Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dvakrát Wilco

.peter Bálik .časopis .hudba

Prečo Wilco? Prečo by sme mali písať o skupine, ktorú u nás pozná iba zopár ľudí? Prečo by sme mali venovať dve strany kapele, ktorej názov deväťdesiatim deviatim percentám Slovákov evokuje kamaráta včielky Maje?

Dôvod je jednoduchý. Wilco je jednou z najlepších skupín súčasnosti – je to americký fenomén, ktorý sa doma s novým albumom dostane do Top 10, no u nás ho pozná len zopár ľudí. Wilco sú jednou z amerických kapiel, ktoré po prelete Atlantikom vymenia štadióny a haly za útulné kluby. To sa napríklad v minulosti stalo Grateful Dead, v súčasnosti sa to deje napríklad inej skupine Dave Matthews Band. Ani doma v Amerike nie sú Wilco žiadnym prorokom – priemerný Američan vie, kto je Lady Gaga, ale pri mene Wilco prekvapene zdvihne obočie. Táto kapela, ktorej dominuje spevák a skladateľ Jeff Tweedy, nerobí hudbu pre hitparády, ale je dostatočne silná, aby zaujala aj obyčajných ľudí, pre ktorých nie je rokenrol prioritou. No ich jedinečnosť nevyplýva len z ich talentu, ale aj z toho, že dokázali zostať vzácni. 
Dlhé roky sme ich museli počúvať len z nahrávok alebo živých DVD. Do strednej Európy táto kapela, fungujúca od polovice deväťdesiatych rokov, ešte nezavítala. Až teraz. Najprv sme si ich boli pozrieť minulý týždeň vo Viedni a potom v utorok v Prahe. Oba koncerty boli obrovským zážitkom, no každý z nich bol trochu iný. 
Na oboch vystúpeniach sme dostali kompletný obrázok, kým vlastne dnes táto skupina je. Tweedy ju rokmi neustále prestavoval, hľadal tú správnu chémiu, až jediný pôvodný člen je dnes iba sympatický basgitarista John Stirratt. Posledné roky to vyzerá, že kapela má jasnú podobu. Na sólovej gitare hrá excentrický hudobník Nels Cline – muž tisícov voltov, hrajúci svoje netradičné sóla s neuveriteľnou vervou a nasadením. Na bicích hrá bubeník Glenn Kotche, človek schopný zahrať akýkoľvek komplikovaný rytmus s ľahkosťou prípravy obyčajných raňajok. Vzadu kapelu istí klávesák Mikael Jorgensen s výrazom vysokoškolského profesora, na druhých klávesoch a gitare zas skvelý multiinštrumentalista Pat Sansone. Vo Wilco sa tak stretlo šesť výnimočných hudobníkov. Vtip je však v tom, že ani jeden z nich nie je žiadny exhibicionista, dokona aj Cline, ktorého je najviac počuť a občas vás zasype spŕškou sól, nie je žiadny manierista, – všetci slúžia jedinej posvätnej veci – pesničke. 
Dnes sa už dá povedať, že Wilco sú americkou klasikou. A to existujú iba pätnásť-šesťnásť rokov. Praha a Viedeň mali to šťastie, že kapela prišla zahrať vo svojom výbornom období. Kto počul ich jedinú „lajvku“ Kicking Television, vedel, že Wilco neodbavia koncert klasickým set listom, ale prevedú nás celou históriou kapely. Za pätnásť rokov sa okolo Tweedyho toho stalo dosť. Wilco pôvodne začínali ako „pohrobok“ legendárnej alt-countryovej partie Uncle Tupelo. Táto skupina, kde boli hlavnými skladateľmi Tweedy a Jay Farrar, bola priekopníkom štýlu, ktorý si dnes hovorí Americana. Rozpadli sa, pretože títo dvaja kohúti sa na jednom dvore jednoducho nezniesli. Tweedy začal od nuly – založil Wilco a pokračoval v tom, čo najlepšie vedel – v skladaní jednoduchých trefných piesní na hranici folku, country a rokenrolu, ktorými vyplnil debut A.M. (1995).
Neskôr do kapely pribudol multiinštrumentalista Jay Bennet, s ktorým vznikli tri klasické albumy – výpravný rokenrolový Being There (1996) , „beachboysovský“ Summerteeth (1999) a experimentálny Yankee Hotel Foxtrot (2002). Pri poslednom sa Wilco takmer rozpadli. Tweedy Benneta vyhodil, lebo sa spolu nezniesli, ich domovská značka Reprise odmietla album „bez hitov“ vydať, pretože bol podľa nej nestráviteľný. Kapela, ktorá vedela o tom, že nahrala svoj „masterpiece“, ho zas odmietla akokoľvek meniť. Nakoniec sa dohodli na rozchode. Album, ktorý mal byť prepadákom, sa napokon stal jedným z najpredávanejších v histórii kapely. Aj podľa kritikov je ich najlepším dielom. Pád a znovuzrodenie kapely  sú zachytené vo fantastickom dokumente I Am Trying To Break Your Heart. 
Tweedyho urputná snaha o oslobodenie sa od minulosti a skladanie tradičných netradičných piesní sa oplatila. O dva roky neskôr zašiel ešte ďalej – A Ghost Is Born (2004)  má momenty, ktoré sa vyskytujú v modernej vážnej hudbe. Zoberiete pieseň, rozložíte ju na kúsky, a potom ju dáte opäť dohromady. Ale oni to spravia tak, že pesnička sa nevyvíja očakávaným smerom, hľadajú cestičky, ako sa dostať von z tuctovosti. 
Na posledných dvoch albumoch, Sky Blue Sky (2007)  a Wilco (The Album)  (2009) sa Wilco vrátili k tradičnejšiemu pesničkárstvu, ktoré má blízkou k hravosti posledných albumov The Beatles. Ich hudobný príbeh sa tak zákonite musel premietnuť aj na pražskom a viedenskom koncerte. Wilco sa na ich dlhočizných vystúpeniach správajú ako márnotratná ženská, ktorá si každý deň oblečie nové šaty. Nie je v tom žiadna samoľúbosť. Táto kapela má toho toľko ponúknuť – od obyčajného country cez folkrockový popevok až po brutálnu stenu hluku na spôsob Sonic Youth. Hudobne stoja niekde na pomedzí minulosti a budúcnosti. V ich hudbe  cítiť americkú tradíciu, ale kapela sa pozerá dopredu a snaží sa mapovať územie, na ktorom predtým nikto nestál. 
Niekedy sa o nich píše ako amerických Radiohead, ale toto prirovnanie nie je príliš namieste. Wilco, na rozdiel od britských partnerov, utápajúcich sa roky v bezbrehom experimentovaní,  sa nehanbia písať obyčajné piesne. V tom je tá krása. 
Tak v čom bola Viedeň iná ako Praha? Rozdiel bol v iných koncoch a hlavne v intímnosti. Vo Viedni hrali v Gasometeri – inak skvelej sále, ako stvorenej pre Wilco, kde bolo viac ako tisíc ľudí, v Prahe v divadle Archa pre 500 šťastlivcov. Tam sme ich mali ako na dlani, až človeku napadlo, že vystúpenia v menších sálach majú niečo, čomu sa halové a štadiónové koncerty nemôžu rovnať. Nezabúdajme, že kontakt medzi publikom a umelcom nezabezpečia nijaké obrie obrazovky. Ak stojíte pred malým pódium, doslova cítite tlak alebo nehu, ktorú na vás skupina vyklopí. 
Obe šou sa začali v rovnakom duchu. Na začiatok to boli prevažne kúsky z ich posledného vydareného albumu, a postupne šli pesničkami čoraz hlbšie do minulosti. Wilco sú kapelou, ktorá každým koncertom prepisuje svoj setlist. Keďže išlo o ich  posledný koncert európskeho turné, Tweedy sa v Prahe priznal, že pesničky pomáhali vyberať aj ich „bedňáci“. 
Wilco je skupina, ktorá sa nikam neponáhľa. Neohuruje publikum nadupanými songmi, trpezlivo ide od jednej piesne k druhej a udrie, keď treba. Tí skúsenejší vedeli, že pri Via Chicago príde zemetrasenie, pri ktorom Tweedy a Stirratt držia jemnú linku pesničky, zatiaľ čo zvyšok kapely búcha do nástrojov ako zmyslov zbavený. Nasleduje strih a skupina sa vráti šibnutím čarovného prútika späť do melódie piesne, akoby sa nič nestalo. Takých momentov bolo na oboch koncertoch veľa – melodické  a krehké One Wing, Impossible Germany a Jesus Etc., tie sú jednoducho balzamom na dušu, Tweedyho špecialitou, azda iba on vie písať tento druh piesní, v ktorých rozoberá svoju dušu a nehanbí sa spievať o sebe aj tú najkrutejšiu pravdu.    
Vo Viedni povedal, že hrajú pre to najlepšie publikum, no zároveň dodal, že to nemyslí ako klasickú frázu, ktorú rozprávajú počas každého koncertu. Je to človek, ktorému je jedno, čo si o ňom kto myslí. Vlasy rozstrapatené, akoby sa práve zobudil, neprítomný pohľad značiaci, že je až po uši ponorený v hudbe, ale zároveň jemným úsmevom na tvári naznačuje, že sa netreba brať príliš vážne. 
Bude veľmi zaujímavé sledovať, ako sa táto skupina bude ďalej vyvíjať. Vráti sa Tweedy na začiatok a vydá album jednoduchých folkových a countryových piesní? Alebo sa spolu s Wilco stratí v stene hluku a experimentovania? Alebo bude pokračovať v sladkých pesničkách posledných albumov? Ťažko povedať. Isté je, že sme ich v Prahe a vo Viedni videli v čase, keď zbierajú ovocie zo stromu, ktorý pred pätnástimi rokmi nenápadne zasiali. Bolo to skvelých pätnásť rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite