Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

WikiPolitika na červeno

.jaroslav Daniška .časopis .téma

WikiPolitika je tu. Médiá si užívali pozornosť, politici a diplomati museli všeličo vysvetľovať. Výsledkom však je, že za mesiac si tento únik nebude nikto veľmi pamätať.

Spätne sa nemožno ubrániť dojmu, že to muselo prísť. Doba totiž podobnému WikiBulváru praje, priam si ho želá. Ako inak nazvať hodnotenie amerického časopisu Time, ktorý napísal, že WikiLeaks môže zohrať pre verejnosť takú funkciu, ako doteraz plnil zákon o slobodnom prístupe k informáciám?

.ľavica proti štátu
Korene úspechu WikiLeaks sú však niekde inde. Žijeme v dobe, kedy sa pojem vlastenectva postupne vyprázdňuje a hovoriť o láske k vlasti je už doslova nepatričné. Liberáli a socialisti pozerajú na dôveru voči štátu s podozrením a konzervatívci sa tomu vo väčšine prípadov prispôsobujú. Viac ako vernosť štátu je vernosť svojim priateľom, a keby niekto zradil svoj štát kvôli priateľom, vnímalo by sa to zrejme ako správne. Pritom to nie je tak dávno, keď to bolo presne naopak. Keby sme to chceli spočítať, zrejme by sme počítali roky od poslednej svetovej vojny.
Mnohé potvrdzuje tiež to, ktoré médiá si ľudia z pozadia WikiLeaks vybrali na prednostnú spoluprácu. Denníky New York Times, Guardian, El País či týždenník Spiegel sú významné a svetové – ale okrem toho ešte ľavicové tituly. Ku cti nemeckého týždenníka Spiegel patrí, že predtým, než po piatich mesiacoch zverejnil zaujímavosti z 251-tisíc dokumentov, na ktorých pracovali viacerí redaktori, požiadal o vyjadrenie americkú vládu. To, čo chcel uverejniť, Američanom vopred poslali a časť ich pripomienok, ako sa píše v minulotýždňovom vydaní, akceptovali. Americký veľvyslanec v Berlíne na oplátku uznal ich právo dokumenty uverejniť – a tiež čas pred uverejnením využili na to, aby varovali zahraničné vlády, že k takémuto úniku došlo.

.pokles dôvery
Takže dnes už vieme, že Angela Merkelová je podľa Američanov ako teflón, nič sa na ňu neprilepí a veľa toho vydrží, francúzsky prezident Nicolas Sarkozy je nahý cisár s proamerickým sentimentom, Silvio Berlusconi má rád nočné žúrky, Rusko je mafiánsky štát s alfa-samcom na čele, turecký premiér Erdogan viac ako flirtuje s islamizmom či Irán pašoval zbrane do Libanonu v sanitkách. Kritici, ktorí poukazujú na to, že nič z toho nie je novinka, sa veľmi nemýlia. Najpresnejšie to zrejme vyjadril taliansky spisovateľ Umberto Eco, ktorý diplomatov vysmial za to, že „tajné služby len opisujú noviny“. Napokon, podobne funguje aj zahraničná služba Slovenskej republiky.
Nechajme však bokom „štátom platených novinárov s diétami“ a vráťme sa k podstatnejším otázkam.
Tou prvou je posúdenie rozsahu škôd. Pretože nech už závažnosť informácií hodnotíme akokoľvek nízko (snáď s výnimkou obchodu s väzňami z Guantanáma), stále platí, že únik narušil vzťahy medzi politikmi jednotlivých štátov. Nemecký minister zahraničných vecí Guido Westerwelle je aj podľa veľvyslanca Philipa Murphyho,s ktorým sa pracovne stýka, samoľúby a agresívny a  predstavuje záťaž pre americko-nemecké vzťahy. Ako asi môže vyzerať prvé stretnutie týchto dvoch mužov? Odpoveďou je žiadosť Angely Merkelovej, aby Američania vymenili v Berlíne veľvyslanca. Najvážnejšou škodou WikiPolitiky je teda narušenie dôvery na osobnej úrovni. Hoci diplomati radi význam osobných kontaktov zveličujú, je to pomerne nepodstatný dopad. Napokon Američania prichádzajú o svoje dominantné postavenie už dlhší čas a minimálne od vyhlásenia vojny Iraku v roku 2003 platí, že spolu s tým prichádzajú aj o dôveru. Hlavným dôvodom je niečo dôležitejšie ako tisícky zverejnených depeší. Konkrétne to, že Američania použili na zdôvodnenie napadnutia Iraku nepravdivé argumenty, čoho dôsledkom je nevyhnutný pokles dôvery.

.čia je to vina?
To je zrejme druhá najvážnejšia otázka celého príbehu. A tu treba kriticky vidieť aj rolu médií. Médiá, ktoré spolupracovali s WikiLeaks, totiž odmietli riešiť otázku, ako sa táto organizácia dostala k diplomatickým archívom. Spiegel tomu napríklad nevenoval ani riadok. Pritom odpoveď na otázku, či boli archívy ukradnuté priamo hackermi WikiLeaks alebo či boli ukradnuté niekým iným, kto ich sprostredkoval tejto stránke, sú dôležité. Médiá, ktoré to bagatelizovali, za to nesú svoj diel zodpovednosti. Ako to teda bolo? Podľa dostupných informácií WikiLeaks prekročila zákon a dokumenty ukradli. Americké ministerstvo zahraničných vecí pripustilo, že internetové stránky sú slabo chránené a súčasne nebol nikto z vládnych zamestnancov obvinený. Zodpovednosť preto nesie WikiLeaks. A pokiaľ médiá očakávajú, že politici nebudú zverejňovať utajené informácie alebo poskytovať svoje informácie súkromným lobistickým firmám, tak by mali rovnaký meter uplatniť aj na seba – a ukradnuté dokumenty odmietnuť zverejniť.

.rozpory
Najdôležitejším problémom, ktorý otvorila stránka WikiLeaks, je však niečo iné. Konkrétne rozpor medzi analýzami americkej diplomacie a americkou zahraničnou politikou, respektíve videním niektorých problémov.
Príkladom spomínaného rozporu je napríklad Turecko. Americká vláda vo všetkých oficiálnych stanoviskách podporuje členstvo Turecka v Európskej únii, tlačí na členské štáty EÚ, aby Ankaru akceptovali a neraz tiež financuje rôzne semináre  a kampane bojujúce proti takzvanej islamofóbii, práve s odvolaním sa na Turecko ako pozitívny príklad. Problém však je, že zamestnanci toho istého Ministerstva zahraničných vecí USA vidia Turecko s podozrením. Premiér Recep Tayyip Erdogan podľa rešerše amerických diplomatov „nenávidí Izrael“ a sám je „fundamentalista“. Navyše, jeho minister zahraničných vecí Ahmet Davutoglu je „mimoriadne nebezpečný“. Otázka preto znie: prečo Washington podporuje členstvo Turecka v EÚ a ovplyvňuje v tomto zmysle európsku politiku?
Druhým príkladom je politika voči Balkánu, osobitne voči Kosovu a Bosne a Hercegovine. Podľa článku uverejnenom v srbskom denníku Nezavisne novine totiž Američania vo svojej diplomatickej pošte píšu o tom, ako sa Kosovo a Bosna majú stať z rozhodnutia Washingtonu „modelovými moslimskými demokraciami“ a „príkladom“ pre spriatelené moslimské štáty vo svete. Dajme teraz bokom problém, že Bosna nie je väčšinovo moslimským štátom a – keď už ide o náboženstvo – dominujú mu chorvátski a srbskí kresťania. Zaujímavý je rozpor, ako podľa WikiLeaks americká zahraničná politika využíva Balkán a aké sú v tejto otázke oficiálne verejné stanoviská.

.wikisvet
Čo nás čaká v budúcnosti? Wikileaks avizuje, že v najbližšej dobe zverejní vnútorné dokumenty jednej z najväčších amerických bánk, ktorá prispela ku kríze. Možno očakávať, že ak táto banka ešte neskrachovala, stane sa tak krátko po článkoch v New York Times či na stránke WikiLeaks.
Slovensko by však mala zaujímať najmä minulosť. Osobitne dve otázky. Prvá sa týka Mikuláša Dzuridnu a druhá Roberta Fica. Počas hlasovania o vyslaní slovenských vojakov do Iraku sa totiž v kuloároch špekulovalo, že Američania vyvíjali na slovenských politikov bližšie nešpecifikovaný nátlak. Bolo by zaujímavé vedieť, o čo konkrétne išlo. Ani nie tak kvôli Američanom, ale najmä slovenským politikom. Nuž a napokon je tu aj veľká hádanka, prečo Slovensko počas vlády Roberta Fica prijalo troch väzňov z Guantanáma. O tomto rozhodnutí mali vážne pochybnosti aj vysokopostavení úradníci slovenskej vlády a dodnes panujú rozpaky nad tým, prečo niečo podobné premiér Fico inicioval. Slovenská verejnosť by si zaslúžila vysvetlenie a keby to archív WikiLeaks odhalil, opäť by to mohlo mať blahodarný vplyv na slovenskú politiku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite