Osud generácie
Celému dvadsiatemu storočiu dominoval štrukturalizmus. Vychádzal zo základnej myšlienky Ferdinanda de Saussura, že kultúrne javy možno najlepšie skúmať v binárnych opozíciách podľa princípu buď/alebo. Tento spôsob sa presadil proti uvažovaniu na úrovni viac alebo menej toho istého, ktorý bol založený na jemnejšom škálovaní, ale bol pomalší a menej spoľahlivý. Aby som to povedal na jednoduchom príklade, presnejšie možno odlíšiť červenú od modrej ako všetky možné odtiene červenej.
Pozoruhodný je z tohto hľadiska vývoj počítacích strojov. Prvé boli založené ma analógovom princípe viac alebo menej toho istého, ale veľmi rýchlo sa presadil digitálny princíp buď/alebo. Šlo o rýchlosť a s rýchlosťou aj o minimalizáciu – dnes sú už pôvodné počítače, zapĺňajúce ako skrine celú miestnosť, muzeálnymi objektmi.
K štrukturalistickému princípu, ktorý sa spájal s teóriou znakov, pribudol v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia kľúčový moment komunikácie, ľudského styku. Tým sa začalo víťazné ťaženie komunikačno-semioticky orientovaného štrukturalizmu vo všetkých vedách o kultúre.
Tvorí ho galéria slávnych mien: Karl Bühler, Charles William Morris, Jan Mukařovský, Roman Jakobson, Claude Lévi Strauss, Roland Barthes, Julia Kristeva, Umberto Eco. A medzi nimi Charles Sanders Peirce, tak trochu čudák, ktorý však dovidel najďalej do budúcnosti.
Koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov nastúpil postštrukturalizmus a s ním postmoderná rétorika, v ktorej sa začalo presadzovať oproti poznaniu a vede mienenie a reklama, oproti pluralizmu relativizmus, oproti zmyslovému vnímaniu zameranie na text a intertextuálne vzťahy.
Až v poslednom čase je zrejmý nový vedecký obrat k vnímaniu, zážitku a k novej estetike vnímania. Medzi pôvodným vciťovaním sa do zážitku a dnešným poznaním vnímania je dôležitý významový posun. Vyplýva z obrovského vedeckého rozvoja neurobiológie v posledných desaťročiach, z nového chápania emócií, citov v ich prepojení s mysľou, takže americký neurobiológ Antonio R. Damasio mohol otvorene napísať o Descartovom omyle, spočívajúcom v oddelení tela a mysle.
Prečo to všetko píšem? Nie kvôli týmto slávnym menám, ale kvôli generácii teoreticky orientovaných slovenských literárnych vedcov, ktorí sa začali v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, v časoch uvoľňovania a kultúrneho otvárania, podieľať na veľkom medzinárodnom obrate vied o kultúre. Mám na mysli Mikuláša Bakoša a jeho historickú poetiku ako predchodkyňu intertextuálnych a intermediálnych teórií, Oskára Čepana, ktorý začal uvažovať o archeológii kultúrnej pamäti pred Pierrom Norom a manželmi Assmanovcami, Antona Popoviča a jeho komunikačnú teóriu prekladu a Františka Mika, ktorý navrhol v šesťdesiatych rokoch komunikačný model štýlu, založený na zážitku a na bezprostrednom zmyslovom vnímaní.
Ani jeden z nich nebol doma prorokom. Po okupácii v auguste 1968 pasca sklapla a s ňou aj možnosť slovenských literárnych teoretikov prezentovať výsledky svojej práce v medzinárodnom kontexte. Po roku 1989 to už nešlo, literárna veda a vedy o kultúre sa medzitým začali uberať inými smermi.
Taký bol osud našej najnadanejšej garnitúry vedcov v oblasti vied o kultúre. V nepočetnom národe, akým je slovenský, je takáto generácia výnimočná. Je preto paradoxom dejín a zlým osudom najväčších talentov generácie, ak ho nemôžu naplno rozvinúť, lebo im to zakážu ideológovia. V takejto situácii splanejú, vnútorne sa rozložia, utiahnu do ústrania alebo na perifériu.
Takáto generácia, takíto ľudia sa majú stať pamäťou kultúry, a nie vystrájanie nehodného sochára. Preto chcem týmito, možno trochu komplikovanými slovami vzdať hold svojmu učiteľovi Františkovi Mikovi, ktorý nás ako posledný z veľkej teoretickej generácie literárnych vedcov v sobotu 13. novembra 2010 vo veku deväťdesiatich rokov opustil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.