Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Aká jednota?

.časopis .téma

Stačil jeden vatikánsky dokument a vzťahy medzi katolíkmi a evanjelikmi sa razom zhoršili. Tvrdenie pápežskej Kongregácie pre náuku viery, že „Kristova cirkev jestvuje v katolíckej cirkvi“ pobúrilo protestantov, podľa ktorých Benedikt XVI. odkláňa katolíkov od ekumenizmu a spochybňuje vlastný, „liberálny“ vývoj po II. vatikánskom koncile. Prečo táto kresťanská vojna slov?

Stačil jeden vatikánsky dokument a vzťahy medzi katolíkmi a evanjelikmi sa razom zhoršili. Tvrdenie pápežskej Kongregácie pre náuku viery, že „Kristova cirkev jestvuje v katolíckej cirkvi“ pobúrilo protestantov, podľa ktorých Benedikt XVI. odkláňa katolíkov od ekumenizmu a spochybňuje vlastný, „liberálny“ vývoj po II. vatikánskom koncile. Prečo táto kresťanská vojna slov?


Ostrá výmena sa preniesla aj na stránky nášho časopisu. Kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák v .týždni pred tromi týždňami písal: „Je mi ľúto mojich katolíckych kamarátov. Ako sa vyrovnajú so svojou cirkvou. Obávam sa, že katolícka cirkev v snahe upevniť moc o tú moc prichádza. Vymedzením sa z celku kresťanstva možno stupňuje svoju kontrolu nad nekritickými veriacimi, svoju dôveryhodnosť však u kriticky mysliacich katolíkov stráca.“ Katolíckemu kňazovi Jozefovi Haľkovi (celú reakciu uverejňujeme v .listárni) Pastirčákove slová pripomenuli „ideologizované prefabrikáty prednovembrových ateizátorov“. Slovenskí katolíci a protestanti si prestali rozumieť aj v politickej oblasti. V júni ohlásila Evanjelická cirkev augsburského vyznania, že na rozdiel od katolíkov už nebude žiadať od štátu uzavretie zmluvy o výhrade vo svedomí (rovnako výhradu vo svedomí nechcú ani Cirkev bratská a Únia židovských náboženských obcí). Ale všetko je ešte komplikovanejšie. Spor o podstatu kresťanskej cirkvi a význam slov sa neodohráva iba medzi dvoma tábormi katolíkov a protestantov, ale aj vnútri nich.

.ako si neporozumieť
Neformálna debata počas kresťanského rodinného pobytu, prítomní sú protestanti aj katolíci, dokonca aj zopár ľudí „bez vyznania“ sa do nej zapája. Nejde vlastne o debatu, ale o spor. Dvaja z prítomných protestantov bránia právo pápeža zadefinovať svoju cirkev v duchu katolíckej vierouky. „Je to návrat do stredoveku,“ hodnotí odpovede na otázky týkajúce sa niektorých aspektov učenia o cirkvi, zverejnené koncom júna vatikánskou Kongregáciou pre náuku viery, protestantský teológ známy otvorenosťou voči katolíkom. „Vy tomu nerozumiete, lebo vám nejde o ekuménu,“ kritizuje pápeža brániacich protestantov mladý katolík, aktívne pôsobiaci v hnutí Fokoláre. „Ako môže niekto povedať o svojej cirkvi, že je jediná pravá?“ rečnícky sa pýta starší muž, ktorý sa celý život venuje misii. „Ale nemyslí si každý z nás, že jeho cirkev je v niečom lepšia než iné?“ pýta sa jeden z protestantských obrancov Vatikánu, „ja si to o svojej denominácii a o protestantskej spiritualite myslím,“ dodáva a snaží sa vysvetliť, že právo na to majú aj katolíci, menovite pápež. Diskusia napokon nevedie k žiadnemu koncu. Teologické úvahy rôznej konzistencie a hĺbky sa preplietajú s osobnými príbehmi. Slovo „cirkev“ sa používa ako výraz nádeje, no aj ako výstraha. V jednej chvíli označuje skostnatenú, prežitú inštitúciu, vzápätí je za cirkev označené niečo ako kresťanský klub. Raz je cirkev mystickým spoločenstvom, prekračujúcim geografické a historické hranice, inokedy to isté slovo označuje skupinu podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorí sa stretávajú v prenajatom kine. Pre jedného je cirkev problémom, pre iného jeho riešením. Pre mnohých ide o citlivú záležitosť, ktorá sa prekrýva s vlastnou identitou a s osobnou históriou. Diskusia o cirkvi je, zdá sa, stále zaujímavá, vášnivá, intelektuálne príťažlivá a nabitá emóciami.


.pápež je katolík

Pápež Benedikt XVI. udelil 29. júna 2007 audienciu prefektovi Kongregácie pre náuku viery, kardinálovi Williamovi Levadovi. Kardinál oboznámil pápeža s aktuálnym dokumentom Kongregácie, ktorej predsedá, pápež ho následne schválil a nariadil jeho uverejnenie. Ide o pomerne stručný dokument ústrednej teologickej inštitúcie Rímskokatolíckej cirkvi. Obsahuje Odpovede na päť otázok, ktoré sa týkajú katolíckeho učenia o cirkvi, o iných cirkvách a kresťanských spoločenstvách. Odpovede nie sú revolučné ani veľmi originálne. Kongregácia v nich zväčša cituje predchádzajúce pápežské deklarácie, ktoré zase vychádzajú z Druhého vatikánskeho koncilu. Ten sa konal v rokoch 1962 – 1966 a niektoré z jeho záverov sa zaoberajú aj chápaním cirkvi. Katolícka cirkev v nich uznáva božie spásne pôsobenie aj mimo vlastnej cirkvi a otvára sa na dialóg s inými kresťanskými cirkvami a spoločenstvami. Doktrínu o tom, že Rímskokatolícka cirkev „je“ (latinsky est) Cirkvou Ježiša Krista, koncil nahradil, a dá sa povedať, že zjemnil formuláciou o tom, že Kristova cirkev „jestvuje“ či „prebýva“ (latinsky subsistit in) v Rímskokatolíckej cirkvi. Táto, na pohľad bezvýznamná zmena, spolu s ďalšími reformami, mala pomôcť katolíkom preplávať do moderny, v skutočnosti priniesla z hľadiska ich vlastnej identity aj zneistenie: kým napríklad podľa predkoncilového pápeža  Piusa XI. (viac v rámčeku) malo zjednotenie rozdelených kresťanov spočívať v tom, že sa „zblúdilé dietky vrátia do náruče (katolíckej cirkvi)“, pokonciloví pápeži síce naďalej zotrvávajú na pravosti svojej cirkvi, ale už nevyzývajú protestantov na návrat. Naopak, zdôrazňujú potrebu dialógu a hľadania cesty, ako sa zjednotiť. Na pokoncilovom ekumenizme, ktorý má mnohých odporcov najmä medzi konzervatívnymi katolíkmi, nič nezmenil ani Benedikt XVI. Napriek tomu rozpútal posledný vatikánsky dokument mediálnu búrku a predstavitelia protestantských cirkví vyjadrovali svoje prekvapenie až pobúrenie. Toto vyhlásenie „nie je príspevkom k dialógu rovnocenných partnerov,“ povedal pre Evanjelického posla spod Tatier generálny biskup Evanjelickej cirkvi na Slovensku Miloš Klátik. „Som z tohto vyhlásenia smutný,“ hovorí pre .týždeň predseda Rady Cirkvi bratskej Ján Henžel. „Nechcel by som, aby to znelo arogantne, ale princíp otvorenosti patrí k definícii cirkvi. Preto každý výrok o výlučnosti nejakého spoločenstva zaváňa sektárstvom. Aj keď pochádza priamo z Vatikánu,“ dodáva. Ján Hroboň, evanjelický farár z Martina, však hovorí, že to nie je „nič nové pod slnkom,“ a s iróniou dodáva: „Mohli s tým počkať o desať rokov. Pri 500. výročí reformácie by to bolo efektnejšie.“
Táto diskusia sa, samozrejme, neviedla len na Slovensku. „Je pápež katolík?“ pýta sa vo svojej úvahe americký pravoslávny novinár Terry Mattingly. „Zdá sa, že je a zdá sa, že to novinári považujú za prekvapivú správu,“ dodáva sarkasticky. Životopisec Jána Pavla II., George Weigel, hovorí pre denník Baltimore Sun, že vyhlásenie „nepopiera prítomnosť Božej milosti v ostatných kresťanských komunitách, ale Katolícka cirkev nikdy nepovie, že je niečím iným než najlepším možným vyjadrením Kristovej predstavy o jeho cirkvi.“ Vatikánu však vyčíta, že vyhlásenie zverejnili bez kontextu dokumentov, ktoré sa týkajú ekumenizmu. „Neschopnosť Vatikánu komunikovať zmysel týchto dokumentov je vážnym problémom,“ hovorí Weigel, „tento problém je však zvýraznený neschopnosťou západných médií pripustiť, že ich karikatúrny obraz Josepha Ratzingera je chybný.“
.schizma a sesterské cirkvi
Kľúčovým slovom celej diskusie je ekuména (z gréckeho oikumene, „obývaný svet“), teda snaha kresťanov o jednotu. Jednota cirkvi je z hľadiska novozákonných textov dôležitá, Ježiš Kristus dokonca jednotu kresťanov v láske považuje za poznávací znak cirkvi. Kresťanskú túžbu po jednote však zrádzajú ich vlastné dejiny. Schizma čiže rozdelenie východného a západného kresťanstva v roku 1054 bolo spôsobené politickými, liturgickými, historickými, kultúrnymi a teologickými rozdielmi. Základným problémom bol pre pravoslávne cirkvi v Ríme sídliaci pápežský úrad, ktorý nechceli akceptovať. Tak východná, ako aj západná cirkev však kládli dôraz na sviatosti, založené na kontinuite od samotných apoštolov. V duchu vyššie spomínaných Odpovedí majú východné cirkvi „pravé sviatosti – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú spojené veľmi úzkymi zväzkami a nazývajú sa sesterskými cirkvami.“

.veľké rozdelenie
Veľké náboženské a vôbec dejinné zemetrasenie sa však odohralo na Západe v 16. storočí.
Ak medzi západnou a východnou cirkvou prišlo k rozdeleniu, zjednodušene povedané, „rovnakého typu cirkvi“, výsledkom reformácie v 16. storočí bol vznik cirkví „nového typu“.
Martinovi Lutherovi síce jeho proroctvo („Pápežstvo a omša zmiznú v krátkom čase ako dym“) nevyšlo, ale aj ono bolo vyjadrením, že podstatou protestantizmu nebola iba kritika zlých mravov v pápežskej kúrii a v rámci duchovenstva. Je pravda, že v posledných desaťročiach 15. storočia sa situácia v cirkvi zhoršovala: rastúca korupcia, pompézne bohatstvo, prax s odpustkami a vôbec zlé mravy však nepoburovali len ľudí ako Luther, ale aj pravoverných, ktorí v tom videli antikatolícke neduhy. Luther však postupne prelomil stredoveké chápanie božskej a ľudskej stránky cirkvi, ktoré rozlišovalo medzi božskosťou úradu a hriešnosťou tých, ktorí ho zastávali. Spisovateľ Charles Coulombe v knihe Námestníci Krista opisuje pápežov, medzi ktorými zďaleka neboli len svätci a vznešení ľudia ako Ján Pavol II., ale aj zhýralci ako pápež Štefan VII., ktorý dal na konci 9. storočia exhumovať telesné pozostatky svojho predchodcu Formosa I., mŕtvolu posadil na trón, ozdobil pápežskými insígniami a odsúdil ho za to, že predtým prijal úrad pápeža. Ako teda mohli a môžu katolíci veriť v pápežskú neomylnosť a pritom sa hlásiť aj k Štefanovi VII.? Coulombe vysvetľuje chápanie katolicizmu nasledujúco: „Neomylnosť neochraňuje v katolíckom učení väčšinu pápežových vyhlásení a žiadne pápežove činy (okrem blahorečenia a svätorečenia svätcov). Bráni pápežovi určiť za dogmu kacírstvo“. Ako totiž Coulombe píše, v chápaní katolíkov „ak pápež hovorí na najvyššej úrovni svojej autority, Duch svätý mu zabráni vyhlásiť nepravdu“. Toto vnímanie Luther zmenil: duchovná autorita úradu bola preňho odvodená od morálky jeho držiteľa. Luther a Kalvín kládli preto dôraz na Božie slovo a osobný vzťah s Kristom. Cirkev teda nevnímali ako jedinú možnosť určenú Bohom, ale ako otvorenú komunitu veriacich ľudí zhromaždenú okolo Božieho slova. Preto ani nevznikla jednotná cirkev protestantov, ako sa to ešte na začiatku mohlo zdať, ale protestanti sa začali drobiť na ďalšie cirkvi, navzájom často aj dosť znepriatelené. Dedičstvo apoštolov sa v Lutherovej línii chápe hlavne v duchovnom zmysle – nejde teda o katolícku (a pravoslávnu) „následnosť“, ale o Duchom svätým sprostredkované požehnanie. Rozdiel je zjavný na prvý pohľad: zatiaľ čo pri pravoslávnych a katolíckych bohoslužbách je dominantná sviatosť (sväté prijímanie), u protestantov každého druhu je v centre „kázeň“, teda výklad Božieho slova.

.falošná korektnosť
Ak sa pri ekumenickom dialógu tento základný rozdiel prehliada, ide skôr o politickú korektnosť. Keď povie slovo cirkev katolík, pravdepodobne má na mysli niečo iné, než povedzme luterán či metodista. Zatiaľ čo katolík vníma cirkev ako miesto, kde človek spolu s bratmi a sestrami prijíma sviatosti, priamo prijaté od apoštolov, a ako inštitúciu, ktorá stráži a interpretuje Pravdu (Magistérium), protestant pod cirkvou rozumie miesto, kde bratia a sestry spolu počúvajú Božie slovo a oslavujú Boha. Katolík a pravoslávny hovorí o cirkvi, protestant o cirkvách, denomináciách, ktoré spolu cirkev vytvárajú. „Tak ako sú bankovky hmatateľnými a viditeľnými prejavmi peňažnej meny, tak sú viditeľné spoločenstvá Kristových nasledovníkov denomináciami tela Kristovho na zemi, a to sa volá cirkev,“ hovorí Ján Henžel. Z tohto denominačného pohľadu vyzerajú katolícke vyjadrenia o výlučnosti ako prejavy sektárskej pýchy. Z katolíckeho, sviatostného pohľadu sú protestantské cirkvi možno zaujímavými spoločenstvami kresťanov, ale – prísne vzaté – cirkvami ich možno nazývať len obrazne. „Ak ľudia toto nechcú pripustiť, ekuména sa stáva len inou formou politickej korektnosti,“ hovorí George Weigel.
.nejednotní katolíci
„Dnes nehovoríme o návrate do Katolíckej cirkvi, ale o spoločnom úsilí pre jednotu. Dosiahnutie jednoty si nepredstavujeme tzv. konverziou na katolicizmus, ale ako proces: cirkvi mali podiel na rozdelení, a preto musia mať i na zjednotení,“ hovorí pre .týždeň Anton Konečný, bývalý moderátor košického Ekumenického spoločenstva a dekan Teologickej  fakulty Katolíckej univerzity v Košiciach. Katolík Konečný pripúšťa, že „ťažšia je otázka, ako k tomu stavu dôjde“. Postoj Konečného, ktorý je v slovenskej Katolíckej cirkvi pokladaný  za autoritu v oblasti ekumenizmu a liturgie, je súčasne kritický k niektorým prejavom ekumenizmu ako „spoločným bohoslužbám bez náležitého rozlišovania. Niektorí chcú dospieť k jednote príliš ľahko a začnú z opačného konca“. Budúce spory o podobu ekumenizmu sa budú viesť nielen medzi katolíkmi a protestantmi, ale aj a možno najmä medzi katolíkmi.  

.zatiaľ nedohoda
Napriek súčasným „sporom o ekuménu“ je veľa vecí, ktoré sú pre všetkých kresťanov spoločné (viď Nicejsko–carihradské vyznanie v rámčeku).
Sú aj veci, kde sa zhodnú kresťania spolu so židmi a niektorými skupinami moslimov: presvedčenie o tom, že absolútna pravda existuje a že je napriek ľudskej obmedzenosti a charakterovej nezrelosti do určitej miery poznateľná. To je v dnešnom postmodernom svete dosť revolučná myšlienka: tieto náboženské skupiny majú nielen osobné názory, preferencie a pocity, ale nad nimi je Boh, voči ktorému sa ich osobné životy vzťahujú. Dôsledky tohto presvedčenia majú dopad na vnímanie politiky, ekonomiky aj kultúry. Aj o tom by mohla byť v očiach sekularizovanej spoločnosti „politicky nekorektná“ ekuména. No napríklad aj rozdielny pohľad katolíkov a evanjelikov na výhradu vo svedomí ukazuje, že zatiaľ nenašli jednotu ani na tomto pomerne minimalistickom základe.
Zdá sa, že napriek spoločným vyhláseniam a ekumenickým konferenciám, majú kresťania túžiaci po zjednotení pred sebou ešte dlhú a zložitú cestu.

.juraj Kušnierik, .martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite