Sú výrazom ľudského vzdoru proti extrémnej vyzývavosti a spupnosti vraždy a poslednou poctou Ernestovi Valkovi. Ernest, ktorý bol ekvilibristom práva, ale čo sa týka počítačov, mal obe ruky ľavé, celkom isto netušil, že má na Facebooku toľkých priateľov. Dozvedel sa to až po smrti. Povedalo sa toho o ňom za posledný týždeň veľa, azda viac ako za celý jeho život. Boli to slová šoku, zdesenia, tragédie, neraz aj veselé čriepky, prezrádzajúce čosi o jeho povahových vlastnostiach, slová priateľov aj nepriateľov, žičlivcov a nežičlivcov, slová, z ktorých sa dalo vyčítať, čo vypovedá o Slovensku jeho násilná smrť a kdesi na pozadí aj uvedomenie si toho, čo znamenalo Slovensko preňho: lebo bez túžby, aby bolo dobrým miestom na život, by svoj boj nadoraz nebojoval.
Profesionálny život Ernesta Valka, v médiách často prekrytý ohováraním a závisťou z úspechu, vždy hľadajúcou škvrny, ktoré by ho pošpinili, sa dostal až po smrti do správneho svetla, v ktorom vyniklo, kým a čím bol počas svojho života naozaj. Škoda, že až teraz, a nie vtedy, keď to potreboval najviac a primnohí mlčali, keď ho nevinného strčili do polepšovne. Tak krypticky a sebaironicky nazýval väzenskú väzbu, aby ju nemusel pomenovať naplno. Ale hádam lepšie neskoro ako nikdy. Len kvôli tomu nemusel zomierať.
Zo smútku sa ako vo vývojke číria podstatné veci. Len čo bolo tým podstatným? Vášnivé zaujatie pre zákon, ústavnosť a spravodlivosť? Túžba s názvami Ústava a Reforma súdnictva? Mená právnikov, ktorí s Ernestom Valkom spolupracovali ako Ivan Trimaj, Pavol Holländer, Peter Kresák, Jozef Vozár? A laikov ako Juraj Hrabko či Peter Tatár? Vášnivé diskusie s Danielom Lipšicom a Radoslavom Procházkom? Ale čo to je ústavnosť, právny štát, vláda zákona? V jeho prípade to bola elementárna túžba po poriadku, ako ho mal Ernest vo všetkých osobných veciach – v košeliach, oblekoch, obuvákoch do topánok. V dennom rozvrhu, v kalendári, v kancelárii, v dome. Ako ho chcel mať nielen vo svojom vlastnom živote, ale v celej krajine. Tento poriadok nemôže vyriešiť všetko a nevyriešil to ani v Ernestovom živote. Dáva však bezpečnosť a istotou, bez ktorej sa ľudský život, ale aj život spoločnosti, stáva bezmocným, vydaným napospas slepým silám. Smrť Ernesta Valka hovorí o našej bezmocnosti a o túžbe prekonať ju. O našom zápase proti slepým silám života, v ktorom možno prehrať, ale nemožno ho vzdať.
Autor je poslanec NR SR
Profesionálny život Ernesta Valka, v médiách často prekrytý ohováraním a závisťou z úspechu, vždy hľadajúcou škvrny, ktoré by ho pošpinili, sa dostal až po smrti do správneho svetla, v ktorom vyniklo, kým a čím bol počas svojho života naozaj. Škoda, že až teraz, a nie vtedy, keď to potreboval najviac a primnohí mlčali, keď ho nevinného strčili do polepšovne. Tak krypticky a sebaironicky nazýval väzenskú väzbu, aby ju nemusel pomenovať naplno. Ale hádam lepšie neskoro ako nikdy. Len kvôli tomu nemusel zomierať.
Zo smútku sa ako vo vývojke číria podstatné veci. Len čo bolo tým podstatným? Vášnivé zaujatie pre zákon, ústavnosť a spravodlivosť? Túžba s názvami Ústava a Reforma súdnictva? Mená právnikov, ktorí s Ernestom Valkom spolupracovali ako Ivan Trimaj, Pavol Holländer, Peter Kresák, Jozef Vozár? A laikov ako Juraj Hrabko či Peter Tatár? Vášnivé diskusie s Danielom Lipšicom a Radoslavom Procházkom? Ale čo to je ústavnosť, právny štát, vláda zákona? V jeho prípade to bola elementárna túžba po poriadku, ako ho mal Ernest vo všetkých osobných veciach – v košeliach, oblekoch, obuvákoch do topánok. V dennom rozvrhu, v kalendári, v kancelárii, v dome. Ako ho chcel mať nielen vo svojom vlastnom živote, ale v celej krajine. Tento poriadok nemôže vyriešiť všetko a nevyriešil to ani v Ernestovom živote. Dáva však bezpečnosť a istotou, bez ktorej sa ľudský život, ale aj život spoločnosti, stáva bezmocným, vydaným napospas slepým silám. Smrť Ernesta Valka hovorí o našej bezmocnosti a o túžbe prekonať ju. O našom zápase proti slepým silám života, v ktorom možno prehrať, ale nemožno ho vzdať.
Autor je poslanec NR SR
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.