Teraz neviem, čo mám robiť, lebo včera som ju stretol na chodbe, nepovedala ani slovo a rýchlo odbehla, ak sa v jej prípade dá hovoriť o rýchlosti, pretože má pokročilú artrózu a pri chôdzi používa barlu. Mňa zas bolí koleno, bol som s tým u doktora a povedal mi, že mi chýba chrupavka a že sa s tým už nedá nič robiť, je to vraj otázka veku. Mal by som si ho dať vymeniť za umelé. Opýtal som sa kedy a doktor povedal, že keď už od bolesti nebudem môcť spávať, ale zase že čím skôr, tým lepšie. Že väčšinou sa operácia podarí, akurát prvé mesiace budem chodiť o barlách. Tak si nás teraz s Fedorčákovou predstav, ona jednu barlu, ja dve a že si máme navzájom pomáhať. Iba ak do hrobu. Ale najviac ma rozosmiala, keď mi v závere listu ponúkla, že mi vybaví, aby ma prijali do strany, že vie, že som zo strany vystúpil po osemdesiatom deviatom, ale že na to sa už zabudlo a že by sme mohli utvoriť v starobinci stranícku bunku. Tak som nabral odvahu, zaklopal som jej na dvere a povedal som jej, že v strane som bol iba z utilitárnych dôvodov a že keď z toho nemám mať nejaké výhody, tak v nijakej strane nechcem byť, že som v podstate od prírody nezávislý. Zosmutnela a poprosila ma, aby som to ešte uvážil, že už má pre mňa prihlášku. Spomenul som si na jedného známeho, ktorému voľakedy v šesťdesiatych rokoch ponúkli prihlášku do strany a on sa tak zľakol, že hneď sadol na autobus a odcestoval domov na dedinu a mal šťastie, lebo v autobuse stretol spolužiaka, ktorý bol v ich okrese predsedom Strany obrody a keď mu vyrozprával, že ho komunisti lákajú medzi seba a že čo má robiť, tak ten spolužiak mu povedal, že v okrese našťastie nedávno zomrel jeden člen Strany obrody a že majú voľné miesto a zoberú ho. Tak sa dostal do Strany obrody miesto toho zosnulého, lebo na počet členov v takej strane bola kvóta. A potom sa vrátil do Bratislavy a keď sa ho komunisti pýtali, ako sa rozhodol, povedal, že mu je ľúto, ale že on už v strane je a že v dvoch stranách byť nemôže, že by to nezvládol psychicky. Ja som také šťastie nemal, najprv som bol kandidát a potom riadny člen. Ale, veď vieš, nijako som sa neangažoval, len som platil príspevky a chodil na schôdze a do prvomájových sprievodov. Tam sme si vždy prišli na svoje, lebo sme vždy skončili na Centrálnom trhovisku a tam to stálo za to, tam vždy družne popíjali komunisti aj bezpartajní. Potom v robote to už bolo iné, keď bola schôdza zamestnancov, tak sa prebrali nejaké podnikové nedostatky, toaletný papier a tak a na záver vždy predseda strany povedal, že ďakuje za účasť a že členovia strany ešte zostanú. Všetci nestraníci si mysleli, že tam preberáme nejaké tajnosti, ale v podstate zase išlo o toaletný papier a tak. Len sme to nesmeli povedať nestraníkom, aby si mysleli, že vieme viac ako oni. Povedal som Fedorčákovej, že si to rozmyslím, ale len preto, že som ju nechcel zarmútiť. Strana mi koleno do poriadku nedá. Česť, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.