Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ja nie som dôležitý

.ivan Pribičko .časopis .médiá

Ako 19-ročný sa stal ,náhodou’ vojnovým spravodajcom. Odvtedy nakrúca a píše reportáže. Na Slovensko prišiel v novembri predstaviť svoju šiestu knihu Rozlúčka s peklom. Tvrtko Vujity.

.si synom baníka a dedinskej učiteľky, bolo tvoje detstvo niečím atypické?
Práveže nie. Mal som úplne bežné detstvo ako každé iné dieťa.

.tvoje občianske meno je Szilárd Balogh, ale po roku 1989 si ho zmenil na Tvrtko Vujity. Prečo?
V roku 1972, keď som sa narodil, ste nemohli mať v Maďarsku svoje národné meno. Mama (inak Vujity) ma celý život volala Tvrtko, ale v úradných záznamoch som bol Szilárd, s čím som však vôbec nebol stotožnený. Szilárd sa do chorvátčiny totiž preloží ako Tvrtko. Avšak aj napriek tomu, že meno Tvrtko je chorvátskeho pôvodu, som hrdý, že žijem v Maďarsku.

.ako 19-ročný si sa ,náhodou’ stal vojnovým spravodajcom v bývalej Juhoslávii.
Štyri dni po ukončení strednej školy som vďaka Maďarskej národnej televízii pricestoval do bývalej Juhoslávie ako tlmočník, keďže som poznal jazyk i región. Bol som akurát v Sarajeve, keď juhoslovanská armáda obkľúčila mesto. Ja som nemohol ísť ,von’, ale ani nikto nemohol prísť ,dnu’. Poprosil som televíziu, aby ma dostala z mesta, ale to bolo prakticky nemožné. Tak ma aspoň požiadala, aby som im referoval, čo sa v meste deje. Volávali mi každý deň, keďže som bol najlepší (a jediný) zahraničný reportér v meste. (Úsmev.) Volali mi z BBC i zo Spojených štátov a všetkým som odpovedal to isté: „Všade je samá krv, množstvo mŕtvych a na každom rohu hrozí nebezpečenstvo,“ pričom to bolo jediné, čo som vedel povedať. Domov som sa nakoniec dostal až po 89-tich dňoch.

.odkiaľ naberáš inšpiráciu na reportáže?
Podľa môjho názoru značná časť ľudskej populácie žije v „pekle“. V príbehoch o Severnej Kórei, možno najprimitívnejšej krajine na svete s idiotským diktátorstvom, Černobyle, Rwande, jednej z najväčších genocíd za posledné desaťročia, beslanskej krvavej tragédii, si však všimnete Józsefa či Sándora – „najväčších anjelov“ – ktorí pomáhajú ľuďom. A potom tí, ktorí si prečítajú moje príbehy, zabudnú na svoje každodenné ťažkosti, prestanú sa sťažovať. Dostávam mnoho listov, v ktorých čitatelia píšu, že po prečítaní mojich kníh si uvedomia, že už nemajú takmer ,žiadne’ problémy.

.aké si mal pocity, keď si sa stretol s deťmi infikovanými vírusom HIV v rumunskej dedine?
Mnohí ľudia si mysleli, že tento problém nemá žiadne riešenie a deti nakoniec zomrú. Deti boli infikované injekčnou striekačkou počas režimu prezidenta Ceausescua. Ale z Holandska prišla zdravotnícka pomoc a mnohé z týchto detí sú dodnes nažive.

.keďže pracuješ aj v nebezpečných krajinách, strach asi nemáš. Ale ako to prežíva tvoja rodina? Máš dvoch malých synov.
Necestujem veľa, len zopárkrát za rok. Niekedy organizujem svoje cesty mesiace alebo aj vyše roka. Napríklad cestu do Severnej Kórey som organizoval dva roky a strávil som tam len päť dní. Kambodžu som organizoval osem mesiacov, Černobyľ jeden rok atď. Aby som sa ubezpečil o všetkých zákutiach cesty. Moja žena Gyöngyi je na to zvyknutá, aj ona s basketbalovým tímom cestuje po svete.

.povedal si si niekedy pri práci: „Mohli sme aj zomrieť?“
To nie je dôležité. Dôležité je, čo je v knihách, čo je v mojich reportážach a akí sú tam ľudia. Bol som v najväčšej osade malomocných na svete. Bolo to nebezpečné? Samozrejme, že áno. Ale stále tam žije sedemtisíc ľudí a ja som sa vrátil domov po jednom týždni.

.čo plánuješ v najbližšej budúcnosti?
V prvom rade som otec dvoch detí. Po druhé som oficiálnym veľvyslancom mesta Pécs, ktoré sa na rok 2010 stalo Európskym hlavným mestom kultúry (EHMK). Mám niekoľko cieľov i na Slovensku: Slováci čítajú maďarského autora v slovenčine, čo je pre mňa veľmi sympatické; o tri roky budú EHMK pre zmenu Košice a chceme im ponúknuť a predať, čo sme sa my doposiaľ naučili, v čom sme boli úspešní, v čom sme mali, naopak, nedostatky, ale aj maďarskú tradičnú kultúru, keďže v Košiciach  nenájdete len slovenské, ale aj maďarské dedičstvo.

.už si okúsil „peklo“. Myslíš, že niekedy nazrieš aj do „neba“?
Určite. Pred desiatimi rokmi sme našli a do Maďarska priviezli posledného vojnového zajatca z druhej svetovej vojny. Bolo to „peklo“? Bolo. András Toma strávil viac ako pol storočia v nemocnici pre duševne chorých v bývalej republike Sovietskeho zväzu, Tatarstane. Predstav si, že sme ho priviezli domov späť k rodine – k bratom a sestrám, ktorí si mysleli, že je už mŕtvy. Pre mňa je to na jednej strane najväčšie „peklo“ v živote, ale na druhej strane, ten zajatec je aj jeden z najväčších „anjelov“ v mojom živote, a to je „nebo“ – keď sa rodina môže stretnúť po 55-tich rokoch.

Autor je spolupracovník redakcie a spolutvorca rubriky Študentský index (http://studentsky-index.tyzden.sk/)
.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite