bol teda v tomto období krátko po voľbách dôležitý. Neslúžil však parlamentnej demokracii, ale niečomu, čomu sú asi najbližšie slová Alexisa de Tocquevilla o tyranii väčšiny. Keď sa Vladimír Mečiar stal tretíkrát premiérom, parlamentu vládol Ivan Gašparovič a nepohodlná opozícia bola vytlačená do výboru pre životné prostredie. Navonok o dôležitých veciach  rokovala  koaličná trojica Mečiar – Slota – Ľupták. V skutočnosti sa však rozhodovalo na Úrade vlády a najdôležitejším orgánom bola vláda, presnejšie jej predseda.
SDĽ, ktorá trvala na predčasných voľbách, sa pritom len zázrakom dostala do parlamentu. Stačili štyri desatinky percenta a Slovensko by možno nikdy nespoznalo Roberta Fica. Ale súčasne dostalo valec s ústavnou väčšinou.
Tak či tak, roky 1994 –  1998 boli najtemnejším obdobím slovenskej demokracie a parlamentarizmu. Národná rada sa síce presídlila zo Župného námestia na „kopec“, k bratislavskému Hradu, avšak parlament prestal byť rozhodujúcim a mienkotvorným orgánom. Poslanci len mechanicky schvaľovali materiály, ktoré im boli doručené a plénum sa stalo arénou na tie najagresívnejšie útoky, aké na pôde parlamentu zazneli. Parlament nijako nebránil agresivite vlády, nijako nehľadal rovnováhu moci, nijako nukultivoval diskusiu. Naopak, parlamentná väčšina poklonkovala svojej vláde a hlasovala za všetko, čo si Vladimír Mečiar zaželal. Symbolom sa stal poslanec Gaulieder, ktorý bol protiústavne zbavený svojho mandátu. Snemovňa však postupne narážala nielen na moc Ústavného súdu, ktorý musel rušiť niektoré jej zákony, ale aj pomaly sa etablujúcu nezávislosť Centrálnej banky a slovenskú ulicu.
.žetóny a koaličná rada
V roku, keď sa cifry 8 a 9 pretočili, sa otočili aj pomery v slovenskom parlamente. Po voľbách v roku 1998 utvorili koalíciu politické organizácie združené vo volebnej strane s názvom Slovenská demokratická koalícia, SMK, SDĽ a Strana občianskeho porozumenia. SDK bola päťkoalíciou KDH - DÚ - DS - Sociálnodemokratickej strany a Strany zelených. Kľúčovými hráčmi sa stali Mikuláš Dzurinda, Béla Bugár, Jozef Migaš a Rudolf Schuster.
Hoci voľby ešte vyhralo HZDS, tieto štyri strany získali ústavnú väčšinu a francúzsky politológ Jacques Rupnik vládu nazval koalíciou koalícií. Napriek tomu, že pre slovenskú demokraciu nastali lepšie časy, pre slovenský parlamentarizmus to celkom neplatilo. Predseda parlamentu Jozef Migaš nazval svojich poslancov verejne žetónmi a tón koalície určovala dohoda medzi Dzurindom a Migašom, pričom vo všetkých témach mala silnejšie slovo exekutíva. Prvýkrát sa oficiálne začal používať termín „koaličná rada“ a osoby, ktoré ju tvorili, mali v rukách moc. Okrem predsedov strán to boli aj predsedovia poslaneckých klubov a niektorí ďalší politici. Aj vláda, aj poslanci väčšinou len hlasovali o tom, na čom sa dohodla koaličná rada. 
Doba však priala aj zaujímavým epizódam. Predseda parlamentu a formálne druhý najmocnejší muž vládnej koalície napríklad hlasoval za vyslovenie nedôvery voči Dzurindovej vláde. KDH, ktoré obnovilo svoje nezávislé postavenie a „vyviazalo sa“ z koaličnej SDK, ktorú Mikuláš Dzurinda prestal považovať za koalíciu a považoval ju za stranu, tak urobilo v parlamente. A napokon, koniec volebného obdobia prial aj zaujímavým solitérom, akým bol napríklad Ján Langoš z Demokratickej strany, ktorý dokázal získať pre viaceré svoje zákony podporu naprieč spektrom, vďaka čomu bola zrušená dedičská daň alebo vznikol Ústav pamäti národa.  
Parlament teda fungoval demokraticky, ovládala ho však koaličná dohoda a z jej zovretia sa podarilo presadiť len najsilnejším poslancom. 
.nová skúška
Po skúške ohňom, ktorou prešiel parlament v rokoch 1994 – 1998 mala prísť ďalšia nepríjemná skúška v rokoch 2002 – 2006. Voľby dopadli priam euforicky. Väčšinu získali stredopravé strany a historicky rýchlo vznikla dohoda na obsadení postov či superreformnom programe. Premiérom sa stal opäť Mikuláš Dzurinda a predsedom parlamentu Pavol Hrušovský, koalíciu SDKÚ-KDH dopĺňali ešte SMK a liberálna ANO.
V opozícii bolo síce ešte stále najsilnejšie HZDS Vladimíra Mečiara, strana však upadala a z opozičných ľavíc sledovala rast novej hviezdy Roberta Fica.   
Vládnutie štvorkoalície bolo dosť búrlivé a problematické. Rozpadli sa poslanecké kluby, štiepili strany.  Týkalo sa to najmä HZDS a SDKÚ, neskôr začali problémy aj v ANO. 
Temnou škvrnou tohto obdobia sa stala veľmi silná a dôležitá skupina tzv. „nezávislých“. Formálne išlo o politicky a klubovo nezaradených poslancov, neformálne hľadajúcich dôvody, prečo podporiť zákony Dzurindovej vlády. Bez hlasov týchto poslancov by mnohé uznesenia a zákony neprešli. Moc bola síce opäť v rukách poslancov, boli to však iba niektorí poslanci a poslankyne. A pri hlasovaní neboli motivovaní svojím programom alebo názormi, ale svojimi záujmami, o ktorých sa verejnosť (ak vôbec) dozvedela iba sprostredkovane. Takto zašpinený parlament nemohol byť vzorom vládnutia, a to posilňovalo opozíciu Roberta Fica a oslabovalo vzťahy vnútri koalície. Druhá Dzurindova vláda sa napokon neslávne rozpadla pred riadnym ukončením štvorročného volebného obdobia. 
.nástup Fica
Každý, kto videl netrpezlivosť poslancov strany Smer pred voľbami v roku 2006, musel cítiť obavu. Vtedy ešte opoziční poslanci sa nevedeli dočkať výsledku volieb, boli si istí svojím víťazstvom a bolo jasné, že Slovensko čaká nová skúsenosť. Stalo sa.
Po voľbách v roku 2006 vznikla koalícia SMER - HZDS - SNS. Vodcom opozície sa stalo SDKÚ a typickým znakom postupný rozpad všetkých troch opozičných strán. O všetkom dôležitom navonok rozhodovala koaličná trojica Fico – Mečiar – Slota.  Tak ako pri Mečiarovej vláde, aj tu platilo, že centrum moci bolo na Úrade vlády. 
Mečiar ani Slota sa nestali členmi kabinetu a Robert Fico sa programovo snažil oslabovať ich spoločenskú podporu. Výsledkom bolo, že  upadajúce HZDS sa nedostalo po štyroch rokoch vlády do parlamentu a Slotovu stranu zachránili desatiny percenta.  
Je pravda, že počas Ficovej vlády prestal byť slovenský parlament miestom, kde sa  rokuje a rozhoduje o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej politiky. Vládna väčšina nebola ochotná podporiť žiadny opozičný návrh, pričom si často osvojovala opozičné nápady a sama ich predkladala. Parlament potupne rokoval po nociach a rola opozície bola zosmiešňovaná. Predseda vlády často parlament využíval ako náhradu volebných akcií a schôdze sa zvolávali ako súčasť kampaní, krátko pred voľbami. Čo viac, parlament prestal byť miestom zaujímavých diskusii, prestal byť miestom, kde koalícia počúva opozíciu a bráni svoju politiku.  
.budúcnosť a tri poučenia
Čo nás čaká v budúcnosti? Voľby v roku 2010 priniesli dôležitú zmenu. Papierovo sa stal víťazom volieb Robert Fico. Mimo parlamentu skončilo HZDS aj SMK. Len tesne sa do parlamentu dostala SNS. Staronové tváre sa stali poslancami za MOST-Híd na čele s Bugárom a absolútna novinka na politickej scéne je Richard Sulík a jeho SaS.
Prenechajme hodnotenie Sulíkovho parlamentu budúcnosti a všimnime si poučenie z našich moderných dejín demokratického parlamentarizmu. 
Poučenie prvé, silný premiér a slabý parlament. Vlády Vladimíra Mečiara a Roberta Fica sú príkladom, keď Slovensku vládli silní premiéri.  V týchto prípadoch to však súčasne znamenalo, že dominancia premiéra sa nekončila na hranici parlamentu, ale plne ovládala parlamentnú väčšinu. Parlament sa stal nezaujímavým kvôli tomu, čím mal byť, nebolo to miesto, kde by sa diskutovalo a rozhodovalo, ale nanajvýš miesto, kde sa hlasovalo. Preto išlo o smutné kapitoly z dejín nášho parlamentarizmu. Myslím, že nie je žiadnym preháňaním povedať, že doterajšia slúsenosť nás varuje pred silným premiérom. Slovensko nie je kancelárskym systémom a preto je duchu Ústavy bližšie, keď je premiér odkázaný na moc parlamentu, na hľadanie konsenzu a väčšiny. Keď totiž k tomu nedochádzalo a premiér „valcoval“ alebo ignoroval opozíciu, cenu sme platili všetci. Úmerne sile premiéra sa zvyšoval tlak na demokratické inštitúcie a oslabovala kontrola jednotlivých mocí. Naopak, a príznačne, úmerne veľkosti valcu rástol vplyv nevolených inštitúcií, osobitne Ústavného súdu. 
Poučenie druhé, dobré zmluvy robia dobrých priateľov. Toto staré latinské pravidlo sa týka nielen fungovania vládnych kabinetov, ale nevyhnutne dopadá aj na spoluprácu vládnych a opozičných poslancov. Dobrý príklad ponúka práve skúsenosť s Dzurindovými vládami. Jedna aj druhá opakovane doplácali na zlé vzťahy a dôsledky boli často katastrofálne. Či už je to rozpad neriadený SDK, alebo vznik skupiny nezávislých poslancov závislých od vlády, platí, že jedno aj druhé bolo založené na dohodách pre verejnosť netransparentných. Výsledkom bola síce parlamentná väčšina, tá však nebola postavená len na výsledku volieb a transparentných povolebných dohodách, ale najmä na rozpade týchto dohôd. Možno povedať, že vždy z toho mali prospech tie najmenej demokratické elementy a najmenej sa zodpovedajúci politici. A, samozrejme, opozícia. Napokon, odkaz poslednej krízy pri voľbe generálneho prokurátora je ozvenou práve tohto problému. 
Poučenie tretie, parlament robia osobnosti. Iste, ide o banálne tvrdenie. Ale pri pohľade na uplynulé roky ho nezaškodí zvýrazniť. Slovenskej politike dominuje vláda a výkonní politici sú tradične známejší ako tí parlamentní. Ako však ukázali viaceré krízy v minulosti, parlament môže byť len taký významný, akí významní sú jeho poslanci. Keď v roku 1989 otvoril parlament dvere nezávislým a zaujímavým intelektuálom a osobnostiam, dôsledkom boli zaujímavé a plodné diskusie a reči. Keď sa stal opak a miesto štátneho tajomníka bolo neraz viac, ako miesto poslanca, dôsledkom bol úpadok podľa Ústavy najdôležitejšej zložky moci.  Niečo podobné sa zopakovalo aj po posledných voľbách. Miesto v parlamente nemusí byť nevyhnutne menšie svojím významom, ako miesto, povedzme, ministra financií. Noapak. Ako ukázal zápas o voľbu generálneho prokurátora a možno ukáže aj zápas o budúce rozpočty, je to práve parlament, kde buď existuje, alebo neexistuje vládna väčšina. Ak nechceme podceňovať opozíciu a zároveň udržiavať poriadok a hierarchiu v našich vzťahoch, treba na to pamätať. Ak nie je snemovňa miestom, kde sa oplatí počúvať hovoriacich, je to tragická správa o celej vláde, ak nie celej krajine.  
Súčasný parlament má za sebou iba pár mesiacov. Verejnosť si pomaly zvyká na nové mená a niektoré nové spôsoby. Ukazuje sa, že hľadanie konsenzu a kompromisu nebude vždy jednoduché. A tiež, že vzhľadom na zloženie poslaneckého zboru ani dohody na úrovni koaličnej rady nemusia byť konečné. Preto môžeme povedať, že kľúčové rozhodnutia  sa budú opäť robiť až v budove NR SR. Napokon, na tom, že premiér chodí do parlamentu rokovať, je niečo hlboko správne. 
Autor je právnik, bývalý poslanec a poradca súčasného predsedu parlamentu. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite