Subjektívne a navyše celkom prvoplánové porovnanie s klasickou kovbojkou určite nebude pôsobiť dostatočne dôstojným dojmom. Ale práve taký komentár ste v tejto chvíli začali čítať.
Keď človek počúva Jaroslava Spišiaka, ťažko si môže nespomenúť na Garyho Coopera vo filme Na pravé poludnie. Nielen pre to, že v našej polícii je v mnohých prípadoch už aj povestných „o päť minút dvanásť“ minulosťou. Ani preto, že Spišiak pôsobí, podobne ako Cooper, dojmom neokázalého až nesmelého hrdinu – hrdinu, ktorý sa nebojí priznať, že má strach. Dokonca ani preto, že Spišiak si rovnako ako Cooper až bolestne uvedomuje, nakoľko je úspech či neúspech jeho misie závislý od podpory obyčajných ľudí.
To všetko sú totiž len vonkajšie podobnosti. Spišiak má však s westernom spoločné čosi oveľa hlbšie. Čosi, čo je samotnou podstatou tohto žánru. Drámu muža, ktorý sa postaví proti zlu z jediného dôvodu – pretože inak sa nedá.
Na rozdiel od väčšiny westernových hrdinov však Spišiak nie je osamelý. Má so sebou partiu ľudí, ktorým dôveruje, má za sebou ministra vnútra, ktorý ho podporuje, má schopnosť úplne jedinečným spôsobom presvedčiť desiatky tisícov ľudí pri televíznych obrazovkách. Nie všetci policajti sú dnes jeho spojencami, niektorí z nich nebudú jeho spojencami nikdy. Ale Spišiak má celkom jasnú predstavu, ako získať veľkú časť Policajného zboru na svoju stranu. S políciou, ktorá nie je o nič menej skorumpovaná ako zvyšok spoločnosti, nemieni bojovať. Mieni ju viesť spôsobom, v ktorom bude korupcia prirodzeným spôsobom vytláčaná. Bude to nesmierne ťažké. Ale všetko, čo o Spišiakovi vieme, naznačuje, že sa mu to môže podariť.
Ďalší rozdiel oproti westernom predstavuje protivník. Ten, s ktorým je konfrontovaný Spišiak, je oveľa menej zreteľný ako ten v klasickej kovbojke. Ale práve vďaka novému policajnému prezidentovi je tento protivník jasne pomenovaný – nie je to hrubokrký výpalník či pasák, alebo drogový díler. Oveľa vážnejším protivníkom sú „ctihodní občania“, ktorí kradnú rádovo väčšie peniaze z našej spoločnej kasy. A jasne pomenovaný protivník sa odrazu stáva oveľa zreteľnejším a zraniteľnejším. Aj keď si netreba robiť ilúzie o nedostatočnej húževnatosti jeho obrany.
Napriek všetkým týmto rozdielom sa však porovnaniu s westernovým hrdinom takmer nedá vyhnúť. Dôvodom je boj proti zlu. Podľa Spišiaka je poslaním polície boj so zlom. Dokonca to formuluje ako boj dobra so zlom. Rozprávať na Slovensku v kategóriách dobra a zla znamená koledovať si o označenie trápneho moralizátora alebo ešte trápnejšej naivky. Spišiak však nie je nijaký rojko. Nehovorí o nijakom rozprávkovom boji, v ktorom zvíťazí dobro nad zlom. Hovorí o drsnej realite, v ktorej je povinnosťou dobra urobiť zlu čo najviac prekážok.
Slovenská republika nemala šťastie na prezidentov. Slováci však mali aj dobrých prezidentov. Napríklad Tomáša G. Masaryka s jeho heslom „nebát se a nekrást“. Teraz máme policajného prezidenta, ktorý má v podstate rovnaké heslo. A myslí to vážne. Čo viac si môžeme želať?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.