Dodnes si spomínam na časopis Bravo, ktorý sme v osemdesiatych rokoch čítavali, vlastne pozerávali pod lavicami na Základnej škole na Košickej ulici. Tam som prvýkrát uvidel tri pomaľované tváre, hrozivo vyzerajúce postavy, škľabiace sa do objektívu.
Stálo tam KISS. Dve eská na konci boli zalomené v tvare neslávnej nacistickej vojenskej jednotky. To ale musí byť hrôzostrašná hudba, pomyslel som si ako malý chlapec. Dokonca o nich aj v našom izolovanom socialistickom sektore kolovali všelijaké historky, aj o tom, ako zle sa kapela správa k svojim fanúšikom. Netreba sa príliš rozpisovať, sú to prosto detské výmysly.
Keď som ich prvýkrát počul, prišlo moje prvé tínedžerské vytriezvenie. Toto že sú KISS? Z rádia hrala I Was Made To Loving You Babe a v duchu som sa smial nad tým, že kapela, o ktorej som si myslel, že hrá bohvieaký heavy metal, je v podstate obyčajná popová partia. Jednoducho trapas.
Strih. Sobota večer. Stojím pod pódiom na bratislavskom Štadióne Inter. KISS práve hrajú jeden zo svojich veľkých hitov a je to celkom zábava. Je to vlastne iba obyčajno-neobyčajný rokenrol. Obyčajný v tom, že ide o normálne pesničky, neobyčajný v tom, čo títo, v podstate už dôchodcovia stvárajú na pódiu.
Ako by vyzeralo ich vstúpenie, keby basák nelietal po pódiu ako netopier, keby sa bubeník počas svojho inak dobrého sóla (aj keď ja vlastne bubenícke sóla nemám rád), nevzniesol ako na vznášadle alebo keby gitarista nestrieľal z gitary ako z guľovnice. Bolo by to dobré, ich hitovky majú stále šťavu, ale to, že KISS desaťročia k nim pridajú niečo extra, robí asi jeden z najväčších rokenrolových cirkusov všetkých čias. Bolo by to určite dosť nudné. V tom je ich sila a slabosť zároveň. Nikto predsa nechce vidieť "kissákov" bez masiek. Veď čo by to bol za koncert!
Gene Simmons nedávo v rozhovore pre MOJO povedal, že make-up si začali dávať preto, aby sa odlíšili od ostatných hardrockových a glamrockových kapiel. Trafili sa do čierneho. V sedemdesiatych rokoch sa stali idolmi amerických tínedžerov. No mali aj veľkých kritikov, obviňujúcich ich z devalvácie rokenrolej hudby. V osemdesiatych rokoch ich imidž prevzali mladšie metalové partie, no tie to robili oveľa drsnejšie ako ich vzory. Z KISS sa stali trochu úsmevné postavičky.
Netreba ich brať vážne. Ak vám nechýba humor, tak sa skutočne zabavíte. Bubeník vytiahne bazuku, upozorní nás, aby sme kukali a akože ňou zostrelí zopár svetiel, ktoré sa zrútia na pódium. Je to, samozrejme, blbosť, ale vcelku milá. Ježiš, to mohlo niekoho zabiť, čuduje sa dievča vedľa mňa. Len keby stále nekričali Bratislava, Come on...
Gene Simmons vyplazuje obrovský jazyk, z jeho úst občas vytečie červená farba. Basák, oblečený do fantasy prevleku, sa tvári, že krváca. Opäť blbosť, ale aj to sa dá stráviť. Ako atrakcia z domu hrôzy medzi kolotočmi v lunaparku. Dnes sa asi veľmi ťažko nájde strážca morálky, ktorý by podobnú vec odsúdil, tak ako napríklad bývalý arcibiskup Sokol, ktorý v polovici deväťdesiatych rokov protestoval proti vystúpeniu Black Sabbath v amfiteátri. Smiešne. Dnešný diabol určite nechodí v kostýme diabla, ale nosí nenápadnejšie veci. Napríklad sako.
Bratislavský koncert ukázal, že KISS sú kapelou hitov. Keď hrali menej známu pesničku, nič extra sa neudialo, ale keď dali pecku ako Lick It Up alebo Shout It Out Loud, tak bol celý štadión na nohách. Je to len rokenrol, spievajú The Rolling Stones. To isté by sa dalo povedať aj o KISS. Keď si odmyslíme prevleky ako z českej komédie Dívka na koštěti alebo zo seriálu Arabela, rokenrolové remeslo ovládajú takmer dokonale.
KISS, Sonic Boom Tour, 29. máj,
štadión Pasienky
Stálo tam KISS. Dve eská na konci boli zalomené v tvare neslávnej nacistickej vojenskej jednotky. To ale musí byť hrôzostrašná hudba, pomyslel som si ako malý chlapec. Dokonca o nich aj v našom izolovanom socialistickom sektore kolovali všelijaké historky, aj o tom, ako zle sa kapela správa k svojim fanúšikom. Netreba sa príliš rozpisovať, sú to prosto detské výmysly.
Keď som ich prvýkrát počul, prišlo moje prvé tínedžerské vytriezvenie. Toto že sú KISS? Z rádia hrala I Was Made To Loving You Babe a v duchu som sa smial nad tým, že kapela, o ktorej som si myslel, že hrá bohvieaký heavy metal, je v podstate obyčajná popová partia. Jednoducho trapas.
Strih. Sobota večer. Stojím pod pódiom na bratislavskom Štadióne Inter. KISS práve hrajú jeden zo svojich veľkých hitov a je to celkom zábava. Je to vlastne iba obyčajno-neobyčajný rokenrol. Obyčajný v tom, že ide o normálne pesničky, neobyčajný v tom, čo títo, v podstate už dôchodcovia stvárajú na pódiu.
Ako by vyzeralo ich vstúpenie, keby basák nelietal po pódiu ako netopier, keby sa bubeník počas svojho inak dobrého sóla (aj keď ja vlastne bubenícke sóla nemám rád), nevzniesol ako na vznášadle alebo keby gitarista nestrieľal z gitary ako z guľovnice. Bolo by to dobré, ich hitovky majú stále šťavu, ale to, že KISS desaťročia k nim pridajú niečo extra, robí asi jeden z najväčších rokenrolových cirkusov všetkých čias. Bolo by to určite dosť nudné. V tom je ich sila a slabosť zároveň. Nikto predsa nechce vidieť "kissákov" bez masiek. Veď čo by to bol za koncert!
Gene Simmons nedávo v rozhovore pre MOJO povedal, že make-up si začali dávať preto, aby sa odlíšili od ostatných hardrockových a glamrockových kapiel. Trafili sa do čierneho. V sedemdesiatych rokoch sa stali idolmi amerických tínedžerov. No mali aj veľkých kritikov, obviňujúcich ich z devalvácie rokenrolej hudby. V osemdesiatych rokoch ich imidž prevzali mladšie metalové partie, no tie to robili oveľa drsnejšie ako ich vzory. Z KISS sa stali trochu úsmevné postavičky.
Netreba ich brať vážne. Ak vám nechýba humor, tak sa skutočne zabavíte. Bubeník vytiahne bazuku, upozorní nás, aby sme kukali a akože ňou zostrelí zopár svetiel, ktoré sa zrútia na pódium. Je to, samozrejme, blbosť, ale vcelku milá. Ježiš, to mohlo niekoho zabiť, čuduje sa dievča vedľa mňa. Len keby stále nekričali Bratislava, Come on...
Gene Simmons vyplazuje obrovský jazyk, z jeho úst občas vytečie červená farba. Basák, oblečený do fantasy prevleku, sa tvári, že krváca. Opäť blbosť, ale aj to sa dá stráviť. Ako atrakcia z domu hrôzy medzi kolotočmi v lunaparku. Dnes sa asi veľmi ťažko nájde strážca morálky, ktorý by podobnú vec odsúdil, tak ako napríklad bývalý arcibiskup Sokol, ktorý v polovici deväťdesiatych rokov protestoval proti vystúpeniu Black Sabbath v amfiteátri. Smiešne. Dnešný diabol určite nechodí v kostýme diabla, ale nosí nenápadnejšie veci. Napríklad sako.
Bratislavský koncert ukázal, že KISS sú kapelou hitov. Keď hrali menej známu pesničku, nič extra sa neudialo, ale keď dali pecku ako Lick It Up alebo Shout It Out Loud, tak bol celý štadión na nohách. Je to len rokenrol, spievajú The Rolling Stones. To isté by sa dalo povedať aj o KISS. Keď si odmyslíme prevleky ako z českej komédie Dívka na koštěti alebo zo seriálu Arabela, rokenrolové remeslo ovládajú takmer dokonale.
KISS, Sonic Boom Tour, 29. máj,
štadión Pasienky
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.