Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Skúste si zapamätať: Apichatpong Weerasethakul

.peter Nágel .časopis .film

Všetko bolo napokon, ako má byť. Hviezdy dorazili do Cannes v značnom počte a prenasledovali ich húfy fotografov. Aj obyčajných milovníkov filmu prišlo veľa.

Tohtoročná súťaž sa síce nezapíše veľkými písmenami do festivalovej histórie, ale záverečný verdikt poroty všetko obrátil naruby. Čo už – Cannes musí byť vždy kontroverzné!
.krvilačný Berlusconi
Napriek obrovským vlnám na Azúrovom pobreží, ktoré pár dní pred začiatkom festivalu vytopili zopár plážových reštaurácií a skomplikovali stavbu pavilónov filmového trhu, napriek tmavým oblakom z islandskej sopky a predpovediam o silných búrkach sa očakávania, že povestné červené schodisko bude tentoraz poloprázdne, nenaplnili. Čo sa však predpokladalo, boli politické kauzy, ktoré oživili v tomto roku predsa len nevyrovnaný filmový program na francúzskej Riviére.
Začalo sa to bojkotom talianskeho ministra kultúry. Ten odmietol účasť na protest proti uvedeniu filmu zosmiešňujúceho talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho. Dokumentárna snímka Draquila režisérky Sabiny Guzzanti tým nemohla získať lepšiu reklamu. Úvodná novinárska projekcia najnovšieho Robina Hooda z dielne Ridleyho Scotta veľkú sálu zaplnila len spolovice, no protikladnú sondu z diania okolo minuloročného zemetrasenia v talianskej Aquile zďaleka nemohli vidieť všetci záujemcovia. Hoci nejde po filmárskej stránke o výnimočné dielo, silu výpovede mu nikto nemôže uprieť. Obrázky táborov pre tých, čo prežili katastrofu, pripomínajúce koncentračné tábory, Berlusconiho ignorantstvo ľudskosti a diktátorské praktiky, mafia i štát ťažiace z ľudského nešťastia až nehoráznym spôsobom a v neposlednom rade pôsobivé príbehy ľudí, ktorí prišli o domov, rodinu a často aj o posledné zvyšky dôstojnosti, robia z filmu zážitok, ktorý by ľudia radšej nevnímali, aby sa za seba nemuseli hanbiť.
.alžírske jatrenie rán
Veľký rozruch v závere festivalu vyvolalo uvedenie filmu Hors la loi (Mimo zákona) režiséra Rachida Bouchareba. Francúzska vláda poslala ostrý protest vedeniu festivalu proti zaradeniu snímky do súťaže pre údajné skresľovanie nedávnych francúzskych dejín. Film prináša nekompromisný pohľad na krvavý boj Alžírčanov za získanie nezávislosti od roku 1945 do 1962. Minister obrany Hubert Falco napísal do denníka Le Figaro, že film nemožno považovať za francúzsky, ale za účelovo alžírsky: „Pán Bouchareb má právo rozprávať príbeh, o ktorom si myslí, že je pravdivý. Ale ja nechcem, aby bol ten film označovaný ako francúzsky. Jeho pravda totiž nemá nič spoločné s francúzskou pravdou.“ Ministrov zástupca Lionnel Luca ho priamo označil za „antifrancúzsky“ a doložil to faktom, že koprodukčná snímka získala iba sedem percent francúzskej podpory celkového rozpočtu. 
Uvedeniu filmu predchádzali rozsiahle bezpečnostné opatrenia, keď boli festivalový palác a priľahlé ulice hermeticky uzavreté policajnými ťažkoodencami a osobné prehliadky pri vstupe do kinosály pripomínali stav po teroristických útokoch. Napokon sa žiadna „vojna“ nekonala, čo ozrejmil aj samotný režisér: „Kinematografia musí byť v pozícii, že sa vie vyjadriť ku všetkým témam. Ja som k tejto látke pristupoval ako filmár s osobnou empatiou bez toho, aby som na niekoho vedome útočil alebo nútil na spolupodieľnictvo. Ale najprv by sme si mali pozrieť film, a potom začať verejne diskutovať.“
Aj ďalší súťažný film z domácej proveniencie Des hommes et des dieux (Ľudia a bohovia), režiséra Xaviera Beauvoisa, sčasti otvoril francúzsko-alžírsku traumu. Realistický príbeh rozpráva pokojným tónom o masakre siedmich francúzskych mníchov v alžírskom pohorí Atlas v roku 1997. Hoci tento film nevyvolal protesty ako Boucharebova snímka, predsa len pripomenul krehký balans vo vzájomných vzťahoch s niekdajšou kolóniou. 
.putinovská propaganda?
Nepríjemné echo sprevádzalo aj uvedenie pokračovania oscarového filmu Nikitu Michalkova Uťomlonnyje solncem 2 (Unavení slnkom 2). Elita ruských filmárov v čele s Alexandrom Sokurovom a otcom a synom Germanovcami vyzvala na bojkot najdrahšieho filmu v dejinách ruskej kinematografie (55 miliónov dolárov), ktorý bol vraj nakrútený nielen na vlasteneckú objednávku putinovského vedenia, ale aj za štedrej štátnej finančnej podpory. Slávny režisér len s úškrnom reagoval na túto výzvu a vôbec ju nechcel komentovať: „Pre mňa sú oveľa dôležitejšie reakcie domáceho publika, najmä mladých ľudí. Mnohí z nich nevedia nič o druhej svetovej vojne, alebo majú o tejto udalosti len veľmi povrchné vedomosti. 
Politických výhrad sa dočkal aj historicky prvý súťažný film v Cannes z Čadu, dráma Un homme qui crie (Kričiaci muž) tvorcu Mahamata-Saleha Harouna. Silný príbeh o pretrvávajúcej občianskej vojne v krajine vyvolal vraj veľmi nesúhlasné prijatie v africkej krajine, ktorá získala nezávislosť pred 50 rokmi. 
Výrazný sociálno-politický kontext bol prítomný aj v snímke Daniele Lucchettiho La nostra vita (Náš život), zobrazujúcej nepríliš radostnú realitu v súčasnom Taliansku a taktiež politický triler Douga Limana Fair Game podľa skutočných udalostí z celkom nedávneho obdobia o podvode s údajným jadrovým arzenálom v Iraku.
Nejednoznačné ohlasy mala aj projekcia takmer 6-hodinovej snímky Carlos. Pôvodne miniséria televízneho gigantu Canal Plus o venezuelskom teroristovi Iljičovi Ramirezovi Sanchezovi má síce aj dveapolhodinovú kinoverziu, ale vedenie festivalu sa rozhodlo uviesť kompletné dielo. Pokým novinári si nebrali servítky a označili „zaradenie televízneho seriálu do oficiálneho programu za neslýchané“, producent projektu Daniel Leconte nešetril nadšením: „Treba vysloviť velikánsky kompliment umeleckému riaditeľovi Thierrymu Frémauxovi za to, čo urobil, čím prejavil neskutočnú odvahu. Uvedením tohto umeleckého diela predstavil divákom nové perspektívy.“
Šéf deväťčlennej poroty Tim Burton v úvode festivalu s vážnou tvárou oznámil prítomným novinárom, že nemusia mať obavy – on určite tento ročník „odpolitizuje“. V duchu tohto bonmotu sa s napätím čakalo na záverečný verdikt. 
.burton ocenil duchov
O úrovni tohtoročnej súťaže sa diskutovalo počas celého festivalu. Nielen preto, že len dva dni pred začiatkom zaradil Thierry Frémaux devätnásty titul (dlho sa už neobjavilo v „najprestížnejšom“ svetovom  výbere menej ako dvadsať titulov), a že priestor dostal len jediný americký film (pre „neznáme“ príčiny absentovali očakávané filmy Darrena Aronofského, Clinta Eastwooda, Terrencea Malicka alebo Sofie Coppoly). V porovnaní s minulým rokom (M. Haneke, L. Von Trier, J. Audiard, Q. Tarantino, J, Campion, A. Lee, K. Loach, P. Almodóvar) to bol až príliš markantný rozdiel. 
To, čo napokon naozaj zaujalo, však porota nebrala príliš do úvahy. Napríklad snímka renomovaného Mika Leigha, ktorý sa už tešil zo Zlatej palmy v roku 1996 za film Pravdy a lži. Tentoraz ponúkol nenápadný Another Year (Ďalší rok), opäť jedno z diel, v ktorom majstrovsky zachytil všedné peripetie príslušníkov britskej strednej vrstvy. Výborne napísané dialógy, často okorenené jemným humorom, presvedčivé výkony menej známych hercov, presná charakteristika postáv a elegancia štýlu, hoci posúvali film do výrazného nadpriemeru, žiadnu z cien im nedostali.
Ani majstrovsky režírovaná dráma Biutiful, ktorú nakrútil slávny Alejandro Gonzáles Iňárritu, porotu vôbec nenadchla. Aj keď svojou pomerne zložitou dramaturgiou rozdelila aj novinársku obec na dva tábory, nikto jej neupieral prirodzenosť a poctivosť v neľahkom hľadaní osobného príbehu zomierajúceho lúzera (vynikajúci Javier Bardem) v komplikovanom svete súčasnej Barcelony.
Veľmi pôsobivá bola aj kórejská Shi (Poézia), v ktorej Lee Čang-dong veľmi pôsobivo spojil dve línie príbehu postaršej sympatickej ženy. Postihnutá prvými príznakmi Alzheimerovej choroby je ešte schopná zachovať si zmysel pre krásu a poéziu.
Udalosťou sa stalo aj uvedenie hraného debutu Sergeja Loznicu Ščasťje moje (Moja radosť). Známy ukrajinský dokumentarista predstavil úplne bezvýchodiskový obraz postsovietskej spoločnosti, prinášajúci pocity bezmocnosti a hnusu. Apokalyptické výjavy plné devastácie a otupenosti bežných ľudí žijúcich na vidieku akoby v nemennom čase sú preplnené násilím, ktoré páchajú zväčša tí, čo majú chrániť zákon.
Zato porotu zaujal okrem očakávaného pozitívneho prijatia z hľadiska spoločensko-náboženskej témy Ľudí a bohov (Veľká cena jury) najmenej favorizovaný francúzsky príspevok Tournée (Turné),  ktorý vytvoril známy herec Matthieu Amalric (napríklad úhlavný nepriateľ agenta 007 v poslednej bondovke Quantum of Solace). Režisér i hlavný herecký protagonista v jednej osobe tu rozvíja bizarnú zápletku, putovanie skupiny kyprých amerických striptérok po francúzskych mestách. Ambiciózna línia osobného príbehu producenta súboru, ktorý živí nádej na vlastný comeback i usporiadanie vzťahov s deťmi, je postupom deja taká nezáživná, až nudí. Amalric sa však tešil z Ceny pre najlepšieho režiséra.
„Film je ako droga. Je skrýšou, keď sa neviete zhodnúť s realitou.“ To sú slová 40-ročného thajského režiséra Apichatponga Weerasethakula, ktorý si napriek všetkému a na prekvapenie všetkých s dojatým hlasom preberal Zlatú palmu za film Lung Boonmee raluek chat (Strýčko Boonmee, ktorý si spomenie na svoje minulé životy). Protagonistom je starší muž, trpiaci nevyliečiteľným zlyhaním obličiek. Svoje posledné dni trávi v kruhu najbližších osôb na vidieku vrátane zosnulej manželky a reinkarnovaného syna. Ide presne o ten typ filmu, ktorý síce patrí na veľký festival, kde možno osloví menšiu skupinu divákov, ale ich interpretácie sú také protichodné, že veľké ocenenia sa im vyhýbajú. V novinárskych kruhoch sa hneď po oznámení tohto šokujúceho výsledku roznieslo, že ten film sa mohol páčiť akurát tak Timovi Burtonovi, len či mu aj porozumel.... 
Ale aj to patrí ku Cannes. Po rokoch sa bude spomínať – keď porote predsedal ten Burton, tak vyhral istý Aziat, ktorého meno len málokto dokáže vysloviť.
Autor je riaditeľ Art Film Festu v Trenčianskych Tepliciach.
____________________________________________________________________________
Volajte ma radšej Joe
Dnes síce patrí k najslávnejším thajským režisérom, ale jeho meno môže slúžiť ako slovný rébus. A nič na tom nezmení ani Zlatá palma, ktorú získal za Strýčka Boonmeeho. Apichatpong Weerasethakul, prezývaný Joe, odpovedal aj na tieto otázky.
Váš film rozpráva o nadprirodzených silách a minulých životoch. Použili ste pri tom nejaké zvláštne efekty?
Využili sme mix vizuálnej grafiky a klasických efektov, ale nemyslím si, že poviete, že sme použili počítač. Aby sme docielili efekt starého filmu, kde sa niečo rozplynie, rozpustí, niečo také, ako je duch, použili sme zrkadlo. Tento film je svojím spôsobom veľmi staromódny... Je poctou mojim spomiekam na staré filmy, s ktorými som vyrastal. 
Kde hľadať morálny aspekt vo vašom príbehu?
Nie som si istý, ako bude publikum reagovať, pretože zvyčajne nepretláčam posolstvo z môjho diela. Myslím si, že film by mal pôsobiť viac ako toto. Mal by byť viac otvorený k mnohým rôznym interpretáciam, pretože k téme pristupujeme z viacerých rôznych východísk. A obzvlášť tento film, ktorý má šesť kotúčov. Každý zachytáva iné miesto a iný štýl. 
Váš film akcentuje thajskú animistickú vieru alebo ju upravuje istou spiritualitou?
Pretože tento film je aj poctou starej thajskej kinematografii, sú tam isté prvky, postavy, ľahké štýly, ktoré sa využívali. Ale vo všeobecnosti myšlienky reinkarnácie a viery v duchov sú veľmi uložené v našej krvi. Odhadol by som, že okolo 90 percent Thajčanov tomu verí.
Ako treba pristupovať k vášmu filmu? Do akej miery porozumejú diváci svetu thajskej viery?
S tým sa netrápim. Myslím si, že to je univerzálna záležitosť. Vždy som veril, že nie každý film je pre každého. Ak vás bude toto trápiť, nemali by ste robiť filmy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite