Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pár faktov o vraždách

.jozef Hašto .časopis .téma

Vraždy sa vyskytujú naprieč všetkými národmi, kultúrami a spoločenstvami. Nie je známy žiaden národ a žiadna kultúra, v ktorej by sa vraždy nevyskytovali. Vraždy sa vyskytujú aj u kmeňov prírodných národov, ktoré sa pri povrchnom poznaní antropológov spočiatku považovali za úplne mierumilovné, harmonické.

Z tohto hľadiska môžeme vraždy chápať ako transkulturálne univerzálny fenomén, akúsi „antropologickú konštantu". 
Mnohí si myslia, že vraždy zvyčajne páchajú duševne chorí ľudia. Nie je to tak. Tento mýtus spoľahlivo vyvrátili dôkladné výskumy. Drvivú väčšinu vrážd páchajú ľudia, ktorí netrpia psychickým ochorením a ak nejakú  psychickú poruchu majú, tak spravidla nie takého rázu, že by významne ovplyvňovala ich poznávacie a ovládacie schopnosti. Duševne chorí jedinci nepáchajú viac vrážd, než je štatistická pravdepodobnosť u zdravého obyvateľstva. 
Ako je známe, veľká väčšina vrahov sú muži (87 percent). Pri väčšine vrážd ide o vraždu muža mužom (65 percent). Väčšinu vrážd páchajú teda muži, ale asi 3 percentá zavraždených mužov idú na vrub žien, mileniek. Opäť nie zriedka ide o problematiku „zlomeného srdca" pre neveru, opustenie. Ide o paradox lásky. Tam, kde je to tento hlavný motív, sú najrizikovejšie prvé dva mesiace po opustení a po roku je už takýto partnerský konflikt príčinou vraždy len zriedka.
Iným fenoménom sú sérioví alebo masoví vrahovia. Filmy či médiá sa pomerne často zaujímajú o  sériových vrahov,  takže u neinformovaných môže ľahko vzniknúť akýsi „haló-efekt", akoby za vraždami musel byť vždy sériový vrah. To nezodpovedá realite. Iba 3 percentá vrážd spáchali takzvaní sérioví vrahovia. Väčšinou ide o mužov, ktorí majú pocity menejcennosti a cítia sa neoprávnene na spodných priečkach spoločenskej hierarchie. 
.prečo vlastne prichádza k vraždám? 
Zdá sa, že v evolúcii človeka sa v priebehu miliónov rokov v prostredí lesostepi zvyšovali šance na prežitie indivídua a odovzdanie génov do ďalšej generácie, ak mal v sebe skrytý aj  akýsi  „vražedný program správania", aktivovateľný v mimoriadnych alebo až v extrémnych situáciách, ktoré viac či menej zjavne súviseli s vlastným prežitím. Popri tomto evolučne starom programe existuje zrejme ešte určitá protiregulácia, silnejší program, ktorý človeku zabraňuje spáchať vraždu, ktorý sa môže aj situačne aktivovať, keď sa potenciálna obeť začne správať pokorne, chlácholivo, podriadene. Tieto dva programy sú zrejme v človeku nastavené tak, že aj keď väčšina ľudí  pripúšťa, že niekedy vo svojom živote sa  im mihla hlavou myšlienka alebo fantázia o zabití druhého človeka, drvivá väčšina ľudí nikomu v živote neublíži. Božie prikázanie „Nezabiješ!"  je súčasťou  našej ľudskej výbavy ako živočíšneho druhu. S takýmito silnými zábranami sa stretávame u rôznych druhov cicavcov, ale aj iných druhov. 
 
Autor je psychiater
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite