Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mikulášku, dobrý strýčku

.elena Akácsová .časopis .štýl

Najprv to bola Diana, bohyňa lovu. Potom cez mesto prišiel svätý Mikuláš. Na dedinách zľudovel na strýca s fúzami z kúdele. Rusi svätého nahradili ideologicky prijateľnejším Dedom Mrázom. Toho na červenom kamióne zahnal späť na Čukotku hybridný Santa Claus.

Medzi Dedov Mrázov, Santa Clausov, Otcov Vianoc (Pére Noël) sa nám ešte priplietol Ježiško, ktorým sa pokúšal nahradiť svätého Mikuláša reformátor Martin Luther. Ako však ukázal čas, do našich širokých sŕdc a obdarúvacích obyčajov sme napokon prijali všetkých. Máme v tom poriadny zmätok, tak sa v tom trochu zorientujme.  

.diana, bohyňa lovu
Dni pred zimným slnovratom (21. december) sú kratučké, noci dlhé a studené, na poli už nie je do čoho pichnúť. Čas ako stvorený na druženie sa a obdarúvanie, prípadne ľúbostnú mágiu a bujaré zábavy. Obdobie okolo Mikuláša sa len tak hemží pohanskými zvykmi a stridžími dňami (najmä na Katarínu, Ondreja, Barboru, Luciu a Tomáša).
Keď stredoveká cirkev pochopila, že zákazmi neviazanú bezbožnú zábavu okolo pohanských kultov zo zvykového kalendára len tak nevymaže, pokúsila sa na ne rozumne nadviazať a prekryť ich prijateľným kresťanským kultom. A tak v 9. storočí určila 6. december za deň svätého Mikuláša. Oficiálne to bol deň jeho úmrtia (v rozmedzí rokov 345–352), ale podľa niektorých historikov je možné, že išlo len o účelovú fabuláciu, určenú práve na nahradenie pohanského sviatku zrodenia Diany, rímskej bohyne lovu.

.život Svätého Mikuláša
Bez ohľadu na dátum, Mikuláš si oslavu zaslúži. V 4. storočí pôsobil ako biskup v Malej Ázii v Myre, na území dnešného južného Turecka. Jeho obetavosť, štedrosť, zmysel pre spravodlivosť a obrana viery pred pohanstvom mu získali nesmiernu popularitu v Byzantskej ríši a v ďalších storočiach sa stali vďačným námetom rôznych legiend. Dnes je jedným z najuctievanejších svätých v celom kresťanskom svete.
Narodil v Patare niekedy medzi rokmi 280/286, pravdepodobne v rodine, ktorá sa zaoberala obchodom s rybami. Po smrti otca údajne rozdal dedičstvo chudobným. Bol veľmi zbožný, počas prenasledovania kresťanov ho väznili. V čase rozkvetu kresťanských komunít za Licínia sa už vo veľmi mladom veku stal obľúbeným biskupom. Bol zapáleným obhajcom viery, pripisuje sa mu zničenie niekoľkých pohanských chrámov, na prvom nicejskom koncile sa tvrdo postavil proti prívržencom arianizmu. Zároveň sa však zasadzoval za spravodlivý prístup k cudzincom a dohliadal na spravodlivý chod súdov. Pôvodne bol pochovaný v Myre. V 11. storočí, keď sa Malá Ázia stala súčasťou islamského sveta, talianski námorníci Myru prepadli a pozostatky odviezli do mesta Bari.
Mikuláš býva zobrazovaný ako starší biskup s fúzmi, najčastejšie má pri sebe tri zlaté gule na knihe. To upomína na jednu z najstarších mikulášskych legiend o schudobnenom šľachticovi a jeho troch dcérach. Otca pred smutným koncom v žalári pre dlžníkov a dcéry zas pred nevestincom zachránil práve zásah svätého Mikuláša, ktorý im hodil oknom (alternatívne komínom) tri vrecúška so zlatkami. Práve na tejto legende je založená tradícia mikulášskej nádielky.

.študenti a smotánka
Mikuláš bol patrónom rybárov, námorníkov, obchodníkov aj ďalších profesií, dokonca miest a krajín (napríklad Ruska), nadväzne na spomínanú legendu o troch dcérach aj patrónom prostitútok a väzňov, podľa inej legendy zas patrónom detí a tiež študentov. Práve študenti vyšších škôl založili tradíciu jeho oslavovania. Ako sa píše v knihe Emílie Horváthovej: Rok vo zvykoch nášho ľudu (Tatran, 1986), prebiehalo to tak, že každý rok si študenti vybrali jedného, obliekli ho do biskupského rúcha a celý deň mu preukazovali úctu ako skutočnému biskupovi. Súčasťou obradu bol aj sprievod mestom v maskách. Často sa k nim pridali aj skupiny, ktoré so študentmi nemali nič spoločné. Od mešťanov sa množili sťažnosti na neprimeranú nápadnosť, výčiny a neprístojnosti, ktoré účastníci sprievodu v anonymite masiek páchali. Po domoch dokonca vymáhali dary, často aj násilím. Sprievody definitívne zanikli po zákaze Jozefa II. Obchôdzky po bohatých domoch vykonávali už len malé, s domácimi vopred dohodnuté trojčlenné skupiny zložené z Mikuláša, čerta a anjela, ktoré deťom odovzdávali sladkosti pripravené rodičmi.

.strýco v kožuchu
Na Mikulášovi je zaujímavé, že to dlhý čas vôbec nebol zvyk dedinský, ale mestský, dokonca sa vykonával len vo vyššej šľachtickej spoločnosti. Na vidieku sa začal objavovať až v devätnástom storočí, kde sa však hneď prispôsoboval starším pohanským tradíciám a tiež možnostiam. Čert chodil v kožuchu prevrátenom naruby, anjel sa nápadne podobal na Luciu, čo vymetala domy o pár dní neskôr, a samotný Mikuláš mal namiesto biskupského rúcha dlhý kožuch, barlu a mitru vyrobenú z papiera, bradu a fúzy z kúdele. Tieto skupinové pochôdzky však mali viac charakter kolied, kde dostávajú drobné darčeky samotní koledníci, nie roznášania darčekov pre deti.

.dedo Mráz z Kremľa
V Rusku po nástupe sovietov sa dostal Mikuláš na čiernu listinu hneď z dvoch dôvodov. Jednak sa do vedeckého ateizmu nehodila jeho svätosť, jednak jeho meno príliš pripomínalo posledného cára, ktorého komunisti zavraždili. A tak sa Mikuláš okrem iných aj spolu s vianočným stromčekom, ktorý mal zas nevhodný pôvod z nepriateľského Nemecka, dostali na čiernu listinu. Vianoce nahradilo vítanie Nového roka a Mikuláša vhodnejší pohanský predobraz, Dedo Mráz. Pôvodne to bol krutý a zlý boh, vládca ľadového chladu a snehovej búrky, časom skrotol na dobrotivého deduška, čo vozí deťom darčeky. Dedo Mráz z Kremľa po vojne dorazil aj do celého sovietskeho bloku.
Aby sa mu lepšie asimilovalo, do organizácie mikulášskych akcií pre deti sa zapojili odborové organizácie. Kto prežil detstvo za socializmu, musí si pamätať tie trápne chvíľky recitácie a spievania v zasadačke či závodnej jedálni zamestnávateľa svojho rodiča výmenou za vianočnú kolekciu či škatuľu salóniek. Prípadne za dve, ak bolo dieťa z kompletnej rodiny. Dedo Mráz, s bradou vyrobenou zo skladanej vaty značky Rico, bol sprevádzaný čudesnou ekipou, kde boli podľa miestnych možností a benevolencie straníckeho aparátu zmiešaní čerti, anjeli, snehulienky, prípadne ďalšie rozprávkové postavy, ktorých kostým sa dal práve zohnať alebo ho spichla po večeroch tajomníčka ROH.
K tomuto odborárskemu cirkusu sa pridal ešte pôvodný rodinný zvyk dávať deťom do vyleštenej čižmy v noci z 5. na 6. decembra nádielku, dobrým dietkam čokoládky, ovocie (čo sa matky v tom čase nazháňali mandarínok a kubánskych pomarančov!) a búrske oriešky, neposlušným detiskám zemiaky, cibuľu a uhlie. Nečudo, že v tom máme všetci dodnes chaos, a to sme ešte netušili, že z Aljašky na kokakolovom kamióne dorazí Santa.

.santa Claus
Jazykovo zbehlejší čitateľ iste tuší, že anglosaský Santa Claus má blízko k svätému Mikulášovi. Vznikol chybou vo výslovnosti holandského slova Sinterklaas, skratky zo Sint Nicolaas (Svätý Mikuláš). Bodrého dedka v červenom mundúre, v saniach ťahaných ôsmimi sobmi, má na svedomí profesor Clement Clark Moore, ktorý v roku 1822, vracajúc sa z vianočných nákupov, napísal pre deti báseň. Skombinoval v nej holandské, nemecké a škandinávske vianočné tradície, spojil Mikuláša s Ježiškom a posunul dátum nádielky na 24. december. Santa sa okamžite uchytil, stal sa symbolom zimných osláv pre všetkých. Definitívnu vizuálnu podobu mu dal ilustrátor časopisu Harper's Thomas Nast. Začiatkom minulého storočia sa Santu zmocnila reklama, najprv na nápoje spoločnosti White Rock a v 30. rokoch Coca-Cola, s ktorou sa skomolený a v americkom „melting pote“ poriadne premiešaný, dostal naspäť do Európy. Dnes sa Santovi Clausovi okrem komercializácie vyčíta práve to, čo bolo jeho pôvodnou výhodou – unifikácia a stieranie rozdielov medzi tradičnými sviatkami rôznych kultúr aj vierovyznaní. Ako však učí historická skúsenosť, ľudia si adaptujú a udržujú sviatky aj tak po svojom, bez ohľadu na ideológie a puristov.

Tradície spojené s Mikulášom prežili už všeličo. Preto by asi nikoho nemalo prekvapiť, že po revolúcii sa udržal aj zvyk organizovať Mikuláša pre deti v rámci firiem. Dokonca ho zaviedli aj súkromné a zahraničné firmy, kde niet ani stopy po odboroch. Je zvláštne sledovať tie pestré popletené postavy biskupa, Deda Mráza, Santa Clausa a iných strýcov, ktorých sprevádzajú všelijaké potvory, závislé od ponuky požičovní. Hádam si z toho dnešné deti zoberú len to dobré. Nejakú čokoládku plus sviatočný pocit plný lásky a milosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite