Všetky tie miesta (a ešte iné) sa stávajú priestorom na strhujúci príbeh skvelého románu nesmierne nadanej americkej spisovateľky Nicole Krauss (1974) Dejiny lásky. Prvotina Muž vejde do pokoje (Argo 2009) je o chlapíkovi, čo stratil pamäť. Hrdinovia Dejín lásky majú skôr opačný problém – priveľa si pamätajú.
Nicole Krauss hovorí o svojom písaní, že je inštinktívne, intuitívne, že nemá vopred v hlave či na papieri zostrojenú konštrukciu vývinu deja, že dokonca nemá vymyslenú ústrednú myšlienku či charaktery, nevie, kam ju písanie povedie. A pritom sú Dejiny lásky mnohovrstvovým rozprávaním, celkom nelineárnym, pomerne komplikovaným, s viacerými dejovými líniami – presne do seba zapadajúcimi.
Román nesporne nesie autobiografické črty, zrovnávať však život ozajstnej rodiny Nicole Krauss so životom knižných postáv by nebolo relevantné ani správne. (Nakoniec, takéto priamočiare uvažovanie o literatúre zväčša býva neplodné.) Sama autorka na túto tému v jednom interview povedala: „V Dejinách lásky sa hlavný hrdina volal Leo Gursky, bol to starý muž a ľudia sa ma často pýtali, či je to môj starý otec, ale on nemá nič z môjho starého otca, oveľa väčšmi sa tá postava podobá na mňa samotnú.“
V Dejinách lásky ide o lásku a aj o dejiny, čo ju (kruto) ovplyvňujú. Napríklad lásku medzi Almou Mereminski a Gurskym, zamilovali sa do seba ešte ako malé deti. Lenže prišla vojna, a hoci sa im obom podarilo prežiť, ich osudy sa už nespojili v jeden. Alebo spojili? Nicole Krauss kladie veľa otázok na tému naplnenosti vzťahov (nielen) žien a mužov. Leo má suseda Bruna, s ktorým si búchajú na radiátory tajné znamenia: Tri buchnutia značili ŽIJEŠ?, dve ÁNO, jedno NIE. Leo je čudák vrchovato naplnený láskou. Netuší, že v jeho meste žije dievčatko, ktoré pomenovali presne tak isto, ako sa volala jeho priateľka z mladosti. Dievčatko s pátračskou, priam holmesovskou dušou a bračekom, ktorý verí, že je lamedvovnik, že patrí k tridsiatim šiestim spravodlivým, od ktorých závisí osud sveta... A ešte Cvi Litvinoff, smutný bývalý novinár, čo sa nevie vynačudovať, že si ho všimla krásna Rosa a spravil by čokoľvek, aby ho navždy milovala...
Mnohé z postáv majú spisovateľské (prípadne prekladateľské) ambície, a tak z jednej dejovej roviny do inej, z istého časového obdobia do druhého, poštou či v kufroch putujú rukopisy, zväčša v hnedých obálkach, mnohokrát sa síce nevie, kto čo vlastne napísal, ale navidomoči tie písačky meritórne zasahujú životy odosielateľov i adresátov. Prinášajú i odplavujú lásku, dovoľujú jej prejaviť sa alebo ju odsudzujú na zánik. Lásku trpkú, trpiacu, ľúbeznú, nezničiteľnú, trvajúcu až za hrob, lásku, čo dáva zmysel našim životom.
„Bol raz jeden chlapec, ktorý mal rád dievča, a jej smiech bol otázkou, na ktorú chcel odpovedať celý život. (...) Keď mali desať rokov, spýtal sa jej, či sa zaňho vydá. (...) Sľúbil jej, že kým bude žiť, nebude ľúbiť inú. A čo ak zomriem? spýtala sa. Ani potom, odvetil. (...) V sedemnástich sa prvýkrát milovali, v kôlni na slame. Neskôr, keď sa stali veci, ktoré si nevedeli ani predstaviť, mu napísala list.“
Nicole Krauss: Dejiny lásky. Preklad: Otto Havrila. Artforum 2010.
Nicole Krauss hovorí o svojom písaní, že je inštinktívne, intuitívne, že nemá vopred v hlave či na papieri zostrojenú konštrukciu vývinu deja, že dokonca nemá vymyslenú ústrednú myšlienku či charaktery, nevie, kam ju písanie povedie. A pritom sú Dejiny lásky mnohovrstvovým rozprávaním, celkom nelineárnym, pomerne komplikovaným, s viacerými dejovými líniami – presne do seba zapadajúcimi.
Román nesporne nesie autobiografické črty, zrovnávať však život ozajstnej rodiny Nicole Krauss so životom knižných postáv by nebolo relevantné ani správne. (Nakoniec, takéto priamočiare uvažovanie o literatúre zväčša býva neplodné.) Sama autorka na túto tému v jednom interview povedala: „V Dejinách lásky sa hlavný hrdina volal Leo Gursky, bol to starý muž a ľudia sa ma často pýtali, či je to môj starý otec, ale on nemá nič z môjho starého otca, oveľa väčšmi sa tá postava podobá na mňa samotnú.“
V Dejinách lásky ide o lásku a aj o dejiny, čo ju (kruto) ovplyvňujú. Napríklad lásku medzi Almou Mereminski a Gurskym, zamilovali sa do seba ešte ako malé deti. Lenže prišla vojna, a hoci sa im obom podarilo prežiť, ich osudy sa už nespojili v jeden. Alebo spojili? Nicole Krauss kladie veľa otázok na tému naplnenosti vzťahov (nielen) žien a mužov. Leo má suseda Bruna, s ktorým si búchajú na radiátory tajné znamenia: Tri buchnutia značili ŽIJEŠ?, dve ÁNO, jedno NIE. Leo je čudák vrchovato naplnený láskou. Netuší, že v jeho meste žije dievčatko, ktoré pomenovali presne tak isto, ako sa volala jeho priateľka z mladosti. Dievčatko s pátračskou, priam holmesovskou dušou a bračekom, ktorý verí, že je lamedvovnik, že patrí k tridsiatim šiestim spravodlivým, od ktorých závisí osud sveta... A ešte Cvi Litvinoff, smutný bývalý novinár, čo sa nevie vynačudovať, že si ho všimla krásna Rosa a spravil by čokoľvek, aby ho navždy milovala...
Mnohé z postáv majú spisovateľské (prípadne prekladateľské) ambície, a tak z jednej dejovej roviny do inej, z istého časového obdobia do druhého, poštou či v kufroch putujú rukopisy, zväčša v hnedých obálkach, mnohokrát sa síce nevie, kto čo vlastne napísal, ale navidomoči tie písačky meritórne zasahujú životy odosielateľov i adresátov. Prinášajú i odplavujú lásku, dovoľujú jej prejaviť sa alebo ju odsudzujú na zánik. Lásku trpkú, trpiacu, ľúbeznú, nezničiteľnú, trvajúcu až za hrob, lásku, čo dáva zmysel našim životom.
„Bol raz jeden chlapec, ktorý mal rád dievča, a jej smiech bol otázkou, na ktorú chcel odpovedať celý život. (...) Keď mali desať rokov, spýtal sa jej, či sa zaňho vydá. (...) Sľúbil jej, že kým bude žiť, nebude ľúbiť inú. A čo ak zomriem? spýtala sa. Ani potom, odvetil. (...) V sedemnástich sa prvýkrát milovali, v kôlni na slame. Neskôr, keď sa stali veci, ktoré si nevedeli ani predstaviť, mu napísala list.“
Nicole Krauss: Dejiny lásky. Preklad: Otto Havrila. Artforum 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.