Bolo to ako blesk z jasného neba, keď mi v sobotu ráno kolega Aurel Hrabušický zavolal, že Julo Koller zomrel. Bohužiaľ, tentoraz nešlo o „nedorozUMENIE“.
Ešte celkom nedávno, 2. augusta sme sa stretli na otvorení jeho výstavy v Slovenskom inštitúte v Prahe. S Rudom Sikorom si tam zahral neodmysliteľný ping-pong – predviedol tak ďalšiu verziu svojich, zdalo by sa že nekončiacich – univerzálnych fyzkultúrnych (futurologických) situácií. Pravda, vyzeral trochu unavene...
Július Koller (narodený v roku 1939 v Piešťanoch) bezpochyby patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenského umenia druhej polovice 20. storočia. Bol priekopníkom „odvrátenej tváre umenia“, ktorá otvárala nové horizonty tvorivosti vychádzajúcej z osvojovania a privlastňovania rozmanitých situácií a materiálov všedného života. Od šesťdesiatych rokov začal radikálne spochybňovať tradičné kategórie výtvarného umenia a jeho modernistické dogmy vlastnou a osobitou verziou konceptu.
Anti-happeningami, objektmi odpadkovej kultúry, anti-obrazmi a projektmi polemizoval s tradičným chápaním umeleckého diela. Svojimi otázkami a otáznikmi, znakmi – signálmi prinútil seba aj nás pochybovať o všetkom, čo nás obklopuje. Prevteľoval sa do podôb U.F.O.-nautov, hral „kultúrne hry“, posielal konceptuálne oznámenia a upozornenia, organizoval akcie provokujúce na slobodné a kritické premýšľanie. Komentoval tým uzlové body individuálneho, kultúrneho a spoločenského bytia, pozemského i kozmického neznáma, ktoré nás presahuje.
Kým počas normalizácie bola jeho tvorba odkázaná do sféry privátnych aktivít a alternatívneho umenia, po roku 1989 sa znovu dostala na verejnosť, do galérií, pred publikum. Zásluhou mnohých domácich a zahraničných výstav po roku 1989, ako aj sústredených aktivít Tranzitu sa Kollerovo dielo konečne začlenilo popri domácom aj do medzinárodného kontextu. V poslednom čase sa stal vari „najvystavovanejším“ slovenským autorom a jeho tvorbu bolo možné stretnúť na tých najprestížnejších galerijných adresách. S jeho konceptuálnymi dielami sa dokonca udialo niečo v slovenských podmienkach doposiaľ nevídané – stali sa žiadaným predmetom súkromného(!) zberateľstva. Aj to svedčí o tom, ako dokázalo Kollerovo „umeNIE“ zmeniť nazeranie na tradičnú úlohu a podobu artefaktu, rozšíriť hranice „kultúrnosti života“.
Spolupracovali sme na mnohých projektoch Slovenskej národnej galérie, bez jeho aktívneho podielu sa nezaobišla takmer žiadna výstava venovaná dejinám i súčasnosti slovenského umenia. Ku každému projektu pristupoval mimoriadne seriózne ako dokonale pripravený profesionál. Nikdy nezabudol, tak mimochodom a medzi rečou, živou akciou alebo ako zberateľ univerzálnych „kultúrnych situácií“ neplánovane a s neopakovateľným humorom oživiť každú vernisáž.
Julo, aj keď verím, že ti v tom tvojom U.F.O.-nautickom nebi bude dobre, budeš nám i slovenskému umeniu veľmi, veľmi chýbať...
.katarína Bajcurová
Autorka je riaditeľka Slovenskej národnej galérie
Ešte celkom nedávno, 2. augusta sme sa stretli na otvorení jeho výstavy v Slovenskom inštitúte v Prahe. S Rudom Sikorom si tam zahral neodmysliteľný ping-pong – predviedol tak ďalšiu verziu svojich, zdalo by sa že nekončiacich – univerzálnych fyzkultúrnych (futurologických) situácií. Pravda, vyzeral trochu unavene...
Július Koller (narodený v roku 1939 v Piešťanoch) bezpochyby patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenského umenia druhej polovice 20. storočia. Bol priekopníkom „odvrátenej tváre umenia“, ktorá otvárala nové horizonty tvorivosti vychádzajúcej z osvojovania a privlastňovania rozmanitých situácií a materiálov všedného života. Od šesťdesiatych rokov začal radikálne spochybňovať tradičné kategórie výtvarného umenia a jeho modernistické dogmy vlastnou a osobitou verziou konceptu.
Anti-happeningami, objektmi odpadkovej kultúry, anti-obrazmi a projektmi polemizoval s tradičným chápaním umeleckého diela. Svojimi otázkami a otáznikmi, znakmi – signálmi prinútil seba aj nás pochybovať o všetkom, čo nás obklopuje. Prevteľoval sa do podôb U.F.O.-nautov, hral „kultúrne hry“, posielal konceptuálne oznámenia a upozornenia, organizoval akcie provokujúce na slobodné a kritické premýšľanie. Komentoval tým uzlové body individuálneho, kultúrneho a spoločenského bytia, pozemského i kozmického neznáma, ktoré nás presahuje.
Kým počas normalizácie bola jeho tvorba odkázaná do sféry privátnych aktivít a alternatívneho umenia, po roku 1989 sa znovu dostala na verejnosť, do galérií, pred publikum. Zásluhou mnohých domácich a zahraničných výstav po roku 1989, ako aj sústredených aktivít Tranzitu sa Kollerovo dielo konečne začlenilo popri domácom aj do medzinárodného kontextu. V poslednom čase sa stal vari „najvystavovanejším“ slovenským autorom a jeho tvorbu bolo možné stretnúť na tých najprestížnejších galerijných adresách. S jeho konceptuálnymi dielami sa dokonca udialo niečo v slovenských podmienkach doposiaľ nevídané – stali sa žiadaným predmetom súkromného(!) zberateľstva. Aj to svedčí o tom, ako dokázalo Kollerovo „umeNIE“ zmeniť nazeranie na tradičnú úlohu a podobu artefaktu, rozšíriť hranice „kultúrnosti života“.
Spolupracovali sme na mnohých projektoch Slovenskej národnej galérie, bez jeho aktívneho podielu sa nezaobišla takmer žiadna výstava venovaná dejinám i súčasnosti slovenského umenia. Ku každému projektu pristupoval mimoriadne seriózne ako dokonale pripravený profesionál. Nikdy nezabudol, tak mimochodom a medzi rečou, živou akciou alebo ako zberateľ univerzálnych „kultúrnych situácií“ neplánovane a s neopakovateľným humorom oživiť každú vernisáž.
Julo, aj keď verím, že ti v tom tvojom U.F.O.-nautickom nebi bude dobre, budeš nám i slovenskému umeniu veľmi, veľmi chýbať...
.katarína Bajcurová
Autorka je riaditeľka Slovenskej národnej galérie
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.