Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Život v dvanástich taktoch

.pavol Malovič .časopis .hudba

Existuje jeden spoločný jazyk, na základe ktorého sa môžu dohovoriť všetci svetoví hudobníci – džezoví aj rockoví, čierni aj bieli. Tým esperantom je obyčajné dvanásťtaktové blues. Povedal v roku 1969 Keith Emerson, britský hráč na klávesových nástrojoch. (The Nice, Emerson, Lake & Palmer)

Jún je naozaj skvelé obdobie pre návštevníkov koncertov legiend rockovej scény. Po excelentom Bobovi Dylanovi sme v priebehu desiatich dní mohli vidieť, že niektoré hviezdy skutočne nestarnú. Bratislavu totiž navštívil, síce už nie najmladší, ale o to kvalitou zrelší predstaviteľ bieleho blues John Mayall (1933), dokonale napĺňajúci predstavu uvedeného citátu. Počas svojej viac ako 50-ročnej „dvanásťtaktovej bluesovej kariéry, ktorá sa miestami prelínala s výletmi do džezu, vydal oficiálnych 57 (!) štúdiových albumov (o kompiláciách, koncertných či pirátskych nahrávkach nehovoriac) a sústredil okolo seba množstvo hudobníkov, ktorí neskôr založili také špičkové kapely ako Cream (Eric Clapton, Jack Bruce), Fleetwood Mac (Peter Green, John McVie, Mick Fleetwood), Free (Andy Fraser) alebo Colosseum (Dick Heckstall – Smith, Henry Lowther, John Hiseman), prípadne posilnili známe zostavy Rolling Stones (Mick Taylor) či Stone The Crows (Colin Allen) a Mothers Of Invention Franka Zappu (Don „Sugarcane“ Harris). Dokázal totiž, a dodnes v ňom tá vlastnosť pretrváva, otvoriť cestu, komunikovať, usmerniť aj dať priestor muzikantským a kompozičným schopnostiam mladých talentov. Svojím nekompromisným „kmotrovským“ prístupom, spojeným so skupinovou disciplínou im tak umožnil „odpálenie“ do ďalších hudobných rozmerov. Ktovie, aká platňa by vznikla, keby pri požiari jeho domu v kalifornskom Laurel Canyone neboli zničené improvizované nahrávky s velikánom rockovej gitary Jimi Hendrixom...
Mayall, pravdepodobne najdlhšie pôsobiaci belošský hudobník svetovej scény a čestný člen Slovenskej bluesovej spoločnosti (od svojho ostatného bratislavského koncertu v roku 1997), objavil blues vďaka zbierke platní svojho otca, kde dominoval Leadbelly, Albert Ammons alebo Eddie Lang. Ako absolútny nástrojový samouk si nikdy nelámal hlavu s hudobnou teóriou a jeho záľuba v koncertnej praxi sa, okrem nekonečného a nekonvenčného varírovania bluesových schém do originálnych kompozícií prejavila aj v stavaní neobvyklých gitár s rôznym ladením aj počtom strún, ako aj postupným virtuóznym zvládnutím miešania štýlov hry na fúkacej harmonike. Prakticky to predviedol sólovo hneď v úvodnej skladbe koncertu – starom väzenskom tradicionále Another Man, pretransformovanom v duchu jeho harmonikárskeho vzoru Sony Boy Williamsona a neskôr aj v skladbe Checkin ´Up On My Baby simultánnym hraním na dve rozličné fúkačky. On sám má rád čerstvé výzvy, a preto výber skladieb zo starších albumov oblieka do nových aranžmánov. Veľmi špecificky tak zneli All Your Love, Chicago Line, Crossroads alebo Oh, Pretty Woman. Pozoruhodné bolo aj spracovanie dvoch kúskov z jeho jedinej zlatej platne – „živáku“ Turning Point. Obzvlášť v piesni California sa musel harmonikovo vyrovnať s pôvodným náročným saxofónovým partom, ktorý hrával nedávno zosnulý John Almond. Očakávaný nástrojový „orgazmus“ v piesni Room To Move, ktorá má hitové parametre, vyústil do finále sólových prezentácií všetkých zúčastnených muzikantov s dominanciou samotného Mayalla. Z novších vecí potom zaujala najmä skladba Playing With A Losing Hand od jeho niekdajšieho spolupracovníka, excelentného bluesového gitaristu Waltera Trouta z aktuálneho CD Tough. Prídavok  obstarala legendárna Hideway.
Mayall má neuveriteľnú kondíciu a z jeho súčasných spoluhráčov sa opiera predovšetkým o vynikajúceho, technicky precízneho a invenčne dravého gitaristu rockového formátu Rocky Athasa, ktorý hrá svoje čisté party bez skreslenia nástroja boosterom, syntezátorom alebo pedálom wah wah. Zaujímavý v sólach je aj sprievodný klávesista Tom Cunning, ale „bombová“ je predovšetkým funkčne sýta rytmika. Černošský bubeník Jay Davenport sa prezentuje ako presný „notový“ sprevádzač, ale ak dostane priestor, jeho „guľometné“ dávky v prechodoch po batérii bicích sú hodné top kvality typu Tonyho Williamsa. Mimoriadny basista Grag Rzab (navlečený do dresu svojho hokejového obľúbenca Mariána Hossu) hrá so súčasných spoluhráčov s Mayallom najdlhšie a vo svojej hre prezentuje ekvilibristickú techniku slapu a funky v jedinečných sólach aj komorný sprievodný potenciál.     
Nevideli a nepočuli sme žiadny exhibicionizmus, skôr zaujatie pre štýl, radosť z hrania a vzájomný rešpekt hudobníkov. Celkový dojem bol pozitívny – asi ako pobudnutie v obľúbenej krčmičke, ktorú navštívime pre jej kvalitný a nie každodenný sortiment.
PKO, 19.06.2010, John Mayall & The New Band
P.S. Predkapela – Bluesband gitaristu Luboša Andršta spolu s hosťujúcim Petrom Lipom – virtuóznym spôsobom navodila atmosféru príjemného očakávania hlavného koncertu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite