.len niečo viac ako dva týždne po parlamentných voľbách sa štyri strany rokujúce o novej vláde dohodli na všetkom podstatnom. Na svete sú programové priority novej vlády aj dohoda o rozdelení ministerských kresiel. To všetko sa udialo ešte dva dni predtým, ako sa na rozdelení vládnych postov dohodli českí politici, hoci u susedov boli voľby o dva týždne skôr než u nás. Nastávajúca premiérka Iveta Radičová mala dokonca krátko po voľbách pocit, že by to mohlo ísť ešte rýchlejšie. Hneď po prvých bilaterálnych rokovaniach s predsedami strán podľa informácií .týždňa povedala, že na rozdelení postov je už v podstate dohodnutá. Podľa tohto scenára mal byť ešte predsedom parlamentu Ján Figeľ a šéf SaS Richard Sulík mal dostať kreslo ministra financií. Všetko vyzeralo ideálne rozbehnuté. Potom si to však Sulík rozmyslel, pred financiami dal prednosť šéfovaniu parlamentu a začal sa hľadať post pre Jána Figeľa. Rokovania sa na tom síce na chvíľu zasekli, ale žiadny dlhodobý pat to nebol. Strany sa nakoniec dohodli, a tak je možné hodnotiť, ako kto pri vyjednávaniach obstál.
.a víťazom sa stáva..
O niečom nemôže byť žiadnych pochýb: absolútnym víťazom koaličných rokovaní je Dzurindova strana. A to ani nie tak preto, že by do spoločného programu dostala návrhy o vytvorení medzitrhu práce či niektoré z opatrení na prvých 100 dní z vlastnej kampane. SDKÚ nešla do týchto volieb so žiadnym zázračným super-reformným programom. SDKÚ je od svojho založenia predovšetkým stranou moci, a aj teraz uspela v tom, čo jej je najvlastnejšie - obsadila najdôležitejšie mocenské posty v štáte a bude pri všetkom dôležitom, čo sa v tejto krajine udeje. Podarilo sa jej získať kombináciu úrad vlády-zahraničie-financie, dva po Ficovi dôležité rezorty, spravodlivosť a školstvo, a podľa všetkého získa aj tajnú službu, ktorá patrí k premiérovi. Ministri za SDKÚ tak budú mať dostatok priestoru na profilovanie vlastnej strany. Moc jednotlivých postov navyše rastie s menami budúcich ministrov. Ivan Mikloš bude vždy silnejším ministrom financií než by ním bol Richard Sulík či Július Brocka. A Mikuláš Dzurinda si v pokoji ustráži, aby mu okrem zahraničných ciest zostal čas aj na domácu politiku. Za pozornosť tiež stojí, že hoci vznikli prvé koaličné "naťahovačky" medzi SaS a KDH, na SDKÚ si nikto netrúfol. SDKÚ teda nielenže v relatívnom pokoji presadila svoje ciele, ale nemusela čeliť ani žiadnym požiadavkám typu "vo vláde nemôže byť Dzurinda".
Jedinou stranou, ktorá kontroluje mocenský rezort, potenciálne ohrozujúci SDKÚ, je KDH s ministrom vnútra. Daniel Lipšic však môže očakávať, že ho minister financií bude každý rok znerozvózňovať a zamestnávať nevyhnutným šetrením výdavkov v policajnom rezorte. Napokon, presne to isté už robil Mikloš aj počas druhej Dzurindovej vlády. Vo všeobecnosti však SDKÚ môže byť len spokojná: ani KDH s Mostom neboli schopné presadiť žiadnu programovú prioritu, ktorá by mohla znervózňovať ich voličov či liberálne médiá.
.čudná spokojnosť
Hoci lídri SaS sa v médiách netajili spokojnosťou nad tým, čo sa im podarilo pri rokovaniach dosiahnuť, pri triezvom pohľade je namieste skôr istý skepticizmus. Sulíkovej strane sa síce podarilo získať všetky rezorty, ktoré chcela. Navyše, medzi programové priority novej vlády presadila pomerne dosť bodov zo svojho volebného programu, a spolu s SDKÚ zrejme najviac ovplyvní podobu budúceho programového vyhlásenia vlády. To je na nováčika dobrý výkon. SaS má však jeden zásadný problém: uskutočnenie svojich priorít nemá celkom vo svojich rukách. Pri viacerých z nich bude nakoniec veľmi závisieť od toho, ako sa k prioritám SaS postavia rezorty, ktoré táto strana nebude mať pod kontrolou. Dobrým príkladom je top priorita strany - odvodový bonus. Formulácia, že na jeho zavedenie dôjde za predpokladu fiškálnej udržateľnosti a zohľadnenia dopadov na marginalizované skupiny, dáva ministrovi financií Ivanovi Miklošovi veľký manévrovací priestor. A nič nie je v politike naivnejšie, ako spoliehanie na nejaké džentlmenské dohody. Ak by sa Richard Sulík stal ministrom financií, mohol by pre presadenie svojho vysnívaného odvodového bonusu urobiť neporovnateľne viac ako z postu predsedu parlamentu. Táto pozícia síce so sebou nesie honor vysokej ústavnej funkcie, ale akčnému typu politika, ktorým Sulík určite je, bude po krátkom čase začať pripadať ako otravná nočná mora. Iba ak by predseda SaS našiel zaľúbenie v prijímaní odchádzajúcich veľvyslancov, mlátení prázdnej slamy na summitoch predsedov parlamentov či rečiach o novej politickej kultúre, ktorými nás každý šéf NR SR už roky oblažuje. Rezort obrany si už po našom vstupe do NATO a profesionalizácii armády žije svojím vlastným životom a veľa priestoru na reformné nápady v ňom nie je. Jedinou výzvou pre ministra je ustrážiť, aby sa v armádnych tendroch nekradlo. Ministerstvo kultúry je zaujímavý rezort, ak ho strana dokáže obsadiť človekom, ktorý je na jednej strane kultúrny, teda má nejakú víziu budovania historickej pamäti či ochrany kultúrneho dedičstva a na druhej strane nepodľahne zvodom neprehľadného systému prideľovania štátnej podpory prostredníctvom rôznych fondov, ktorý na kilometre smrdí klientelizmom. Či takým človekom bude Daniel Krajcer, je dosť otázne.
Zaujímavé bolo sledovať aj urputnosť, s akou SaS bojovala o ministerstvo hospodárstva a odmietala ministerstvo dopravy. Z rezortu dopravy (navyše teraz posilneného) sa dá pritom iniciovať viac projektov, užitočných pre krajinu, ako z ministerstva hospodárstva. Na tom je dnes už zaujímavá akurát oblasť energetiky, kde však už veľa rozhodnutí nemá v rukách štát, ale zahraniční majitelia energetických podnikov. Zákony na zlepšenie podnikateľského prostredia, ktorými politici SaS snahu o získanie rezortu najčastejšie vysvetľovali, môže bez problémov predkladať akýkoľvek poslanec parlamentu.
.kade, há?
Túto otázku položil po prehratých voľbách v roku 2006 lídrom KDH Daniel Hevier a občas sa zdá, že napriek novému predsedovi na ňu KDH stále nevie nájsť odpoveď. Potvrdzuje to aj správanie Jána Figeľa pri rokovaniach o vytváraní vlády. KDH urobilo viacero chýb, od meniacich sa priorít (nedokázalo trvať na poste predsedu parlamentu či ministra zahraničia a de facto vylúčení Dzurindu z vlády, čím by zvyšovalo svoju váhu), cez neschopnosť presadiť agendu, s ktorou v podstate každý súhlasil (výhrada svedomia) až po bizarný spor o hospodárstvo. Lenže, koniec dobrý, všetko dobré - a pre KDH bol v zásade koniec vcelku milosrdný. Figeľ povedie de facto ministerstvo pre vidiek a infraštruktúru, Lipšic jeden z troch mocensky najdôležitejších postov vo vláde a Uhliarik (alebo iný nominant) zdravotníctvo, ktoré je dôležitým ministerstvom aj z pohľadu kultúrno-etických otázok. To je práve najväčší paradox týchto rokovaní: KDH má, vzhľadom na volebný výsledok, vo vláde v podstate lepšie zastúpenie, než si zaslúži. Hoci s výnimkou vnútra získalo rezorty, o ktoré nikto nejavil záujem, je na tom lepšie ako SaS, ktorá si presadila všetko, čo chcela. Figeľ dostal do vienka síce ministerstvo s nášľapovými mínami (PPP projekty), ale aj ideálne témy na spor so Smerom (budovanie diaľnic). Stačí sa zorientovať, zrozumiteľne problém pomenovať a spolu s novým prokurátorom hľadať spôsoby, ako vyšetriť staré kauzy. KDH môže svedčať aj nový minister zdravotníctva. Nie ani tak preto, že by sa pustil do nejakej odvážnej reformy. Rezort zdravotníctva však dosiaľ neustále produkoval podivné správy o reprodukčnom či sexuálnom zdraví, liberalizoval trh s abortívami a antikoncepciou či naposledy obmedzoval informovaný súhlas ženy pred potratom. Keby sa nový minister nezľakol mocnej loby, KDH by sa tu mohlo profilovať aj v klasických "kádeháckych" témach, ktoré nemohlo presadiť do hlavných priorít budúcej vlády.
Napokon je tu rezort vnútra. Barónka Thatcherová kedysi o svojom ministrovi vnútra povedala, že má viac zodpovednosti ako moci. Keď však na to príde, nikto okrem premiéra nemá takú moc, ako minister vnútra. Bude preto zaujímavé sledovať, ako bude Daniel Lipšic riešiť nielen bežnú agendu, ale povedzme aj rómsku problematiku, a najmä vyšetrovanie káuz starej alebo novej vlády. Kaliňákovi kamaráti z policajných odborov určite urobia všetko preto, aby bol s nimi minister v neustálom konflikte. Jedno však možno povedať už dnes: keby KDH využilo potenciál svojich rezortov, teda posunulo status-quo v kultúrno-etických otázkach, zameralo sa na podporu infraštruktúry na východe a severe krajiny, alebo zviedlo zásadný spor so Smerom alebo SDKÚ, mohlo by politicky rásť. To by sa však muselo správať podstatne inak než prvé týždne po voľbách.
.ficove terče
Zaujímavé tiež bude, koho si Robert Fico a jeho druhovia vyberú ako najzraniteľnejší článok novej koalície, na ktorý zamerajú svoj najväčší tlak. Zatiaľ im na to najviac príležitostí dáva strana SaS. Hoci ešte ani nezačala vládnuť, jej traja politici už okolo seba stihli vyvolať rozruch. Zo správania Igora Matoviča, ktorý medializoval pokus podplatiť ho, nebolo celkom jasné, či novozvolený poslanec má len originálny zmysel pre humor, alebo nepozná zákony. Podpredseda strany Jozef Mihál sa zase blysol priznaním, že neplatí žiadne odvody, iba zdravotné poistenie 29 eur. Umožňuje to vraj zákon a on ako podnikateľ to využíval. Mihál však zabudol, že nejaký ten týždeň je už politikom a podpredsedom strany, ktorá má v názve aj slovíčko solidarita a má sa za ňu stať ministrom sociálnych vecí. Na Slovensku mu jeho výrok v pohode prešiel, v Nemecku či vo Francúzsku by sa už musel lúčiť s ministerským kreslom. Do tretice ďalší podpredseda strany Juraj Miškov medializoval, že sa pripravuje jeho diskreditácia. Majú sa údajne vynoriť informácie o tom, že užíva marihuanu. Krajinou tak obehla informácia, že budúci minister vraj nie je závislý od drog.
Skutočnosť, že niektorí koaliční politici si problémy dokázali vyrobiť ešte pred nástupom na rezorty a tieto problémy vôbec nesúviseli s rôznymi predstavami o vládnutí, je pre túto vládnu koalíciu prvým varovným signálom.
.a víťazom sa stáva..
O niečom nemôže byť žiadnych pochýb: absolútnym víťazom koaličných rokovaní je Dzurindova strana. A to ani nie tak preto, že by do spoločného programu dostala návrhy o vytvorení medzitrhu práce či niektoré z opatrení na prvých 100 dní z vlastnej kampane. SDKÚ nešla do týchto volieb so žiadnym zázračným super-reformným programom. SDKÚ je od svojho založenia predovšetkým stranou moci, a aj teraz uspela v tom, čo jej je najvlastnejšie - obsadila najdôležitejšie mocenské posty v štáte a bude pri všetkom dôležitom, čo sa v tejto krajine udeje. Podarilo sa jej získať kombináciu úrad vlády-zahraničie-financie, dva po Ficovi dôležité rezorty, spravodlivosť a školstvo, a podľa všetkého získa aj tajnú službu, ktorá patrí k premiérovi. Ministri za SDKÚ tak budú mať dostatok priestoru na profilovanie vlastnej strany. Moc jednotlivých postov navyše rastie s menami budúcich ministrov. Ivan Mikloš bude vždy silnejším ministrom financií než by ním bol Richard Sulík či Július Brocka. A Mikuláš Dzurinda si v pokoji ustráži, aby mu okrem zahraničných ciest zostal čas aj na domácu politiku. Za pozornosť tiež stojí, že hoci vznikli prvé koaličné "naťahovačky" medzi SaS a KDH, na SDKÚ si nikto netrúfol. SDKÚ teda nielenže v relatívnom pokoji presadila svoje ciele, ale nemusela čeliť ani žiadnym požiadavkám typu "vo vláde nemôže byť Dzurinda".
Jedinou stranou, ktorá kontroluje mocenský rezort, potenciálne ohrozujúci SDKÚ, je KDH s ministrom vnútra. Daniel Lipšic však môže očakávať, že ho minister financií bude každý rok znerozvózňovať a zamestnávať nevyhnutným šetrením výdavkov v policajnom rezorte. Napokon, presne to isté už robil Mikloš aj počas druhej Dzurindovej vlády. Vo všeobecnosti však SDKÚ môže byť len spokojná: ani KDH s Mostom neboli schopné presadiť žiadnu programovú prioritu, ktorá by mohla znervózňovať ich voličov či liberálne médiá.
.čudná spokojnosť
Hoci lídri SaS sa v médiách netajili spokojnosťou nad tým, čo sa im podarilo pri rokovaniach dosiahnuť, pri triezvom pohľade je namieste skôr istý skepticizmus. Sulíkovej strane sa síce podarilo získať všetky rezorty, ktoré chcela. Navyše, medzi programové priority novej vlády presadila pomerne dosť bodov zo svojho volebného programu, a spolu s SDKÚ zrejme najviac ovplyvní podobu budúceho programového vyhlásenia vlády. To je na nováčika dobrý výkon. SaS má však jeden zásadný problém: uskutočnenie svojich priorít nemá celkom vo svojich rukách. Pri viacerých z nich bude nakoniec veľmi závisieť od toho, ako sa k prioritám SaS postavia rezorty, ktoré táto strana nebude mať pod kontrolou. Dobrým príkladom je top priorita strany - odvodový bonus. Formulácia, že na jeho zavedenie dôjde za predpokladu fiškálnej udržateľnosti a zohľadnenia dopadov na marginalizované skupiny, dáva ministrovi financií Ivanovi Miklošovi veľký manévrovací priestor. A nič nie je v politike naivnejšie, ako spoliehanie na nejaké džentlmenské dohody. Ak by sa Richard Sulík stal ministrom financií, mohol by pre presadenie svojho vysnívaného odvodového bonusu urobiť neporovnateľne viac ako z postu predsedu parlamentu. Táto pozícia síce so sebou nesie honor vysokej ústavnej funkcie, ale akčnému typu politika, ktorým Sulík určite je, bude po krátkom čase začať pripadať ako otravná nočná mora. Iba ak by predseda SaS našiel zaľúbenie v prijímaní odchádzajúcich veľvyslancov, mlátení prázdnej slamy na summitoch predsedov parlamentov či rečiach o novej politickej kultúre, ktorými nás každý šéf NR SR už roky oblažuje. Rezort obrany si už po našom vstupe do NATO a profesionalizácii armády žije svojím vlastným životom a veľa priestoru na reformné nápady v ňom nie je. Jedinou výzvou pre ministra je ustrážiť, aby sa v armádnych tendroch nekradlo. Ministerstvo kultúry je zaujímavý rezort, ak ho strana dokáže obsadiť človekom, ktorý je na jednej strane kultúrny, teda má nejakú víziu budovania historickej pamäti či ochrany kultúrneho dedičstva a na druhej strane nepodľahne zvodom neprehľadného systému prideľovania štátnej podpory prostredníctvom rôznych fondov, ktorý na kilometre smrdí klientelizmom. Či takým človekom bude Daniel Krajcer, je dosť otázne.
Zaujímavé bolo sledovať aj urputnosť, s akou SaS bojovala o ministerstvo hospodárstva a odmietala ministerstvo dopravy. Z rezortu dopravy (navyše teraz posilneného) sa dá pritom iniciovať viac projektov, užitočných pre krajinu, ako z ministerstva hospodárstva. Na tom je dnes už zaujímavá akurát oblasť energetiky, kde však už veľa rozhodnutí nemá v rukách štát, ale zahraniční majitelia energetických podnikov. Zákony na zlepšenie podnikateľského prostredia, ktorými politici SaS snahu o získanie rezortu najčastejšie vysvetľovali, môže bez problémov predkladať akýkoľvek poslanec parlamentu.
.kade, há?
Túto otázku položil po prehratých voľbách v roku 2006 lídrom KDH Daniel Hevier a občas sa zdá, že napriek novému predsedovi na ňu KDH stále nevie nájsť odpoveď. Potvrdzuje to aj správanie Jána Figeľa pri rokovaniach o vytváraní vlády. KDH urobilo viacero chýb, od meniacich sa priorít (nedokázalo trvať na poste predsedu parlamentu či ministra zahraničia a de facto vylúčení Dzurindu z vlády, čím by zvyšovalo svoju váhu), cez neschopnosť presadiť agendu, s ktorou v podstate každý súhlasil (výhrada svedomia) až po bizarný spor o hospodárstvo. Lenže, koniec dobrý, všetko dobré - a pre KDH bol v zásade koniec vcelku milosrdný. Figeľ povedie de facto ministerstvo pre vidiek a infraštruktúru, Lipšic jeden z troch mocensky najdôležitejších postov vo vláde a Uhliarik (alebo iný nominant) zdravotníctvo, ktoré je dôležitým ministerstvom aj z pohľadu kultúrno-etických otázok. To je práve najväčší paradox týchto rokovaní: KDH má, vzhľadom na volebný výsledok, vo vláde v podstate lepšie zastúpenie, než si zaslúži. Hoci s výnimkou vnútra získalo rezorty, o ktoré nikto nejavil záujem, je na tom lepšie ako SaS, ktorá si presadila všetko, čo chcela. Figeľ dostal do vienka síce ministerstvo s nášľapovými mínami (PPP projekty), ale aj ideálne témy na spor so Smerom (budovanie diaľnic). Stačí sa zorientovať, zrozumiteľne problém pomenovať a spolu s novým prokurátorom hľadať spôsoby, ako vyšetriť staré kauzy. KDH môže svedčať aj nový minister zdravotníctva. Nie ani tak preto, že by sa pustil do nejakej odvážnej reformy. Rezort zdravotníctva však dosiaľ neustále produkoval podivné správy o reprodukčnom či sexuálnom zdraví, liberalizoval trh s abortívami a antikoncepciou či naposledy obmedzoval informovaný súhlas ženy pred potratom. Keby sa nový minister nezľakol mocnej loby, KDH by sa tu mohlo profilovať aj v klasických "kádeháckych" témach, ktoré nemohlo presadiť do hlavných priorít budúcej vlády.
Napokon je tu rezort vnútra. Barónka Thatcherová kedysi o svojom ministrovi vnútra povedala, že má viac zodpovednosti ako moci. Keď však na to príde, nikto okrem premiéra nemá takú moc, ako minister vnútra. Bude preto zaujímavé sledovať, ako bude Daniel Lipšic riešiť nielen bežnú agendu, ale povedzme aj rómsku problematiku, a najmä vyšetrovanie káuz starej alebo novej vlády. Kaliňákovi kamaráti z policajných odborov určite urobia všetko preto, aby bol s nimi minister v neustálom konflikte. Jedno však možno povedať už dnes: keby KDH využilo potenciál svojich rezortov, teda posunulo status-quo v kultúrno-etických otázkach, zameralo sa na podporu infraštruktúry na východe a severe krajiny, alebo zviedlo zásadný spor so Smerom alebo SDKÚ, mohlo by politicky rásť. To by sa však muselo správať podstatne inak než prvé týždne po voľbách.
.ficove terče
Zaujímavé tiež bude, koho si Robert Fico a jeho druhovia vyberú ako najzraniteľnejší článok novej koalície, na ktorý zamerajú svoj najväčší tlak. Zatiaľ im na to najviac príležitostí dáva strana SaS. Hoci ešte ani nezačala vládnuť, jej traja politici už okolo seba stihli vyvolať rozruch. Zo správania Igora Matoviča, ktorý medializoval pokus podplatiť ho, nebolo celkom jasné, či novozvolený poslanec má len originálny zmysel pre humor, alebo nepozná zákony. Podpredseda strany Jozef Mihál sa zase blysol priznaním, že neplatí žiadne odvody, iba zdravotné poistenie 29 eur. Umožňuje to vraj zákon a on ako podnikateľ to využíval. Mihál však zabudol, že nejaký ten týždeň je už politikom a podpredsedom strany, ktorá má v názve aj slovíčko solidarita a má sa za ňu stať ministrom sociálnych vecí. Na Slovensku mu jeho výrok v pohode prešiel, v Nemecku či vo Francúzsku by sa už musel lúčiť s ministerským kreslom. Do tretice ďalší podpredseda strany Juraj Miškov medializoval, že sa pripravuje jeho diskreditácia. Majú sa údajne vynoriť informácie o tom, že užíva marihuanu. Krajinou tak obehla informácia, že budúci minister vraj nie je závislý od drog.
Skutočnosť, že niektorí koaliční politici si problémy dokázali vyrobiť ešte pred nástupom na rezorty a tieto problémy vôbec nesúviseli s rôznymi predstavami o vládnutí, je pre túto vládnu koalíciu prvým varovným signálom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.