Daniela Pastirčáka si vážim. Spolu s ďalšími ľuďmi bol pri tom, keď sa zo mňa, petržalského ateistu, stal veriaci človek. A nebol pritom pasívne. Boh, v ktorého Daniel veril, sa mi zdal nekonečne hlbší než ten, v ktorého veria povrchné, u nás najmä katolícke masy.
Bol to Boh osobný, milosrdný a láskavý. A taký pre mňa ostal aj po tom, čo som na tú, pre mňa netušenú cestu trochu neveriaco vykročil. Daniel teda patrí ku kľúčovým ľuďom môjho života. A vždy bude.
Ale práve preto, že si ho vážim, musím napísať, v čom s ním dnes v otázke ekumenizmu hlboko nesúhlasím a v čom som z neho dokonca sklamaný.
„Katolícku cirkev sme považovali za živý, vyvíjajúci sa organizmus. Predpokladali sme, že s rastúcim poznaním a istou dávkou pokánia postupne prekonáva postoje, pre ktoré sa v minulosti dopustila tragických omylov,“ píše Pastirčák v reakcii na editorial v .týždni, a dalo by sa súhlasiť. Lenže potom za dôkaz strnulosti Katolíckej cirkvi uvádza to, že stále trvá na apoštolskej postupnosti, ktorá je základom inštitúcie pápeža. Dokonca sklamane dodáva: „Ako sme mohli dúfať v pozitívny vývoj náuky o apoštolskej postupnosti v organizácii, ktorá nikdy svoje názory nemení?!“ Toto je podľa mňa úplne pomýlené, skoro až marxistické uvažovanie, ktoré za pozitívum považuje vývoj samotný. Daniel, nikdy nezmeniť nejaký názor hádam nie je hriech? Myslím si, že komunizmus bol zlý, a tento názor si podržím do smrti. Hreším tým? Apoštolská postupnosť je stĺpom katolíckej cirkvi, tvrdí pápež, a do smrti si to bude myslieť. Hreší tým?
Dôkazom otvorenosti kohokoľvek predsa nemôže byť to, že netrvá na žiadnom zo svojich presvedčení. Bola by katolícka cirkev naozaj živá, ak by netrvala na svojich základných vierach? Základná viera Daniela Pastirčáka je založená na inom než na apoštolskej postupnosti, a z dobrých dôvodov. A nikto – ani pápež – ho nemá za to právo považovať za pyšného či naskrz negatívneho. Ale mohlo by to platiť aj naopak – nikto, ani Daniel, nemôže trvanie katolíkov na niektorých svojich presvedčeniach označiť za dôkaz strnulosti a neživota. A už vôbec nie je možné ochotu meniť názor aj v najzákladnejších bodoch označovať za pozitívnu. Až také liberálne cirkvi hádam nechceme.
Áno, tento pápež a jeho cirkev si svoju vieru podržali. No a? Tým predsa nijako nezničili prácu tých, ktorí desaťročia pracovali a pracujú na zbližovaní cirkví. Naopak, obe strany dnes lepšie vedia, čo ich spája a čím sa, naopak, líšia, takže zbližovanie môže byť oslobodené od naivných predstáv z oboch strán. Katolícka cirkev sa nezriekne základov katolicizmu, protestanti neprijmú inštitúciu pápeža. Fajn. Aj tak nás vždy bude spájať to najdôležitejšie, Kristus. On je skutočný zdroj vzájomnej úcty a dôvery, nie naše úbohé pokusy spájať sa či, naopak, vymedziť.
Ak s Danielovým pohľadom na vyhlásenie Katolíckej cirkvi hlboko nesúhlasím, úplne sklamaný som z niektorých jeho ďalších tvrdení. Veta „...nemecký Pápež týmto gestom podporuje na Slovensku nadradenosť, v mene ktorej sa tí zle veriaci posielali do koncentračných táborov. Slová majú význam iba v kontextoch. A kontext je taký,“ mi vyrazila dych. Má slovo nemecký naznačovať spojitosť Benediktovho myslenia s fašizmom? Myslí si Daniel, že vyhlásenie miliardovej cirkvi je naozaj určené kontextu päťmiliónového Slovenska? A ešte – je presvedčenie o Kristovi, a teda modlitba za židov, aby ho poznali, naozaj nadradenosťou takmer fašistickou? Dobre viem, že Daniel verí v Krista, ktorý ho zachránil. Nadraďuje sa aj on nad židov, ktorí v Krista neveria, ak sa za nich občas modlí? Alebo je nadradenosť výlučne katolícka?
„Človeku dvadsiateho prvého storočia sa (Katolícka cirkev) prihovára zo slonovinovej veže dogmatických formulácií a tvári sa, akoby sa neboli odohrali žiadne dejiny,“ tvrdí Pastirčák, a potom spomína inkvizíciu, križiacke výpravy, intrigy na pápežskom stolci, náboženské vojny, kliatby a popravy. „Obávam sa, že Katolícka cirkev v snahe upevniť moc o tú moc prichádza. Vymedzením sa z celku kresťanstva možno stupňuje svoju kontrolu nad nekritickými veriacimi, svoju dôveryhodnosť však u kriticky mysliacich katolíkov stráca,“ tvrdí vzápätí Daniel. Na toto vulgárne videnie sveta neviem rozumne reagovať. Len mám pocit, že nečítam reakciu skvelého kazateľa, ktorého tak rád počúvam, ale esej Petra Weissa. Škoda.
Ekumenizmus je skvelá vec. A veľmi potrebná, ak sa majú spojiť sily tých, ktorí vyznávajú vieru v zachraňujúceho Krista. Ale vyžaduje si to empatiu, nie povrchné, antikatolíckou dobou poznačené súdy. „Pochopili sme, že pravdu evanjelia je možné udržovať živú iba v pokornom, otvorenom dialógu,“ končí Daniel svoju reakciu, a myslí tým protestantov. Tu opäť musím súhlasiť. Tak to ale aspoň skúsme.
.štefan Hríb
Bol to Boh osobný, milosrdný a láskavý. A taký pre mňa ostal aj po tom, čo som na tú, pre mňa netušenú cestu trochu neveriaco vykročil. Daniel teda patrí ku kľúčovým ľuďom môjho života. A vždy bude.
Ale práve preto, že si ho vážim, musím napísať, v čom s ním dnes v otázke ekumenizmu hlboko nesúhlasím a v čom som z neho dokonca sklamaný.
„Katolícku cirkev sme považovali za živý, vyvíjajúci sa organizmus. Predpokladali sme, že s rastúcim poznaním a istou dávkou pokánia postupne prekonáva postoje, pre ktoré sa v minulosti dopustila tragických omylov,“ píše Pastirčák v reakcii na editorial v .týždni, a dalo by sa súhlasiť. Lenže potom za dôkaz strnulosti Katolíckej cirkvi uvádza to, že stále trvá na apoštolskej postupnosti, ktorá je základom inštitúcie pápeža. Dokonca sklamane dodáva: „Ako sme mohli dúfať v pozitívny vývoj náuky o apoštolskej postupnosti v organizácii, ktorá nikdy svoje názory nemení?!“ Toto je podľa mňa úplne pomýlené, skoro až marxistické uvažovanie, ktoré za pozitívum považuje vývoj samotný. Daniel, nikdy nezmeniť nejaký názor hádam nie je hriech? Myslím si, že komunizmus bol zlý, a tento názor si podržím do smrti. Hreším tým? Apoštolská postupnosť je stĺpom katolíckej cirkvi, tvrdí pápež, a do smrti si to bude myslieť. Hreší tým?
Dôkazom otvorenosti kohokoľvek predsa nemôže byť to, že netrvá na žiadnom zo svojich presvedčení. Bola by katolícka cirkev naozaj živá, ak by netrvala na svojich základných vierach? Základná viera Daniela Pastirčáka je založená na inom než na apoštolskej postupnosti, a z dobrých dôvodov. A nikto – ani pápež – ho nemá za to právo považovať za pyšného či naskrz negatívneho. Ale mohlo by to platiť aj naopak – nikto, ani Daniel, nemôže trvanie katolíkov na niektorých svojich presvedčeniach označiť za dôkaz strnulosti a neživota. A už vôbec nie je možné ochotu meniť názor aj v najzákladnejších bodoch označovať za pozitívnu. Až také liberálne cirkvi hádam nechceme.
Áno, tento pápež a jeho cirkev si svoju vieru podržali. No a? Tým predsa nijako nezničili prácu tých, ktorí desaťročia pracovali a pracujú na zbližovaní cirkví. Naopak, obe strany dnes lepšie vedia, čo ich spája a čím sa, naopak, líšia, takže zbližovanie môže byť oslobodené od naivných predstáv z oboch strán. Katolícka cirkev sa nezriekne základov katolicizmu, protestanti neprijmú inštitúciu pápeža. Fajn. Aj tak nás vždy bude spájať to najdôležitejšie, Kristus. On je skutočný zdroj vzájomnej úcty a dôvery, nie naše úbohé pokusy spájať sa či, naopak, vymedziť.
Ak s Danielovým pohľadom na vyhlásenie Katolíckej cirkvi hlboko nesúhlasím, úplne sklamaný som z niektorých jeho ďalších tvrdení. Veta „...nemecký Pápež týmto gestom podporuje na Slovensku nadradenosť, v mene ktorej sa tí zle veriaci posielali do koncentračných táborov. Slová majú význam iba v kontextoch. A kontext je taký,“ mi vyrazila dych. Má slovo nemecký naznačovať spojitosť Benediktovho myslenia s fašizmom? Myslí si Daniel, že vyhlásenie miliardovej cirkvi je naozaj určené kontextu päťmiliónového Slovenska? A ešte – je presvedčenie o Kristovi, a teda modlitba za židov, aby ho poznali, naozaj nadradenosťou takmer fašistickou? Dobre viem, že Daniel verí v Krista, ktorý ho zachránil. Nadraďuje sa aj on nad židov, ktorí v Krista neveria, ak sa za nich občas modlí? Alebo je nadradenosť výlučne katolícka?
„Človeku dvadsiateho prvého storočia sa (Katolícka cirkev) prihovára zo slonovinovej veže dogmatických formulácií a tvári sa, akoby sa neboli odohrali žiadne dejiny,“ tvrdí Pastirčák, a potom spomína inkvizíciu, križiacke výpravy, intrigy na pápežskom stolci, náboženské vojny, kliatby a popravy. „Obávam sa, že Katolícka cirkev v snahe upevniť moc o tú moc prichádza. Vymedzením sa z celku kresťanstva možno stupňuje svoju kontrolu nad nekritickými veriacimi, svoju dôveryhodnosť však u kriticky mysliacich katolíkov stráca,“ tvrdí vzápätí Daniel. Na toto vulgárne videnie sveta neviem rozumne reagovať. Len mám pocit, že nečítam reakciu skvelého kazateľa, ktorého tak rád počúvam, ale esej Petra Weissa. Škoda.
Ekumenizmus je skvelá vec. A veľmi potrebná, ak sa majú spojiť sily tých, ktorí vyznávajú vieru v zachraňujúceho Krista. Ale vyžaduje si to empatiu, nie povrchné, antikatolíckou dobou poznačené súdy. „Pochopili sme, že pravdu evanjelia je možné udržovať živú iba v pokornom, otvorenom dialógu,“ končí Daniel svoju reakciu, a myslí tým protestantov. Tu opäť musím súhlasiť. Tak to ale aspoň skúsme.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.