Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Moody v kníhkupectve

.časopis .fenomén

Slnečné pondelkové popoludnie, Bratislavčania sa po Poštovej ulici ponáhľajú na trolejbusy. Ani kníhkupectvo Panta Rhei nevyzerá ináč ako vo všedný deň. Len pri vstupe stojí jedna dáma s kyticou a vedľa nej druhá dáma (zrejme tlmočníčka) s mikrofónom. Vyzerajú Raymonda A. Moodyho, ktorý má každú chvíľu doraziť, aby tu podpisoval svoje knihy.

Najprv sa nám zdá, že je tu nejako málo ľudí – veď predsa Moodyho knihy sú už najmenej 25 rokov svetovými bestsellermi a tunel, príjemné svetlo či skúsenosť opustenia vlastného tela v situáciách blízkym umieraniu poznajú skoro všetci (samozrejme, drvivá väčšina len teoreticky). Prvý dojem klame. Stretnutie s autorom populárnych kníh sa totiž koná na poschodí a tam je už plno. Prevažujú muži a ženy v strednom veku, no nájdu sa aj starší a aj úplne mladí záujemci o autorov podpis. Spoznávam niekoľko bratislavských intelektuálov, výhľad na pódium mi sťažuje mladík s hustými dreadlockmi. Knihy Raymonda A. Moodyho evidentne zasahujú široké publikum.
Pár minút po štvrtej prichádza autor s kyticou kvetov v rukách. Od moderátorky sa dozvedáme, že napísal jedenásť kníh a že je veľkým privilégiom privítať ho v kníhkupectve. Vzápätí dostáva slovo samotný Moody. Sympatický, usmievavý šesťdesiatnik s dioptrickými okuliarmi nad očami (to aby mohol podpisovať) nás všetkých pozdraví, spomenie si na návštevu Bratislavy v roku 1991 (bol to preňho údajne „veľmi príjemný zážitok”), hovorí, že je dojatý záujmom o jeho knihy a vyjadrí poľutovanie nad tým, že nebude môcť stráviť viac času s každým prítomným čitateľom. Krátko sa dotkne pozoruhodného objavu, ktorý je obsahom jeho najnovšej knihy Záblesky večnosti (Ikar, 2010). Ide o to, že zážitok tunela, svetla, opúšťania tela a premietnutie „filmu života” už neprežívajú iba umierajúci, ale aj tí, ktorí sú s ním vo chvíli smrti, teda najbližšia rodina, niekedy dokonca aj zdravotnícky personál. Zavtipkuje o tom, že ak by sa mal film jeho života premietnuť iným ľuďom, bol by asi v rozpakoch, no skúsenosti jeho respondentov hovoria o tom, že to nikdy nie je rozpačité, ale vždy príjemné. „Som presvedčený, že v najbližších rokoch bude existencia života po živote dokázaná mimo akýchkoľvek pochybností,” hovorí Raymond Moody a pozýva ľudí k stolu, na ktorom bude podpisovať svoje knihy. Ešte jedna staršia pani z publika opíše svoju skúsenosť, ktorá presne korešponduje s Moodyho opisom, autor si sadá, vytvára sa dlhý rad a začne sa podpisovanie.
Smrť nás všetkých desí a fascinuje zároveň. Veriaci ľudia ju vnímajú ako bránu, ktorou prídu k svojmu Stvoriteľovi, kresťania žijú v dokonca nádeji, že aj „dolinou tône smrti” nasledujú zomierajúceho a vzkrieseného Spasiteľa, ktorý ich ani na tejto ceste neopustí. Všetci by sme veľmi chceli, aby najdramatickejšia udalosť našich životov bola cestou tunelom k príjemnému svetlu a skoro všetci by sme na tejto ceste chceli sprevádzať odchádzajúcich milovaných. Raymond Moody vo svojich knihách dáva aj skeptikom, agnostikom či ateistom nádej, že to tak nakoniec môže byť a podopiera to (pseudo-)vedeckými argumentmi. Preto sa jeho knihy tak dobre predávajú. Preto bolo v kníhkupectve Panta Rhei toľko ľudí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite