Presne pred rokom napísal terajší minister Mihál na svojom blogu, že „minimálna mzda je riešenie do dobrého počasia". Za aktuálnym zvýšením nestojí ministrova nekonzistentnosť ani náhla zmena počasia, ale zákonná povinnosť vlády navrhnúť zvýšenie na úrovni rastu priemernej mzdy v prípade, že sa tripartita nedohodne. Zároveň to bola vítaná možnosť podať obyvateľstvu utišujúci liek po schválení šetriaceho balíčka.
Je to možno posledné zvýšenie minimálnej mzdy v jej tradičnej podobe. Vláda popri práci na údajne revolučnom Zákonníku práce pripravuje novú koncepciu minimálnej mzdy na rok 2012. Zatiaľ čo ministerstvo financií navrhuje jej regionalizáciu, minister práce sa netají tým, že by minimálnu mzdu najradšej zrušil.
.takmer kontroverzia
Pre jej zástancov je minimálna mzda opatrením, ktoré vyrovnáva nevýhodnú vyjednávaciu pozíciu nízkopríjmových zamestnancov a zaručuje im základný životný štandard. Jej odporcovia poukazujú na nevyhnutnosť fungovania ponuky a dopytu aj na trhu práce. Stanovenie cenového minima spôsobí, že ľudia s nízkym vzdelaním a skúsenosťami nedokážu svoju prácu predať a rozšíria rady nezamestnaných.
To však platí len na povrchu a argumenty oboch strán idú hlbšie. Obhajcovia veria, že umelé zvýšenie miezd stimuluje rast automatizácie a inovácie vo firmách, pretože zamestnávatelia sú prinútení zvýšiť produktivitu svojich zamestnancov. Ďalší argument, opierajúci sa o niekoľko štúdii, tvrdí, že vyššie príjmy zo zamestnania znižujú kriminalitu mladistvých a zvyšujú ich motiváciu pracovať a udržať si prácu.
Obhajcovia minimálnej mzdy odmietajú argument o zvyšovaní nezamestnanosti. Podľa niektorých sú zamestnávatelia v pozícii monopsonu (trh s jedným kupujúcim). Minimálna mzda má odstrániť toto zlyhanie trhu a posunutím rovnováhy na trhové optimum dokonca zvýšiť zamestnanosť. Tento dopad, zdanlivo absurdný, demonštrovali v roku 1992 na vzorke dát z amerických reštaurácií rýchleho občerstvenia ekonómovia Card a Krueger, čím vyvolali v akademickom svete veľkú diskusiu.
Kontroverzia je však len zdanlivá. Negatívne efekty minimálnej mzdy je náročné zmerať, ale napriek tomu existujú. Neumark a Wascher pred časom zozbierali dáta z viac ako 300 výskumov sledujúcich reálne dopady minimálnej mzdy po celom svete. Drvivá väčšina z nich prišla k záveru, že minimálna mzda má negatívny dopad na zamestnanosť.
Pre konkrétne príklady netreba chodiť ďaleko. Írsko zaviedlo minimálnu mzdu len v roku 2000, jej výška sa však onedlho vyšvihla na druhú priečku v rámci EÚ. Dnes je vysoká minimálna mzda jedným z hlavných dôvodov prudko narastajúcej nezamestnanosti v krajine. Iným príkladom je púchovská Makyta, ktorá prepustila začiatkom tohto roka 650 zamestnancov. Januárový nárast minimálnej mzdy o 4 % bol jednou z oficiálnych príčin.
Prepúšťanie nie je zďaleka jediným negatívnym dopadom minimálnej mzdy. Dlhodobým efektom je znižovanie motivácie na vzdelanie u mladých ľudí. Minimálna mzda je neflexibilná – nepočíta s nemzdovými bonusmi, ktoré niekedy musí zamestnávateľ obetovať, aby si vykompenzoval jej nárast. Ešte väčším rizikom je inflácia. Ak sú zamestnávatelia schopní preniesť náklady vyššej mzdy na spotrebiteľov (čo je častý argument zástancov), hrozí automatické zvyšovanie inflácie v prípadoch naviazania minimálnej mzdy na cenový index, ktorým je aj priemerná mzda.
Niektoré z jej negatívnych dopadov sú skôr morálne. Firmy sa pokúšajú získať pracovnú silu nelegálne a trh potom odmeňuje tých, ktorým sa podarí zákon šikovne obísť. Pri výpočte negatívnych efektov netreba obísť ani vládnu moc. Minimálna mzda je ďalším z jednoduchých prostriedkov, ako si zabezpečiť hlasy pred voľbami. Hoci aj na úkor pár stoviek ľudí z Makyty.
Na Slovensku sa minimálna mzda týka len 5 % zamestnancov a strašenie nezamestnanosťou sa môže zdať prehnané. Oveľa vážnejšia otázka znie: koľkým ľudom zabraňuje pracovať už existujúca minimálna mzda?
.zločin proti Rómom?
Veľký odporca minimálne mzdy Milton Friedman ju v 60. rokoch minulého storočia nazval „zločinom proti čiernym Američanom". Nie div. Podiel zamestnanosti afroamerickej populácie v období 1890 až 1930 bol rovnaký, v niektorých prípadoch dokonca vyšší, ako podiel zamestnanosti belochov. Davis-Bacon Act z roku 1931, ktorý určil mzdové podmienky na verejných stavbách, bol oponentmi vnímaný ako jednoznačný zámer zabrániť migrácii lacných čiernych robotníkov po stavbách. Prvá federálna minimálna mzda z roku 1938 vďaka vojnovej inflácii pracovný trh prakticky neovplyvnila. Zmena nastala, keď po sérii zvýšení v roku 1968 dosiahla v prepočte na dnešné ceny historickú hodnotu 10,1 dolára na hodinu a vytlačila veľké množstvo černošského obyvateľstva z trhu práce.
Paralela so situáciou na Slovensku je zjavná. Väčšina rómskej populácie ponúka pracovnému trhu základné vzdelanie a takmer žiadne pracovné skúsenosti. Minimálna mzda pre nich predstavuje absolútne neprekonateľnú prekážku, najmä v najviac zasiahnutých východoslovenských regiónoch. Početné príklady, keď Rómovia vytĺkajú z panelov železné výstuže, alebo prekopávajú magnezitárske haldy pre pár eur denne, dokazujú, že aspoň časť z nich je ochotná prijať aj veľmi slabo platené zamestnanie. Bez otvorenia otázky minimálnej mzdy bude takmer nemožné problém rómskej nezamestnanosti posunúť vpred.
Podobný problém spôsobuje minimálna mzda aj v štátoch, kde je vysoký podiel imigrantov z rozvojových krajín. Karsten Lauritzen z dánskej vládnej strany Venstre dokonca navrhol znížiť sektorové minimálne mzdy pre imigrantov na polovicu a tým podporiť ich zamestnanosť. Návrh okamžite narazil na tvrdý odpor ľavice, obávajúcej sa o sociálne základy štátu, aj radikálnej pravice, obávajúcej sa lacnej pracovnej sily. Švajčiarsko, ktoré donedávna malo veľmi voľné zákony o vyjednávaní minimálnych miezd, zavádza od roku 2011 minimálnu mzdu vo všetkých kantónoch v reakcii na prílev imigrantov a následnom tlaku na pokles miezd.
.viacero podôb
Minimálna mzda je v nejakej forme uzákonená vo väčšine štátov sveta. Okrem rozvojových krajín, ako Fidži, Etiópia, Džibutsko (zrušilo minimálnu mzdu v roku 2006) a väčšiny ropných emirátov, neexistuje zatiaľ minimálna mzda ani v Lichtenštajnsku a Singapure. Hongkong, jedna z ekonomicky najslobodnejších zón na svete, schválil zákon o minimálnej mzde tento rok. Samotná Čína zaviedla minimálnu mzdu pred šiestimi rokmi.
Ani Európa nie je v otázke minimálnej mzdy jednotná. Všetky škandinávske štáty, Nemecko, Taliansko, Rakúsko a niekoľko ďalších (celkovo 9 členov OECD) nemá celoštátnu minimálnu mzdu. Jej úlohu nahrádzajú sektorové dohody odborov a zamestnávateľov. V koncepte minimálnej mzdy existuje viacero rozdielov. Niekedy sa rozlišuje medzi zamestnancami vo verejnom a súkromnom sektore, vynechávajú sa zamestnania, kde podstatnú časť príjmu tvorí prepitné, alebo sa kladie dôraz na minimálnu mzdu poľnohospodárskych pracovníkov či pomocníkov v domácnostiach. Okrem sektorového rozdelenia niektoré štáty aplikujú aj demografické rozdelenie, keď mladí ľudia a penzisti majú stanovené nižšie minimálne mzdy.
Práve súvislosť s mladými ľuďmi je vhodnou demonštráciou nezmyselnosti, až nemorálnosti minimálnej mzdy. Kým univerzitní študenti majú k dispozícii širokú ponuku neplatených stáží, teda zamestnaní s nulovou minimálnou mzdou, ktoré im umožňujú naštartovať kariéru, absolventi učňovských škôl a priemysloviek prakticky nedostávajú možnosť získať cenné pracovné skúsenosti podobným spôsobom.
.alternatívy
Ak chce vláda ochraňovať životný štandard sociálne najslabších, nedôveruje v tom trhu a nechce minimálnu mzdu zrušiť bez náhrady, má k dispozícii niekoľko alternatív, ktoré so sebou nesú menej negatívnych efektov.
Najjednoduchším racionálnym krokom je regionalizácia. Nikomu by asi nenapadlo stanoviť minimálnu mzdu v celej EÚ na úrovni Francúzska, čo je takmer 9 eur na hodinu. Na druhej strane fakt, že v Bratislave a v Humennom je minimálna mzda rovnaká, bol až do nedávnych vyhlásení vlády považovaný za normálny. Podobne aj sektorové rozštruktúrovanie a obmedzenie úlohy štátu (ako v Škandinávii či Nemecku), prípadne vekové odlíšenie pomáha zjemniť dopady minimálnej mzdy.
Možnou úplnou náhradou je daňový bonus, ktorý funguje vo viacerých krajinách, hoci minimálnu mzdu nikde plne nenahrádza. Spočíva vo vrátení dane z príjmu zamestnancovi do takej miery, aby jeho čistý príjem neklesol pod určitú úroveň. V prípade vysokých nezdaniteľných častí (čo je aj prípad Slovenska) je možné zaplatiť zápornú daň z príjmu. Štát tak dotuje nízkopríjmových pracovníkov priamo namiesto súkromného sektora, čo umožňuje zamestnať aj ľudí s veľmi nízkou produktivitou.
Najodvážnejšou alternatívou je základný príjem, teda dávka vyplácaná každému občanovi štátu, bez ohľadu na jeho sociálne a rodinné postavenie. Je to pomerne utopická myšlienka, a aj keď je jej neadresnosť pre mnohých odporcov ťažko stráviteľná, pozitíva ocenilo viacero významných ekonómov. Vo veľmi obmedzenej miere funguje na Aljaške, kde každý občan dostáva podiel na ropných ziskoch vo výške okolo 1 200 dolárov ročne.
Zrušenie, alebo aspoň obmedzenie minimálnej mzdy je pre politikov veľmi nepríjemná úloha. Zamestnanci, ktorí vďaka tomu dostanú nižšiu mzdu, veľmi ľahko ukážu na vinníka. Na druhej strane nezamestnaní nedokážu určiť, že si zamestnanie našli práve vďaka zrušeniu minimálnej mzdy. Je preto nepravdepodobné, že sa súčasná vláda, stigmatizovaná úsporným balíčkom, odhodlá na niečo radikálne, napriek smelým vyhláseniam jej predstaviteľov. Ale radi by sme sa mýlili, pretože jediná reálna minimálna mzda je nula eur. Ostatné je iba klam.
Autor pracuje ako online marketingový špecialista a tvorí blog EcoNoir.sk
Je to možno posledné zvýšenie minimálnej mzdy v jej tradičnej podobe. Vláda popri práci na údajne revolučnom Zákonníku práce pripravuje novú koncepciu minimálnej mzdy na rok 2012. Zatiaľ čo ministerstvo financií navrhuje jej regionalizáciu, minister práce sa netají tým, že by minimálnu mzdu najradšej zrušil.
.takmer kontroverzia
Pre jej zástancov je minimálna mzda opatrením, ktoré vyrovnáva nevýhodnú vyjednávaciu pozíciu nízkopríjmových zamestnancov a zaručuje im základný životný štandard. Jej odporcovia poukazujú na nevyhnutnosť fungovania ponuky a dopytu aj na trhu práce. Stanovenie cenového minima spôsobí, že ľudia s nízkym vzdelaním a skúsenosťami nedokážu svoju prácu predať a rozšíria rady nezamestnaných.
To však platí len na povrchu a argumenty oboch strán idú hlbšie. Obhajcovia veria, že umelé zvýšenie miezd stimuluje rast automatizácie a inovácie vo firmách, pretože zamestnávatelia sú prinútení zvýšiť produktivitu svojich zamestnancov. Ďalší argument, opierajúci sa o niekoľko štúdii, tvrdí, že vyššie príjmy zo zamestnania znižujú kriminalitu mladistvých a zvyšujú ich motiváciu pracovať a udržať si prácu.
Obhajcovia minimálnej mzdy odmietajú argument o zvyšovaní nezamestnanosti. Podľa niektorých sú zamestnávatelia v pozícii monopsonu (trh s jedným kupujúcim). Minimálna mzda má odstrániť toto zlyhanie trhu a posunutím rovnováhy na trhové optimum dokonca zvýšiť zamestnanosť. Tento dopad, zdanlivo absurdný, demonštrovali v roku 1992 na vzorke dát z amerických reštaurácií rýchleho občerstvenia ekonómovia Card a Krueger, čím vyvolali v akademickom svete veľkú diskusiu.
Kontroverzia je však len zdanlivá. Negatívne efekty minimálnej mzdy je náročné zmerať, ale napriek tomu existujú. Neumark a Wascher pred časom zozbierali dáta z viac ako 300 výskumov sledujúcich reálne dopady minimálnej mzdy po celom svete. Drvivá väčšina z nich prišla k záveru, že minimálna mzda má negatívny dopad na zamestnanosť.
Pre konkrétne príklady netreba chodiť ďaleko. Írsko zaviedlo minimálnu mzdu len v roku 2000, jej výška sa však onedlho vyšvihla na druhú priečku v rámci EÚ. Dnes je vysoká minimálna mzda jedným z hlavných dôvodov prudko narastajúcej nezamestnanosti v krajine. Iným príkladom je púchovská Makyta, ktorá prepustila začiatkom tohto roka 650 zamestnancov. Januárový nárast minimálnej mzdy o 4 % bol jednou z oficiálnych príčin.
Prepúšťanie nie je zďaleka jediným negatívnym dopadom minimálnej mzdy. Dlhodobým efektom je znižovanie motivácie na vzdelanie u mladých ľudí. Minimálna mzda je neflexibilná – nepočíta s nemzdovými bonusmi, ktoré niekedy musí zamestnávateľ obetovať, aby si vykompenzoval jej nárast. Ešte väčším rizikom je inflácia. Ak sú zamestnávatelia schopní preniesť náklady vyššej mzdy na spotrebiteľov (čo je častý argument zástancov), hrozí automatické zvyšovanie inflácie v prípadoch naviazania minimálnej mzdy na cenový index, ktorým je aj priemerná mzda.
Niektoré z jej negatívnych dopadov sú skôr morálne. Firmy sa pokúšajú získať pracovnú silu nelegálne a trh potom odmeňuje tých, ktorým sa podarí zákon šikovne obísť. Pri výpočte negatívnych efektov netreba obísť ani vládnu moc. Minimálna mzda je ďalším z jednoduchých prostriedkov, ako si zabezpečiť hlasy pred voľbami. Hoci aj na úkor pár stoviek ľudí z Makyty.
Na Slovensku sa minimálna mzda týka len 5 % zamestnancov a strašenie nezamestnanosťou sa môže zdať prehnané. Oveľa vážnejšia otázka znie: koľkým ľudom zabraňuje pracovať už existujúca minimálna mzda?
.zločin proti Rómom?
Veľký odporca minimálne mzdy Milton Friedman ju v 60. rokoch minulého storočia nazval „zločinom proti čiernym Američanom". Nie div. Podiel zamestnanosti afroamerickej populácie v období 1890 až 1930 bol rovnaký, v niektorých prípadoch dokonca vyšší, ako podiel zamestnanosti belochov. Davis-Bacon Act z roku 1931, ktorý určil mzdové podmienky na verejných stavbách, bol oponentmi vnímaný ako jednoznačný zámer zabrániť migrácii lacných čiernych robotníkov po stavbách. Prvá federálna minimálna mzda z roku 1938 vďaka vojnovej inflácii pracovný trh prakticky neovplyvnila. Zmena nastala, keď po sérii zvýšení v roku 1968 dosiahla v prepočte na dnešné ceny historickú hodnotu 10,1 dolára na hodinu a vytlačila veľké množstvo černošského obyvateľstva z trhu práce.
Paralela so situáciou na Slovensku je zjavná. Väčšina rómskej populácie ponúka pracovnému trhu základné vzdelanie a takmer žiadne pracovné skúsenosti. Minimálna mzda pre nich predstavuje absolútne neprekonateľnú prekážku, najmä v najviac zasiahnutých východoslovenských regiónoch. Početné príklady, keď Rómovia vytĺkajú z panelov železné výstuže, alebo prekopávajú magnezitárske haldy pre pár eur denne, dokazujú, že aspoň časť z nich je ochotná prijať aj veľmi slabo platené zamestnanie. Bez otvorenia otázky minimálnej mzdy bude takmer nemožné problém rómskej nezamestnanosti posunúť vpred.
Podobný problém spôsobuje minimálna mzda aj v štátoch, kde je vysoký podiel imigrantov z rozvojových krajín. Karsten Lauritzen z dánskej vládnej strany Venstre dokonca navrhol znížiť sektorové minimálne mzdy pre imigrantov na polovicu a tým podporiť ich zamestnanosť. Návrh okamžite narazil na tvrdý odpor ľavice, obávajúcej sa o sociálne základy štátu, aj radikálnej pravice, obávajúcej sa lacnej pracovnej sily. Švajčiarsko, ktoré donedávna malo veľmi voľné zákony o vyjednávaní minimálnych miezd, zavádza od roku 2011 minimálnu mzdu vo všetkých kantónoch v reakcii na prílev imigrantov a následnom tlaku na pokles miezd.
.viacero podôb
Minimálna mzda je v nejakej forme uzákonená vo väčšine štátov sveta. Okrem rozvojových krajín, ako Fidži, Etiópia, Džibutsko (zrušilo minimálnu mzdu v roku 2006) a väčšiny ropných emirátov, neexistuje zatiaľ minimálna mzda ani v Lichtenštajnsku a Singapure. Hongkong, jedna z ekonomicky najslobodnejších zón na svete, schválil zákon o minimálnej mzde tento rok. Samotná Čína zaviedla minimálnu mzdu pred šiestimi rokmi.
Ani Európa nie je v otázke minimálnej mzdy jednotná. Všetky škandinávske štáty, Nemecko, Taliansko, Rakúsko a niekoľko ďalších (celkovo 9 členov OECD) nemá celoštátnu minimálnu mzdu. Jej úlohu nahrádzajú sektorové dohody odborov a zamestnávateľov. V koncepte minimálnej mzdy existuje viacero rozdielov. Niekedy sa rozlišuje medzi zamestnancami vo verejnom a súkromnom sektore, vynechávajú sa zamestnania, kde podstatnú časť príjmu tvorí prepitné, alebo sa kladie dôraz na minimálnu mzdu poľnohospodárskych pracovníkov či pomocníkov v domácnostiach. Okrem sektorového rozdelenia niektoré štáty aplikujú aj demografické rozdelenie, keď mladí ľudia a penzisti majú stanovené nižšie minimálne mzdy.
Práve súvislosť s mladými ľuďmi je vhodnou demonštráciou nezmyselnosti, až nemorálnosti minimálnej mzdy. Kým univerzitní študenti majú k dispozícii širokú ponuku neplatených stáží, teda zamestnaní s nulovou minimálnou mzdou, ktoré im umožňujú naštartovať kariéru, absolventi učňovských škôl a priemysloviek prakticky nedostávajú možnosť získať cenné pracovné skúsenosti podobným spôsobom.
.alternatívy
Ak chce vláda ochraňovať životný štandard sociálne najslabších, nedôveruje v tom trhu a nechce minimálnu mzdu zrušiť bez náhrady, má k dispozícii niekoľko alternatív, ktoré so sebou nesú menej negatívnych efektov.
Najjednoduchším racionálnym krokom je regionalizácia. Nikomu by asi nenapadlo stanoviť minimálnu mzdu v celej EÚ na úrovni Francúzska, čo je takmer 9 eur na hodinu. Na druhej strane fakt, že v Bratislave a v Humennom je minimálna mzda rovnaká, bol až do nedávnych vyhlásení vlády považovaný za normálny. Podobne aj sektorové rozštruktúrovanie a obmedzenie úlohy štátu (ako v Škandinávii či Nemecku), prípadne vekové odlíšenie pomáha zjemniť dopady minimálnej mzdy.
Možnou úplnou náhradou je daňový bonus, ktorý funguje vo viacerých krajinách, hoci minimálnu mzdu nikde plne nenahrádza. Spočíva vo vrátení dane z príjmu zamestnancovi do takej miery, aby jeho čistý príjem neklesol pod určitú úroveň. V prípade vysokých nezdaniteľných častí (čo je aj prípad Slovenska) je možné zaplatiť zápornú daň z príjmu. Štát tak dotuje nízkopríjmových pracovníkov priamo namiesto súkromného sektora, čo umožňuje zamestnať aj ľudí s veľmi nízkou produktivitou.
Najodvážnejšou alternatívou je základný príjem, teda dávka vyplácaná každému občanovi štátu, bez ohľadu na jeho sociálne a rodinné postavenie. Je to pomerne utopická myšlienka, a aj keď je jej neadresnosť pre mnohých odporcov ťažko stráviteľná, pozitíva ocenilo viacero významných ekonómov. Vo veľmi obmedzenej miere funguje na Aljaške, kde každý občan dostáva podiel na ropných ziskoch vo výške okolo 1 200 dolárov ročne.
Zrušenie, alebo aspoň obmedzenie minimálnej mzdy je pre politikov veľmi nepríjemná úloha. Zamestnanci, ktorí vďaka tomu dostanú nižšiu mzdu, veľmi ľahko ukážu na vinníka. Na druhej strane nezamestnaní nedokážu určiť, že si zamestnanie našli práve vďaka zrušeniu minimálnej mzdy. Je preto nepravdepodobné, že sa súčasná vláda, stigmatizovaná úsporným balíčkom, odhodlá na niečo radikálne, napriek smelým vyhláseniam jej predstaviteľov. Ale radi by sme sa mýlili, pretože jediná reálna minimálna mzda je nula eur. Ostatné je iba klam.
Autor pracuje ako online marketingový špecialista a tvorí blog EcoNoir.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.