K Ivanovi Kadlečíkovi vtedy prišli Miro Kusý, Michal Gáfrik, Milan Hamada, Šimečkovci, Dušan Mitana, Dušan Dušek, Ivan Štrpka, my dvaja s Altou. Chceli sme sa poradiť, ako spoločne zorganizovať 10. decembra Deň ľudských práv. V pamäti mi utkvel Ivanov vinohrad, varenie polievky, rádio, ktoré z kuchyne ohlásilo začiatok štrajkov pražských divadelníkov. To nám už bolo jasné, že veci sa práve pohli, a tak sme sa pohli aj my do Bratislavy.
Na tej návšteve sme sa tak trochu rozpačito ohmatávali. V pamäti mi utkvela veta Milana Šimečku, že by sme každý mali spraviť vlastné pokánie a typická odpoveď Dušana Mitanu: „Starý, neblbni.“
Milanovi Šimečkovi ostával do konca života necelý rok, ale to sme vtedy nevedeli. Ten rok bol za desať rokov, videli sme sa permanentne, ale aj z tých stretnutí mi ostali v pamäti skôr čriepky – zo štrajkujúcich divadiel, z Mozartovho domu, z osobných stretnutí, z Úradu vlády, z parlamentu, z pražského Hradu.
Milan Šimečka mal prirodzenú autoritu bez toho, že by si ju musel vynucovať. Bol stredobodom pozornosti a diskusíí, v ktorých sa utvárali základné názory a postoje, ale nechcel byť stredobodom diania. Do nijakých funkcií sa nehrnul, Václavovi Havlovi napísal list, v ktorom mu vymenoval všetky dobré dôvody, prečo nemá kandidovať na funkciu prezidenta. Hlavný bol ten, že pre demokratické Československo je dôležitejšie, aby ostal slobodným intelektuálom. Myslím, že do toho listu projektoval Milan Šimečka najmä sám seba a svoj problém. Len neochotne a takmer z donútenia sa stal poslancom Slovenskej národnej rady a po voľbách v júni 1990 takmer proti svojej vôli poradcom prezidenta Havla. Dodnes si myslím, že inštinktívne cítil, že to nemá robiť, ale nechcel Havlovi odmietnuť. Nejakým odysseovským trikom sa mu podarilo dotiahnuť do funkcie Havlovho poradcu aj Martina Bútoru a vzápätí na to 24. septembra 1990 zomrel. Ako ináč na tie časy – na infarkt.
Bol to divoký rok. V novembri sme všetci aj s Milanom Šimečkom stáli na Námestí SNP, v marci nám v kinosále Mozartovho domu povedal z mosta do prosta, že revolúcia sa skončila a nastáva čas parlamentnej demokracie. Spolu s Mirom Kusým sa usilovali nadviazať kontakt medzi VPN a obrodármi na čele s Dubčekom, ale aj neobrodármi na čele s Čičom; ako sa ukázalo, zbytočne. Občas za nás, ako pri Vladimírovi Mečiarovi, povedal pri kľúčových rozhodnutiach nahlas vetu, do ktorej sa nám nechcelo. V lete 1990 som bol namiesto neho na stretnutí rakúskych veľvyslancov v Grazi a zažil som verbálny začiatok krvavého rozpadu Juhoslávie, o ktorom všetci prítomní srbskí, chorvátski a slovinskí intelektuáli prisahali, že bude mierumilovný.
A ešte jedna vec ma celý ten rok znepokojovala. Milan Šimečka bol v československom disente nositeľom nádeje na zmenu. Keď k nej došlo, stal sa nositeľom skepsy.
Potom zomrel a začal nám chýbať. Často sa pýtam, ako by sa rozhodoval v istých situáciách, ale neviem. Som si istý, že by nepovedal s Jiřinou Šiklovou, že dnes zapadáme do bahna novej normalizácie či neonormalizácie, na to ho život naučil pridobre rozlišovať medzi slobodou a tyraniou. Skôr by povedal s čerstvým sedemdesiatnikom Milanom Šútovcom, že parlamentná kultúra je na Slovensku dlhodobo mizerná. A možno by dodal – to je cena za dvadsaťročnú slobodu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.