Vila je čosi viac

Vily donedávna neboli na Slovensku veľkou témou, skôr sa hovorilo o potrebe navrhovať a stavať kvalitné rodinné domy, až kým neprišla česká agentúra Foibos so svojím projektom Slávne vily. 

S nápadom oživiť tému špičkovej vilovej architektúry prišla v roku 1999, keď začala mapovať príbehy víl a ich obyvateľov. Prvá bola Trmalova vila v Prahe, ktorú obnovili, sprístupnili verejnosti a práve v nej vzniklo Kotěrovo centrum, teda inštitút architektúry rodinného bývania. Pestuje sa tu uvažovanie o životnom štýle, ale aj o prerušenej tradícii v stavaní domov so šarmom a eleganciou, ale aj odvahou a nonkonformitou. Súčasťou tejto ucelenej koncepcie Foibosu je aj knižná edícia pod značkou Slávne vily. Prvá knižka mapovala slávne pražské vily. Editor Přemysl Veverka v nej pripomenul, že projekt sa začína v čase rozvinutého „podnikateľského baroka“ so všetkým jeho necnosťami, teda so zlým urbanizmom novozakladaných prímestských štvrtí a lacným až gýčovitým vonkajším výrazom väčšiny rodinných domov. Pritom do týchto domov ich nepríliš poučení stavebníci často vkladajú svoje celoživotné úspory. 

Edícia pokračovala mapovaním slávnych víl vo väčších českých mestách, v jednotlivých regiónoch, až dorazila na Slovensko. Slávne vily Slovenska editoval náš popredný historik modernej architektúry Matúš Dulla. Vznikla aj výstava, ktorá bola v októbri v Bratislave a bude ďalej putovať. Projekt, ktorý k nám prišiel z Česka, tak otvoril zaujímavú tému – čo je to vlastne vila.

Ottov slovník náučný definoval vilu ako letohrádok na vidieku, ale pripustil aj možnosť, že vila stojí v meste. Krátky slovník slovenského jazyka objasňuje, že vila je „väčší, stavebne náročnejší rodinný dom (so záhradou)“. Definícia je síce presná, ale ono je to s vilami trošku zložitejšie. Vila je čosi viac ako len solídne postavená a vybavená budova, ktorá iba čo najúčelnejšie rieši bytové potreby stavebníka. Vila je výrazom životného štýlu, hodnôt, postavenia i kultivovanosti stavebníka. Majiteľ vily nemá potrebu nápadne ukazovať svoje bohatstvo, naopak, túži skôr po istej intimite a luxuse, ktorý nebije do očí. Preto je skutočná vila zväčša ukrytá v záhrade, na prvý pohľad pôsobí decentne a nevtieravo, a jej kvality často ocení človek rozhľadený a poučený vo veciach architektúry.

Historici architektúry nám pripomínajú, že tak ako iné skvelé veci, aj vila je záležitosťou antickej tradície. Starí Rimania vytvorili pojem „vila“ – ktorý žije dodnes. Rimania rozčlenili vily na tri druhy: villa rustica (vidiecka usadlosť), vila suburbana (predmestská vila) a vila urbana (mestská vila, ktorá sa odlišovala od mestského domu slúžiacemu na celoročný pobyt). Rímske villy rustica boli aj na území Slovenska. V blízkosti obce Čunovo objavili archeológovia poľnohospodársku usadlosť, ktorá ležala neďaleko rímskeho vojenského tábora Gerulata. Vilu obýval zrejme Riman, ktorý zásoboval posádku tábora poľnohospodárskymi produktmi. Stopy po rímskej vile sa našli aj v Dúbravke. Luxusné zariadenie, fresky, mozaiky, podlahové kúrenie či kúpele si Rimania neodopreli ani vo svojich najsevernejších provinciách. 

Rímska tradícia v stavaní príjemne luxusných a elegantných obydlí sa vytratila v bojovnom stredoveku, keď bohatá vrstva potrebovala najmä dobre opevnené hrady. Vily vrátila do hry až renesancia. Najmä skvostné toskánske či benátske vily inšpirovali šľachtu aj na našom území. Do módy prichádzajú talianski stavební majstri. Vzniká pôvabný Sobášny palác v Bytči a na Spiši renesančný kaštieľ v Betlanovciach. Svojou honosnosťou sa však vily predsa len trošku nášmu chápaniu vymykajú. Na klasickejšie vily si musíme počkať do 19. storočia. Keď sa Tatry v roku 1871 pripoja k železnici, uhorská šľachta, ale aj úspešní lekári či podnikatelia si tu začínajú stavať horské vily, ako je Vila Kalinčiak, Kamzík, Flóra, Jánošík, Sibír, Szechényi či Vila Dr. Szontágha. Prvé tunajšie vily stavajú rôznorodí architekti a aj stavitelia si presadzujú svoj vkus, a tak nové obydlia občas pripomínajú anglický vidiek, inokedy zas švajčiarsku horskú chatu či neorenesančný zámoček. Elegantné vily vyrastajú v Piešťanoch či v Trenčianskych Tepliciach, často ich však obývajú lekári spolu so svojimi hosťami, ktorí sa prichádzajú do kúpeľov liečiť.

Pôvabné vily v rôznych historizujúcich podobách sa v našich mestách začínajú objavovať najmä začiatkom 20. storočia. Ešte ich nepoznačil strohý funkcionalizmus, ešte si doprajú romantické vežičky, secesný folklorizmus či klasicistické stĺpy. Ich majiteľmi boli rodiny vzdelaných a ambicióznych mužov, ktorí svoj kariérny úspech dávali najavo aj dôstojnými vilami. Spolupracovali už s významnými architektmi, ale rodinnú vilu chápali aj ako isté vyjadrenie svojho estetického názoru. Z konca 19. storočia pochádza pôvabná vila Dominika Skuteckého v Banskej Bystrici, ktorá mala neskôr mimoriadne pohnuté osudy a dnes v nej trošku bezradne sídli galéria. V novom storočí vznikla podľa návrhu architekta Harminca vila politika a právnika Emila Stodolu v Liptovskom Mikuláši, vila projektanta Juraja Hudeca v Banskej Bystrici, Rosenfeldova vila v Žiline, vila lekára Jána Kohúta v Martine či vila podnikateľa Pavla Fábryho v Bratislave.

Aj po vzniku Československa ešte na tunajšiu architektúru pôsobili rôzne architektonické školy – výrazný bol vplyv český, viedenský aj maďarský. Na ceste k moderne bolo treba prekonať nielen maďarskú secesiu, dôstojný klasicizmus, ktorý inšpiroval Dušana Jurkoviča, ale aj domáci rustikalizmus či pražský rondokubistický štýl. Až potom sa stalo niečo zásadné.

Historik modernej architektúry Matúš Dulla hovorí, že architektúra celkom opustila svoju históriu, teda aspoň zdanlivo. Práve totiž prichádza doba, keď na tému „vila“ vzniknú také ikony, ako je slávna brnianska vila Tugendhat od architekta Miesa van der Roheho. Keď sa presadí funkcionalizmus, vilová architektúra sa zásadne zmení. Funkcionalistické vily však Slovensko neprijímalo hneď s nadšením. Najskôr si ich objednávali českí úradníci a podnikatelia. Potom sa pridali židovské rodiny a židovskí architekti. A nezaostali ani zámožní lekári, ktorí si začali  v Piešťanoch stavať funkcionalistické vily. 

Prelomový bol rok 1930, funkcionalizmus na Slovensku víťazí a nové vily prinášajú lepšiu hygienu, viac svetla, slnka, veľké  okná, ploché strechy, terasy na slnenie, zimné záhrady, priečne prevetrávanie. Ľavicoví architekti ako Friedrich Weinwurm už nenavrhujú len bývanie pre sociálne slabých, ale aj luxusné vily pre strednú a vyššiu vrstvu. Weinwurm dokonca svoju známu Vilu T navrhuje pre kňaza, ktorý bol istý čas politikom za HSĽS. Výstrednú modernú vilu pre katolíckeho kňaza potom zhnusene skritizoval komunistický časopis DAV. Ľavicoví architekti však mali pre svoje angažovanie sa pri stavbách luxusných víl ospravedlnenie: dúfali, že kapitalisti o svoj majetok čoskoro prídu a ich vily budú patriť pracujúcim. Funkcionalistické vily pribúdajú po celom Slovensku, dokonca sa vily s plochými strechami začínajú stavať aj vo Vysokých Tatrách. 

Špecifickú krásu funkcionalistických víl, ktorá nie vždy bola docenená, je ťažké uchovávať pre budúcnosť. Noví vlastníci neraz nemajú dostatočný zmysel pre novú vecnosť, a tak vily prestavovali a upravovali, takže ich pôvodnú podobu môžeme vidieť už len na fotografiách, ako je to napríklad v prípade extravagantnej Jaroňovej vily v Bratislave. Hodnoty pôvodnej architektúry sa podarilo uchovať najmä tam, kde vila zostala vo vlastníctve rodiny, ktorá dokázala vnímať a oceniť hodnotu takejto architektúry.

Pripomeňme aspoň zopár významných funkcionalistických víl, ktoré možno vidieť v rôznych mestách Slovenska: Vila doktora Kňazovického v Košiciach, Trávničkova vila v Žiline, Vila doktora Dvořáka v Bratislave, Vila doktora Mokrého v Topoľčanoch. A spomeňme ešte vily, ktoré majú šťastie na nových vlastníkov pristupujúcich citlivo k obnove. Ide o Pálkovu vilu v Liptovskom Mikuláši, ktorú sa rodina po vrátení domu rozhodla využívať aj ako Pálkovo centrum evanjelickej mládeže. Rodinný dom staviteľa Jozefa Růžičku zas precízne obnovili manželia Hermannovci, obaja povolaním architekti. Dôsledne opatrovala vilu Oskara Winklera v Lučenci do roku 2000 aj jeho manželka, vďaka čomu sa aj v tomto meste zachovala pamiatka na funkcionalizmus. 

V čase socializmu slovo „vila“ nadobudlo výrazne negatívne podfarbenie. Vo vilách bývali – podľa novodobých ideológov – vykorisťovatelia a príživníci. V časoch socializmu vychádza básnická poéma Ladislava Novomeského Vila Tereza, v ktorej si básnik spomína na oslavu ruskej revolúcie na sovietskom veľvyslanectve kedysi v 20. rokoch. Básnik pritom jemne zosmiešňuje bývalých majiteľov vily a nadšene ospevuje energiu, ktorú vile dokázali vtlačiť noví obyvatelia. Akoby vila našla to jediné a správne uplatnenie jedine v sovietskych rukách. 

Po vojnových rokoch sa do svojich víl nevrátilo veľa židovských majiteľov víl, ktorých rodiny skončili v koncentrákoch. Do tých komunisti buď nasťahovali svoje nové kádre, alebo ich rozdelili na byty. Voľné vily ostali aj po Akcii B, počas ktorej vyhnali začiatkom 50. rokov solventnejších či vzdelanejších ľudí na vidiek. Ďalšie vily sa uvoľnili po emigrácii svojich majiteľov. A tak si túžbu po luxusnej vilke nad mestom mohlo splniť veľa novodobých komunistických vládcov. Akýmsi symbolom tejto komunistickej aristokracie je Vasiľ Biľak, obývajúci s rodinou pôvabnú vilku nad mestom. Keďže by pracujúcich mohol taký okatý prepych dráždiť, bolo skôr iba verejným tajomstvom, že sa prázdne mestské vily dostali do vlastníctva komunistických vládcov. 

Slovo vila postupne takmer vymizlo z učebníc architektúry, ostal iba rodinný dom, aj ten však patril iba k vidieku, kde sa neoplatilo stavať bytové domy. Kvalitné domy, ktoré znesú označenie „vila“ a môžu sa objaviť aj v reprezentatívnych publikáciách, si napokon stavali iba poprední slovenskí architekti (F. Milučký, I. Skoček, I. Matušík).

Renesancia vilových stavieb nastala až po roku 1989, ale prichádzala pomaličky, opatrne. Hoci sa začali objavovať aj naozaj rozľahlé rodinné domy v  luxusnom vyhotovení, ich staviteľom často chýbala kultivovanosť, rozhľadenosť aj pokora pri spolupráci s architektom. Tak vzniklo „podnikateľské baroko“. Skôr, než ho zosmiešnime, treba vziať do úvahy aj poľahčujúcu okolnosť: stavitelia týchto pestrofarebných gýčových víl často pochádzajú z nevzhľadných sivých panelákov, a tak prirodzene túžili po bohatosti tvarov, farieb, rozmanitosti materiálov aj po istej snobskej rozmarnosti. Vývoj potom smeroval k opaku – k minimalizmu a strohosti. Objavujú sa kvalitné stavby ako Vila Linea, Vila G v Bratislave, Vila H v Košiciach či Vila nad plesom v Novej Lesnej. 

Slovo vila opäť začína nadobúdať svoj pôvodný význam. Teda vila nie iba ako rozľahlá stavba za veľa peňazí, ale vila ako kvalitná stavba s nadčasovou architektúrou, ktorá hovorí o kultivovanom vkuse a nepompéznom bohatstve svojho majiteľa.