Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kosovo: nikdy nevrav nikdy

.časopis .týždeň vo svete

Srbsko sa nevzdáva aj napriek rozhodnutiu Medzinárodného súdneho dvora (ICJ) spred dvoch mesiacov, podľa ktorého jednostranná nezávislosť Kosova nie je v rozpore s medzinárodným právom. Tému vrátilo na pôdu Bezpečnostnej rady OSN.

.aj napriek „veľkým ramenám“ je však riešenie po rokoch hádok, zdá sa, na obzore. A určite ním nebude návrat pred február 2008, keď Kosovo vyhlásilo nezávislosť. Tá na nemalú radosť Ruska polarizovala nielen svet (uznalo ju doteraz 70 krajín OSN, najnovšie Honduras), ale predovšetkým EÚ. Päť jej členských krajín – Cyprus, Grécko Rumunsko, Slovensko, Španielsko – Kosovo neuznáva naďalej.
.disidentská päťka
Navonok majú tieto „disidentské krajiny“, ako ich nazýva britská odborníčka na Balkán a profesorka univerzity v Birminghame Judy Batt, spoločnú pozíciu, v skutočnosti si však každá z nich rieši svoje fóbie, viac či menej opodstatnené: zo separatizmu vlastných menšín, ale aj z výrazne prosrbskej domácej verejnej mienky. Batt nedávno so skupinou tridsiatich študentov z balkánskych krajín navštívila Slovensko.
„Robili sme v Británii viacero výskumov, ktoré ukázali, že je možno ďalších tridsať štátov, ktoré zvažujú uznanie Kosova v blízkej budúcnosti. Nejde však až tak o to, koľko krajín ho uzná, ale kedy bude v tejto otázke jednotná EÚ,“ hovorí pre .týždeň Batt a dodáva: „Moje poznanie pozície Slovenska sa opiera o váš hlboký a inštinktívny zmysel pre identifikáciu so Srbskom. Tomu rozumiem, mali ste spoločnú históriu v rámci monarchie, ste blízke slovanské národy. Efektívna moderná politika však nemôže byť založená iba na historických emóciách. Dnes je potrebná jednota EÚ v otázke Kosova, spojená s kreditom pri jej rozširovaní na Balkáne. Do Únie vstupujú iba štáty, nie iné entity. A upozorňujem, že EÚ vyjednáva o vstupe so Srbskom bez Kosova – čo Srbsko akceptuje. Ak sa Slovensko odvoláva na princíp územnej integrity Srbska, tak rovnako silným princípom medzinárodného práva je právo na sebaurčenie, vo väzbe na schopnosť štátu reprezentovať záujmy občanov a chrániť ich práva, aj ľudské. Je úplne zrejmé, že Srbsko už viac nemôže byť garantom týchto práv v prípade Kosova.“
Napriek realite neprejavila zatiaľ zodpovedný a racionálny postoj v tejto veci žiadna zo slovenských politických strán. Sú naďalej pod vplyvom fóbií a emócií. Aj osamelý pokus exministra zahraničných vecí Kubiša, ktorý ako jediný nezávislé Kosovo označil vo februári 2008 za fakt, trval iba pár hodín – kým ho Fico neuzemnil. Pozitívnym posunom sú aktuálne slová ministra zahraničia Dzurindu („nikdy som nepovedal, že nikdy neuznáme Kosovo“), ale najmä ochota Slovenska riešiť praktické otázky, napríklad uznávanie kosovských pasov. Cyprus a Rumunsko sú vo svojich postojoch oveľa tvrdšie.
.za jedným stolom?
Srbsko sa teraz ocitlo pod silným (a prvýkrát jednotným) tlakom EÚ. Jeho výsledkom bola ochota zmeniť návrh rezolúcie o Kosove, ktorý minulý štvrtok predložilo do Bezpečnostnej rady OSN . Dva dni predtým sa v Bruseli stretol prezident Boris Tadić so šéfkou zahraničnej politiky EÚ Catherine Ashtonovou. Hovorilo sa aj o vyňatí spornej formulácie z návrhu rezolúcie, ktorá označovala jednostrannú nezávislosť Kosova z februára 2008 ako „neakceptovateľnú metódu riešenia problémov“.
Srbsko v pôvodne ostro formulovanom návrhu rezolúcie OSN, ktorý pod tlakom Únie realisticky zmiernilo, čo treba oceniť, požadovalo formuláciu, že Belehrad a Priština sú pripravené začať dialóg o všetkých „nevybavených záležitostiach“. Medzi tie Srbsko, pochopiteľne, zaraďuje aj vyhlásenie kosovskej nezávislosti, čo však Priština odmieta. Bod zlomu? Uvidíme, v hre je lákavá ponuka zo strany Bruselu sprostredkovať rokovania o zvláštnom štatúte (prevažne Srbmi) obývaného severu Kosova, srbských enkláv v iných častiach Kosova (v ktorých, mimochodom, žije väčšina z približne 130-tisíc Srbov, ktorí tam z pôvodných 300-tisíc po vojne ostali), ako aj urýchlenie európskej integrácie tejto kľúčovej krajiny západného Balkánu. Srbské média tiež zmenili rétoriku. Píšu, že všetko je pripravené na to, aby si Belehrad a Priština – po desaťročiach nepriateľstva – napokon sadli za jeden rokovací stôl, s asistenciou EÚ. Pričom Srbsko už nebude v pozícii porazeného, ale môže sa oprieť o silnú podporu spojencov zo Spojených štátov a EÚ.
V samotnom Kosove je situácia po rozhodnutí ICJ zatiaľ relatívne pokojná. Vláda vydala zákaz neohlásených vstupov srbských politikov a NATO odovzdáva stredoveké srbské kláštory pod ochranu kosovskej polície. O tom, že vojna z roku 1999 nemôže byť zabudnutá, svedčia najmä ďalšie dve správy z nedávneho času. Prvá: podľa kosovskej misie EÚ (EULEX) nie sú dôkazy o obchode s ľudskými orgánmi v Kosove. Tento prípad sa objavil najmä po tom, ako bývalá hlavná prokurátorka haagskeho tribunálu Carla del Ponte uviedla vo svojej knihe v roku 2008, že niekoľko desiatok Srbov odviedli do „žltého domu" v strednom Albánsku, kde ich zabili a ich orgány predali. Trom paralelným vyšetrovaniam (zo strany Srbska, EÚ a Rady Európy) sa však nepodarilo nájsť dostatok dôkazov ani o tom, či je do obchodu s orgánmi zamiešaná aj UCK, uviedla spravodajská stanica BBC. A druhá správa: srbské orgány oznámili nález masového hrobu pri Kraljeve v južnom Srbsku, v ktorom ležia telesné pozostatky najmenej 250 Albáncov, pričom od vojny je stále nezvestných viac ako 1 800 Albáncov a Srbov.
.hra nervov
Spoločne s Judy Batt navštívil nedávno Bratislavu aj popredný britský expert na Balkán Tim Judah (pozri rámček). Práve dnes je užitočné si pripomenúť kľúčové rokovania medzi Belehradom a Prištinou na francúzskom zámočku v Rambouillet na začiatku roku 1999 – ich zlyhanie viedlo vzápätí k vojne. Judah ich priebeh, často bizarný, plasticky opisuje v jednej zo svojich kníh (Kosovo, vojna a pomsta, Yale University Press, 2002). „Spočiatku sa zdalo, že rokovanie bude úspešné. Alternatívy boli také hrozivé, že sa nezdalo uveriteľné, že by niektorá zo strán nechcela dohodu,“ píše Judah s tým, že prvý vážny problém sa ukázal, keď sa albánska delegácia, v ktorej mali byť aj vodcovia Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK), neobjavila. Srbi totiž deklarovali, že „miesto pre vrahov a únoscov je vo väzení, nie na konferencii“. Nakoniec však „ostrí chlapci“ zišli z lesov a kopcov a mohlo sa začať.
Lenže, kosovská delegácia bola natoľko pestrá a nejednotná, že sa v nej stretli aj smrteľní nepriatelia. Naopak, srbská strana mala iba jedného muža, ktorý rozhodoval, prezidenta Slobodana Miloševića. Ten však radšej ostal doma. Rozhovory mali trvať týždeň, predĺžila ich však nielen neústupčivosť oboch strán, ale aj komfort a útulnosť šľachtického sídla. Balkánski hostia, ktorí sa navzájom dôsledne vyhýbali kontaktu, si užívali vyberané jedlo (123 druhov syra) a vína z roku 1985. Koňak sa však vypil pomerne rýchlo. Atmosféra bola pokojná, no latentne nenávistná. Albáncov, napríklad, zlostilo, že Srbi obsadili miestnosť s klavírom, kde do noci spievali hlučné patriotické piesne...
Podstatou dohody malo byť to, že Srbsko stiahne z Kosova svoje vojská, pričom Albánci sa zaviažu, že tri roky nevyhlásia referendum o nezávislosti. Obidve strany taktizovali s tým, že výsledný dokument nepodpíše ten druhý – a vina za zlyhanie rokovaní bude teda na ňom. Nikto však nevedel, aký bude po troch rokoch mechanizmus určenia osudu Kosova. Západní diplomati a sprostredkovatelia chceli „zamrznúť“ konflikt. Dúfali, že dovtedy Milošević padne a v Belehrade bude flexibilnejšie vedenie. Rokovania však nikam neviedli, rozhovory sa predlžovali. Americká strana tlačila na albánsku delegáciu, aby podpísali kompromisný návrh dohody, tí však neustúpili z požiadavky na referendum. Báli sa pritom, že bez zmienky o referende Srbi dohodu podpíšu, vina za zlyhanie rokovaní bude na kosovskej strane, stratia medzinárodnú podporu – a Kosovo „navždy ostane v Srbsku“. V závere sprostredkovatelia vystupňovali svoje úsilie doviesť obe delegácie k podpisu, no keď v noci 22. februára Američania zmenili formuláciu „vôľa ľudu“ na „prejavená vôľa ľudu“, tak Srbi to pochopili ako iný výraz pre referendum – a nepodpísali. Hra nervov kulminovala. Nahnevaná srbská strana návrh dohody zásadne „prekopala“. Polovicu pôvodného textu jednoducho vyhodila von, čím vyjednávačom, aj ruským, spôsobila šok. Srbi boli potom spokojní a verili, že Albánci nepodpíšu. O to väčší však bol ich šok, keď 18. marca Albánci podpísali. Srbi sa z neho už nespamätali – a nepodpísali. Rambouillet označili za divadlo, pričom intervencia NATO bola podľa nich už dávno pripravená. Čo nasledovalo, všetci vieme. Vojna, ktorú Srbsko prehralo. No Kosovo stratilo už dávno pred ňou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite