Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odborári sú späť

.matej Gašparovič .časopis .týždeň doma

Najskôr Košice, potom Žilina, napokon Bratislava. Po štyroch rokoch „záhadného mlčania“ sa na Slovensko vrátil starý fenomén: protivládne odborárske demonštrácie.

Minulý týždeň dorazili do Bratislavy pred Úrad vlády naozaj zapálení demonštranti. Muž držiaci transparent s nápisom „Odmietame vládny balíček opatrení“ sa na našu otázku, prečo sem prišiel, zamyslel, no neodpovedal. Protest proti „bohatým“ a „kapitálu“ bol hlučný a rečníci na pódiu podnecovali nielen emócie, ale aj nižšie pudy. A ten najmocnejší, šéf Odborového zväzu KOVO Emil Machyna, si po rokoch odbojovej pauzy svoju pozíciu buriča na pódiu evidentne užíval.  
.nostalgia
Muž z hlúčika bujarých mladíkov, ktorí kráčajú v predných radoch, sa občas obráti k davu a podnecuje na hlučnosť, pričom v ruke máva s modrou vlajočkou KOZ (Konfederácia odborových zväzov). Krátko nato s ňou z neznámych príčin začne trieskať po zaparkovanom aute. Vo vzduchu cítiť alkohol. Koniec koncov, za nami kráča aj transparent „Nediskriminujte slovenské pivo!“ 
   Zaiste poteší, že vášeň demonštrantov nedosahuje potenciál napríklad Francúzov. To by už skolabovala doprava a zrejme by nikto nenechal svoje auto odparkované na odborárskej trase. Nad hlavami na Námestí slobody pred Úradom vlády mávajú veľkorozmerné červené vlajky KSS, drží ich dokonca niekoľko sotva dvadsaťročných a moderne oblečených mladíkov. Odborári sa šikujú podľa svojich: červené má Integrovaný odborový zväz, žlté sú KOZ s málovravným nápisom „Pracujem bezpečne po celý rok“. „Jaro, kto je tu teraz šéf?“ hovorí jeden v žltej veste. „Veď najvyšší šéf je v Bruseli a podpredsedníčka v nemocnici.“ „Tak ty si tu teraz šéf,“ odpovie mu chlap z hlúčika. 
   K tradičnému prvku odborárskych protestov – pozvážaným robotníkom z celej krajiny – sa pridávajú aj dôchodcovia. Jeden z nich v tesilkách a s batôžkom oblepeným komunistickými znakmi si celé   zaznamenáva na malý fotoaparát. Proletársky náboj akcii nechýbal – ani spomienky na revolučnú mladosť. 
.figeľ, Kaník...
Tisícová armáda asi po trištvrte hodine pochodu ulicami hlavného mesta vchádza pod parlamentný vŕšok, na ktorom je už prichystané pódium s balónmi. Povedľa stojace postavy v stredných rokoch už čakajú na masu ľudí, Viera Tomanová sa bozkáva na privítanie. 
   Pochod víta emotívna hudba od Gregorian Mystic. Pod pódiom v jame sa postupne podľa príslušnosti zhromažďujú odborári. Železničiarski roztlieskavači si svojich v modrých vestách naháňajú na jednu kopu, čelom k nim ich povzbudzujú, rozhadzujú rukami a točia rapkáčmi. Dvoch „modrých“ treba správne nastaviť. „Takto stoj, aby ste nezakrývali ostatné vlajky.“ Päťdesiatnik s náušnicou a cigaretou ovisnutou v ústach poslúchne.    
„Figeľ zastavil diaľnice!“ znie transparent stavebných odborárov. Tí toho naozaj veľa nepostavia, najmä ak sú z Doprastavu. Prvý balík bol predražený približne o sumu, ktorú plánuje vláda ušetriť na výdavkovej strane balíčka – proti čomu prišli protestovať. To už sa z reproduktorov rozlieha Conquest of Paradise od Vangelisa.
   Na pódiu sa postupne s prejavom otrčí veľa funkcionárov KOZ, od dievčiny zastupujúcej odborársku mládež („Som mladá a záleží mi na...“) cez Margitu Vitálošovú z Komisie rovnosti príležitostí žien a mužov („Kto zachráni nás? Musíme sa zachrániť sami!“) po zástupcu zdravotníkov Antona Szalaya („Kvalita zdravotnej starostlivosti s príchodom novej vlády poklesla.“). Moderátorka, akoby v čase prenesená z prvomájových sprievodov, rozpráva tak rýchlo, že sa občas potkne o vlastné slová. Napokon prečíta povzbudivý list od generálneho tajomníka Zväzu európskych odborárov Johna Moorsa. Ten zarecituje nie celkom správne pochopený Keynesov princíp, že sa nesmie škrtať vtedy, keď treba povzbudiť rast. „Nie sme tu preto, aby sme reprezentovali politické strany, ako sa to snažia verejnosti podsúvať členovia vlády na čele s pani premiérkou, politické špičky pravice a médiá. Sme tu za seba, za našu existenciu, za naše práva!!!“ Piskot, huriavk, vreskot. „Sme tu za zamestnancov a za tých, ktorí si neuvedomujú, čo prinesie zmena Zákonníka práce, ktorý sa vráti do obdobia Kaníka!“ – opäť hukot, zvlášť posledné slovo dobre zaberá. Odborárski rečníci vedia, čo činia. A to ešte neprehovoril Machyna.
.dobytie raja
Jednotvárnosť floskúl na chvíľu okorenia poslanci SaS. Igor Matovič totiž na dnes pripravil vlastný transparent: „Kde ste boli odborári, keď „sociálni“ s ožranom rozkradli Slovensko. Musíme šetriť, lebo ste vy štyri roky ‚záhadne‘ mlčali.“ Matovič si ho nechal schváliť v klube SaS, no napokon sa s ním von zobrala väčšina poslancov za SaS. Späť do parlamentu ich napokon musel odprevadiť policajný sprievod. Ostatne, Igor Matovič bol medzi odborárskymi rečníkmi zvlášť „obľúbený“. Spomenuli ho azda častejšie než Radičovú alebo Sulíka. Matovič bol jediný politik, ktorý si pred demonštrantov aj trúfol prísť a komunikovať. „Vybehla po nás asi päťdesiatka hulvátov, nadávali, ale povedali sme si, že musíme zostať stáť aspoň 10 minút. Bol to pekný zážitok: ostal som sa baviť s malou skupinkou a vysvetľovať. O časť podpory občanov šetrením prídeme, ale myslím, že toto je jediná cesta, ako si ďalšiu získať,“ tvrdí Matovič.  
   Poslanci SaS sú vďačný motív pre nastupujúcu hviezdu večera: Emila Machynu. „Chcem vás poprosiť, nevšímajte si vedľa bohatých poslancov za SaS, nestoja nám za to,“ rozbieha sa odborársky predák. Vreskot. „Buzeranti vyje...“ vyhŕkne z úst asi 35-ročného muža. „My sme slušnejší ľudia, ako je pán Matovič,“ pokračuje Machyna. Fuuuuj. „Vadia im tí, ktorí dnes nič nemajú, stratila sa morálka, ľudské vzťahy a chamtivosť víťazí. Chamtivosť všetkých tých politikov, ktorí tam dnes stáli!“ obracia sa stále na poslancov SaS. „Zákonník práce vraj zväzuje podnikateľov. Chcú nás prepúšťať, chcú nás ovládať... Chceme, aby sa konsolidovali verejné financie, ale chceme, aby vláda najprv zatvorila všetkých, ktorí rozkrádali a až potom prišla za nami, aby sme šetrili.“ Zavrite všetkých! „Chcú, aby sme robili za tristo eur...“   
   Machyna zakončuje plamenný prejav slovami: „Ľudia nech snívajú. Nech snívajú o dobrých medziľudských vzťahoch, o dobrom parlamente, ale poprosím vás, keď sa prebudíte, vysúkať rukávy a do práce, aby sa to všetko zmenilo! Potom môžeme snívať o krajších vzťahoch a dobrých ľuďoch na Slovensku, lebo je ich veľa a držme si palce a bojujme!“ 
   Demonštrácia sa končí, ľudí treba naložiť späť do autobusov. „Vyšné Hágy!“ kričí sprievodkyňa pred jedným z nich. „Poprad!“ Akcia v Bratislave sa skončila.   
.pekný výlet
Na demonštrácii v Košiciach sa v uličke medzi budovami robila prezenčka prítomných a rozdávali sa stravné lístky. Odborári mali vždy dosť prostriedkov, aby si protesty dokázali financovať a doviesť potrebných ľudí autobusmi. Skôr dobre skoordinovanú demonštráciu odborárskej sily než úprimný happening to pripomínalo aj v Bratislave. Na čele sprievodu kráčali odborári z Volkswagenu. Prepúšťať budú síce štátnych zamestnancov, odborárov z automobilky nahnevalo zrejme to jedno percento DPH. To, že odborári často nevedia, prečo prišli štrajkovať, nie je ojedinelé. „Mám pre také prípady odborársku vestu, chodím medzi nimi a pýtam sa. Nič nevedia,“ tvrdí Juraj Borgula, hlavný vyjednávač Zväzu strojárskeho priemyslu. Odborárski predáci majú v zásade dva spôsoby, akými môžu dať svojim členom najavo, že pre nich majú zmysel. Prvým je Zákonník práce, v ktorom zmeny dokážu pred verejnosťou, ale najmä pred svojimi „predať“ ako víťazstvo, tým druhým je organizovaná demonštrácia proti nepopulárnym vládnym opatreniam. Predchádzajúca vláda šikovného premiéra tomu porozumela – a odborárov sme v uliciach štyri roky nevideli. S výnimkou podpory pre Vieru Tomanovú pred tromi rokmi. 
.správnym smerom
O spolupráci odborov a Smeru aj počas týchto demonštrácií nik nepochybuje. V princípe apolitické odbory oficiálne spolitizoval Robert Fico ešte v roku 2005 dohodou o spolupráci. Tá korení v roku 2002, keď odborári protestovali proti rozpočtu druhej Dzurindovej vlády a rok nato pre Smer zbierali podpisy na predčasné voľby. Fico sa netajil ani možnosťou politických nominácií pre členov odborov, čo Saktor najprv odmietal, kým sa nestal primátorom Banskej Bystrice za Smer. 
   Dohoda bola jasná: odborári podporia Smer pred voľbami, Smer im dá funkcie a posilní pozíciu ich predákom pred zákonom (vrátane možnosti vstúpiť do cudzieho podniku bez ohlásenia či klauzuly o tom, že odborárov budú platiť zamestnávatelia). Smer tak pomohol posilniť pozíciu odborárov. 
   Kto celý kolos vedie? Najmocnejším odborárom nie je najvyšší funkcionár KOZ Miroslav Gazdík, ale šéf najväčšieho odborového zväzu KOVO Emil Machyna, ktorý o reprezentačný post šéfa KOZ ani nemal záujem. Šéf KOVO ovláda Jednotný majetkový fond, ktorý spravuje zdedený majetok po ROH. Predovšetkým sieť hotelov Sorea v odhadovanej hodnote 60 miliónov eur. Okrem toho, že Machyna sedí v štyroch firmách a nik nepozná jeho príjmy (nie je verejný činiteľ), ďalšie právomoci má v nomináciách  v rôznych sociálnych organizáciách. Napríklad v Centre pre sociálny dialóg, ktorý platil exministerku Tomanovú a štátnu tajomníčku Emíliu Kršíkovú. 
.sú potrební?
Mnohí zamestnávatelia prístup odborov k tripartitným rokovaniam príliš neoceňujú.  „Odbory nikdy k návrhom šetrenia neprinesú rozumnú alternatívu,“ tvrdí Jozef Špirko z Republikovej únie zamestnávateľov. „Nemajú odborné kapacity, neobklopujú sa ekonómami. Tým, že pre ich existenciu stačí niečo programovo odmietnuť, žiadnych nepotrebujú,“ myslí si Špirko. Kým závodné odborové rady na úrovni podniku sa ešte dokážu dohodnúť, odborárske štruktúry na úrovni štátu sú podľa neho odtrhnuté od podnikovej reality. 
Jozef Borgula však odborárov v podnikoch nepovažuje za zbytočných. „Sú potrební ako sprostredkovateľ so zamestnancami, ktorého potrebujete, ak chcete, povedzme, 
1 500 ľuďom vysvetliť, čo sa v podniku deje. Ak budete prepúšťať, nevysvetlíte nič. Nemôžete im prísť vysvetľovať biznis plány.“ 
Problém sa podľa neho skrýva skôr v moci odborov, ktorá dáva odborárom možnosť reprezentovať zamestnancov aj bez toho, že by to zamestnanci chceli. „Ktokoľvek môže prísť do podniku a povedať riaditeľovi, že je odborár a pôsobí v jeho podniku. Nemusí nič dokazovať, lebo Zákonník hovorí, že zamestnávateľ sa vás nesmie opýtať na odborovú a politickú príslušnosť. V kolektívnom vyjednávaní má právo zastupovať všetkých zamestnancov. Darmo poviete, že nechcete.“ 
Borgula však nerád vidí zasahovanie vlády do odborársko-zamestnávateľských vzťahov: „Sú to vzťahové záležitosti, ktorým moderní politici nerozumejú. Je to, akoby ste boli ženatí a zasahuje vám do toho svokra. My sme ženatí so zamestnancami, lebo nič iné nám nezostáva a každé štyri roky máme novú svokru. To je na šľaktrafenie.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite