Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Píše Peter Zajac

.peter Zajac .časopis .osobnosti

Druhá polovica dvadsiateho storočia bola hviezdnym časom literárnej vedy.

Osud generácie
Celému dvadsiatemu storočiu dominoval štrukturalizmus. Vychádzal zo základnej myšlienky Ferdinanda de Saussura, že kultúrne javy možno najlepšie skúmať v binárnych opozíciách podľa princípu buď/alebo. Tento spôsob sa presadil proti uvažovaniu na úrovni viac alebo menej toho istého, ktorý bol založený na jemnejšom škálovaní, ale bol pomalší a menej spoľahlivý. Aby som to povedal na jednoduchom príklade, presnejšie možno odlíšiť červenú od modrej ako všetky možné odtiene červenej.
Pozoruhodný je z tohto hľadiska vývoj počítacích strojov. Prvé boli založené ma analógovom princípe viac alebo menej toho istého, ale veľmi rýchlo sa presadil digitálny princíp buď/alebo. Šlo o rýchlosť a s rýchlosťou aj o minimalizáciu – dnes sú už pôvodné počítače, zapĺňajúce ako skrine celú miestnosť, muzeálnymi objektmi.
K štrukturalistickému princípu, ktorý sa spájal s teóriou znakov, pribudol v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia kľúčový moment komunikácie, ľudského styku. Tým sa začalo víťazné ťaženie komunikačno-semioticky orientovaného štrukturalizmu vo všetkých vedách o kultúre.
Tvorí ho galéria slávnych mien: Karl Bühler, Charles William Morris, Jan Mukařovský, Roman Jakobson, Claude Lévi Strauss, Roland Barthes, Julia Kristeva, Umberto Eco. A medzi nimi Charles Sanders Peirce, tak trochu čudák, ktorý však dovidel najďalej do budúcnosti.
Koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov nastúpil postštrukturalizmus a s ním postmoderná rétorika, v ktorej sa začalo presadzovať oproti poznaniu a vede mienenie a reklama, oproti pluralizmu relativizmus, oproti zmyslovému vnímaniu zameranie na text a intertextuálne vzťahy. 
Až v poslednom čase je zrejmý nový vedecký obrat k vnímaniu, zážitku  a k novej estetike vnímania. Medzi pôvodným vciťovaním sa do zážitku a dnešným poznaním vnímania je dôležitý významový posun. Vyplýva z obrovského vedeckého rozvoja neurobiológie v posledných desaťročiach, z nového chápania emócií, citov v ich prepojení s mysľou, takže americký neurobiológ Antonio R. Damasio mohol otvorene napísať o Descartovom omyle, spočívajúcom v oddelení tela a mysle.
Prečo to všetko píšem? Nie kvôli týmto slávnym menám, ale kvôli generácii teoreticky orientovaných slovenských literárnych vedcov, ktorí sa začali v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, v časoch uvoľňovania a kultúrneho otvárania, podieľať na veľkom medzinárodnom obrate vied o kultúre.  Mám na mysli Mikuláša Bakoša a jeho historickú poetiku ako predchodkyňu intertextuálnych a intermediálnych teórií, Oskára Čepana, ktorý začal uvažovať o archeológii kultúrnej pamäti pred Pierrom Norom a manželmi Assmanovcami, Antona Popoviča a jeho komunikačnú teóriu prekladu a Františka Mika, ktorý navrhol v šesťdesiatych rokoch komunikačný model štýlu, založený na zážitku a na bezprostrednom zmyslovom vnímaní.
Ani jeden z nich nebol doma prorokom. Po okupácii v auguste 1968 pasca sklapla a s ňou aj možnosť slovenských literárnych teoretikov prezentovať výsledky svojej práce v medzinárodnom kontexte. Po roku 1989 to už nešlo, literárna veda a vedy o kultúre sa medzitým začali uberať inými smermi.
Taký bol osud našej najnadanejšej garnitúry vedcov v oblasti vied o kultúre. V nepočetnom národe, akým je slovenský, je takáto generácia výnimočná. Je preto paradoxom dejín a zlým osudom najväčších talentov generácie, ak ho nemôžu naplno rozvinúť, lebo im to zakážu ideológovia. V takejto situácii splanejú, vnútorne sa rozložia, utiahnu do ústrania alebo na perifériu.
Takáto generácia, takíto ľudia sa majú stať pamäťou kultúry, a nie vystrájanie nehodného sochára. Preto chcem týmito, možno trochu komplikovanými slovami vzdať hold svojmu učiteľovi Františkovi Mikovi, ktorý nás ako posledný z veľkej teoretickej generácie literárnych vedcov v sobotu 13. novembra 2010 vo veku deväťdesiatich rokov opustil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite