„Tam budeš mať aj sprchu, Dorotka, veď neblázni, musíš žiť predsa ako človek!” Hm. Fakt je ten, že v garáži som bývala preto, že sa mi neoplatilo držať si celý rok drahý podnájom, keď v Bratislave trávim 4 mesiace do roka. A teraz, keď sú dole aj byty, aj hypotéky, mi zrazu prišla možnosť, aká sa vraj neopakuje. Jednoducho celý svet zvnútra mojej hlavy na mňa kričal: „Teraz!” a ja som sa to dokonca snažila aj ignorovať. Jednak z trucu a hrdosti (veď som sa roky zaprisahávala, že si hypotéku nevezmem!) a jednak zo strachu, že potom už naozaj musím byť dospelá. Veď budem vlastniť (teda banka to bude vlastniť za mňa, čo je fakt, ktorý si máloktorý „vlastník” bytu na hypotéku pripúšťa) nehnuteľnosť. Byt bude prenajatý počas mojich pobytov v Nepále a tým sa vlastne všetko zaplatí. V konečnom dôsledku ma to ročne vyjde toľko ako garáž...niežeby tá garzónka bola väčšia, ale už budem mať sprchu. A aj tak sa neteším. Teším sa rozumom, ale neteším sa srdcom. Aj sa za to hanbím a pripadá mi to ako rúhanie, ale fakt mám pocit, že to nikto nepochopí. Chápete ma? Chápete, že mám srdce vo svojej maličkej garáži? Kde mám dvojkrídlové plechové dvere a chemický záchod? Chápete, že je to moja malá myšacia diera v tomto svete, kde sa zaparkujem a som safe? Že ma baví, že ma ráno o siedmej budí sused Mazda? Nie, máte pravdu, rozumom sa to pochopiť nedá. Veď žijeme v spoločnosti, kde sa býva v bytoch. Nie v garážach. Žijeme v spoločnosti, ktorá vás manipuluje tam, kde vás chce mať. Držím sa zubami-nechtami a pomaly povoľujem. Vek? Možno. Lenivosť? Možno ešte viac. Sťahovala som sa v živote asi dvadsaťkrát a nikdy ma to nedojalo. V každom prípade, niečo vo mne zomiera. Zomiera časť mojich ideálov, mojej duše a mojich princípov. A sama neviem, čo také strašné, veľké a dôležité ma k tej stene tlačí. Som to len ja sama, tá časť, čo sa rodí postupne po tom, ako mi zomiera tá druhá. A ja sa toho hrozne bojím. A teraz som sa, prisahám, prvýkrát rozplakala nad počítačom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.