Pred volebnými miestnosťami sa tvoria rady, britskí voliči niekoľko hodín a aj v nepriaznivom počasí vyčkávajú na šancu uplatniť svoje základné demokratické právo. Nie je to však výsledok vybičovanej atmosféry a výrazného hladu po zmene. Nedá sa totiž očakávať, že by bola volebná účasť omnoho vyššia ako v roku 2005, keď tak či onak dosiahla iba niečo vyše 61 percent. Skôr to vyzerá na byrokratický zmätok, ktorý bude zrejme ešte námetom povolebných debát. Mnohí voliči navyše prichádzajú odovzdať svoj hlas až po príchode z práce domov, a aj to je príčinou dlhých radov. V televíznych záberoch však budú tí čakajúci voliči vyzerať pôsobivo - akoby vo volebnej Británii naozaj šlo o veľa.
.kde sú vlastne rozdiely?
Skutočné rozdiely medzi troma hlavnými stranami sú pritom v roku 2010 až smutne minimálne. Každá strana nahlas hovorí o transparentnosti, o službe voličom, o nutnosti úsporných opatrení, ale zároveň o zachovaní "kľúčových verejných statkov". (Kde je potom priestor na tie úspory, môžeme sa spýtať?) Každá sa prezentuje toleranciou, zelenou agendou, viac či menej ochotnou spoluprácou s Bruselom a otvorenosťou voči "inakostiam", či už ide o multikultúrny charakter Británie, alebo práva gejov. Ani jedna nechce vytŕčať ostrými stanoviskami. Až sa človek čuduje, podľa čoho ešte tradiční voliči konzervatívcov a labouristov spoznajú "tých svojich". A tretia strana medzi nimi, LibDem, ponúka komplikovaný mix ľavicových a pravicových postojov a dúfa, že jej na úspech postačí imidž "novej metly, ktorá dobre metie".
Prvé výsledky, ktoré zverejňuje BBC už vo štvrtok neskoro večer, sú len veľmi hrubým odhadom, no naznačujú, že slabé ideové rozlíšenie strán sa premietlo aj do slabej pozície volebného víťaza. Tristosedem poslaneckých kresiel pre konzervatívcov, 255 pre labouristov, 59 pre liberálnych demokratov. V piatok je jasné, že je to ešte trochu inak - ale zase nie natoľko inak, aby sa krajina vyhla obávaného stavu, zvaného hung parliament, čiže zablokovaný parlament. Pre Cameronovu stranu zostáva 306 kresiel, pre Brownovu 258, pre Cleggovu 57. Zostáva neobsadené jedno kreslo - v obvode, kde sa budú z procedurálnych príčin konať dodatočné voľby. To jedno kreslo už nič nezmení. Volebná účasť oproti roku 2005 mierne poskočila na vyše 65 percent. Mapa obvodov ukazuje, že mestá zostávajú labouristické a vidiek tradične vkladá dôveru do konzervatívcov. Ráno, ktoré svitlo po volebnom štvrtku, však nikomu neprinieslo úľavu. Británia má odvolené - no najväčšie problémy má ešte pred sebou.
.nekomunikátor Brown
Redaktor BBC Robin Sheeran pre .týždeň hovorí: "Ešte pred niekoľkými týždňami sa všeobecne očakávalo, že konzervatívci získajú väčšinu, aj keď len veľmi tesnú. Situácia sa však zmenila hneď po prvej televíznej diskusii lídrov strán. Tie predvolebné debaty, podobné tým americkým, sa totiž v Británii usporiadali prvý raz." Práve vďaka nim získal výhodu Nick Clegg, ktorý stál zrazu na jednej platforme s lídrami dvoch doteraz hlavných strán. "Clegg bol dosiaľ pre mnohých voličov relatívne neznámy a po prvej televíznej debate šokovali politických komentátorov výsledky prieskumov verejnej mienky, podľa ktorých sa Cleggovi liberálni demokrati odrazu ocitli na rovine popularity labouristov," vysvetľuje Robin Sheeran a dokladá, že tie "americké" debaty sa ukázali ako nešťastná forma prezentácie osobitne pre Gordona Browna. "Brown má povesť ostýchavého človeka, ktorý nevie veľmi dobre komunikovať."
Nedá sa však čudovať, že voľby dopadli tak nemastno-neslano, keď si voliči vyberali len medzi konzervatívcami posunutými do stredu (presne takými, akí sa protivili už Margaret Thatcherovej v osemdesiatych rokoch), labouristami, ktorým trh plný štátnych zásahov pripadá dostatočne slobodný, a liberálnymi demokratmi, u ktorých sa liberálny názor na občianske slobody mieša s etatizmom, keď ide o poklonkovanie Bruselu.
Jasne sa to ukázalo aj v spomínaných telediskusiách, keď mohli voliči klásť otázky Davidovi Cameronovi, Gordonovi Brownovi a Nickovi Cleggovi. Lídri sa bránili hovoriť o skutočnom rozsahu povolebných škrtov. V podstate zdôrazňovali skôr to, čo je teraz, o budúcnosti sa im hovoriť nechcelo. A keďže sa nemohli či nechceli, zoči-voči voličom, medzi ktorými je mnoho dôchodcov alebo tých, čo odchod do dôchodku v krátkom čase očakávajú, prezentovať víziou rázneho šetrenia, nepodarilo sa im ani presne pomenovať Brownov katastrofálny deficit. A tak sa aj víťazstvo jednotlivých lídrov v debatách skutočne dalo pripísať ich komunikačnej schopnosti či neschopnosti. Čaro nového prispelo k víťazstvu Nicka Clegga, šéfa liberálnych demokratov, v prvej debate. V ďalších dvoch zaujal David Cameron, ktorému sa podarilo vystupovať ľudovo a zrozumiteľne. Gordon Brown, v zhode s povesťou spoločenského outsidera, naozaj pôsobil ako smoliar, ktorý sa už vopred zmieril s volebnou porážkou.
Smolu rozhodne mal, keď mu pred treťou a kľúčovou teledebatou osud - či skôr predvolebný štáb - posunul do cesty jednu postaršiu dámu, istú pani Duffyovú, ktorá mu na ulici, ostro sledovanej televíznymi kamerami, položila nepríjemné otázky. Pani, podľa jej vlastných slov dlhoročná volička labouristov, chcela vedieť, čo robí Brownova strana pre penzistov, ktorí musia zdaňovať svoje dôchodky, čím pomôže mladým, ktorí chcú študovať, a ako zabráni tomu, aby o sociálne výhody žiadali v Británii tí, ktorí v skutočnosti ani nie sú až takí zraniteľní. Koho mala na mysli, vyplynulo z jej ďalších slov o "Východoeurópanoch". Brown, očividne vyvedený z miery, jej odpovedal, ako sa dalo, a len-len že nevybuchol. Priateľsky sa so starenkou rozlúčil, ale zabudol si na saku pripnutý mikrofón. Doň potom v súkromí vládneho auta zašomral čosi o "bigotnej ženskej". Sotva sa môžeme nazdávať, že ostatní dvaja lídri nikdy nešomrali na voličov. Tých však neprichytil mikrofón, a tak zostala škvrna na Brownovi.
.na čo vám to prispievame?
Niežeby mala Británia o politikoch doteraz ilúzie. Práve naopak, k voľbám šla krajina poriadne znechutená. Začiatkom roka vyšli najavo neuveriteľné položky, ktoré si dávali od štátu - teda od daňových poplatníkov - preplácať poslanci zo všetkých politických strán. Hanebná hrabivosť, to bol jediný dojem, ktorý mohli Briti nadobudnúť pri pohľade na zoznam preplácaných nákupov: predmety do domácnosti ako sedadlá na toalety či škrabky na zemiaky, žiarovky, záhradný nábytok, ba aj, hanba-nehanba, pornofilmy. Alebo aj cestovné náklady pre manželských partnerov, ba dokonca hypotéky za druhé príbytky poslancov.
K tomu sa pridružila kríza bankového sektora, ktorá vo verejnosti len posilnila dojem, že štát pomáha "veľkým" a berie "malým", ale aj odhalenie výšky platov a výdavkov štátom financovanej BBC. Zhnusenie dosiahlo maximum.
Gordon Brown sa čoraz výraznejšie zapisoval do myslí Britov ako premiér skorumpovanej, lžami prešpikovanej vlády. Verejnosť rozhnevali odhalenia o kontroverzných dôvodoch angažmánu v Iraku, o problémoch v Afganistane, ale aj iniciatíva labouristov na zavedenie osobných preukazov, drahá, pre bezpečnosť krajiny pravdepodobne málo efektívna a pre tradičné vnímanie slobody jednotlivca priam katastrofálna.
Nič z tohto však premiér Brown - až nepochopiteľne - neriešil. Radšej sa držal svojej mantry, že jeho hlavnou úlohou je dať do poriadku ekonomiku, a na to má "skúsenosti a schopnosti". To by však bol musel dať do poriadku deficit - a ten sám pomáhal vytvárať, keď v rokoch 1997 až 2007 vytrvalo prikrmoval štátne zdravotníctvo, sociálnu sieť a štátnu byrokraciu. Len čo bublina na trhu s realitami, ktorá vytvárala dojem nekonečných finančných možností, praskla, ešte zo stenčujúcich sa štátnych financií prispel krachujúcim bankám, ktoré sa na vzniku krízy podieľali.
.za koľko sa predá LibDem
Mohol to byť pre opozíciu ideálny štart k moci. Znechutenie verejnosti však nedokázala jednoznačne využiť ani Cameronova, ani Cleggova strana. Nik nevytvorí silnú väčšinovú vládu. Do uzávierky tohto čísla .týždňa vieme toľko, že povolebnú spoluprácu ponúkol tretej umiestnenej strane, liberálnym demokratom, aj David Cameron, aj Gordon Brown. Cena tretej strany tak výrazne stúpla, otázka znie, kto si jej spoluprácu bude môcť dovoliť kúpiť. Komplikácie môžu vzrásť aj preto, že LibDem sa preslávila názorovými kľučkami. Pred voľbami síce svoje podmienky povolebného sobáša zverejnila, teraz však môže robiť väčšie drahoty.
Británia má teda odvolené a nevie, čo príde. Ani politici to zatiaľ nevedia. Cameron sa usiluje tváriť ako víťaz, Brown sa, aspoň naoko, nevzdáva nádeje. Clegg tají sklamanie, pretože vzhľadom na prieskumy po televíznych debatách zrejme čakal výrazne vyšší volebný zisk. Predsa však z týchto volieb môže čerpať najväčšie výhody práve jeho strana. Má nádej, že presadí reformu volebného systému, a tá jej pomôže v ďalších voľbách.
Je však toto tá zmena, ktorú Británia potrebuje? Sotva. Silná vláda by sa azda ešte na nepopulárne reformy odhodlala - aj keď o ich rozsahu sa dá tak či onak pochybovať. Slabá vláda bude musieť venovať väčšinu energie len samotnému udržiavaniu sa pri moci. A to platí v prípade koaličnej vlády, ale aj v prípade vlády menšinovej s dohodnutou parlamentnou podporou. Preto teraz britská verejnosť nemôže očakávať, že niekto zatočí s deficitom, že skráti verejné výdavky, zníži dane a postaví sa voči unifikačným trendom z Bruselu. Proti tým sa, koniec koncov, výraznejšie nestavali ani konzervatívci, ani labouristi. A liberálni demokrati sa zase, pravdepodobne pod vplyvom neveľmi bystrého čítania J. S. Milla, stali obeťou ilúzie, že zjednotený europriestor je to isté ako voľný obchod a voľný pohyb osôb - čiže sloboda.
.nielen statky-zmätky
Je celkom možné, že Britániu čaká skutočná kríza, nielen statky-zmätky a protivné škandály, aké zažila doteraz. Ak sa tá kríza prejaví a prehĺbi, môže sa práve pod jej vplyvom objaviť skutočná politická alternatíva, ktorá svoje riešenia ponúkne voličom o päť rokov pri nasledujúcich voľbách. Či to budú doprava posunutí konzervatívci, ľavicovejší labouristi alebo vyhranenejší a ešte odvážnejší liberálni demokrati, to je otázka, ktorú treba položiť budúcnosti. Alebo, ako uvažuje aj Robin Sheeran, možno sa zopakuje príklad z roku 1974 a do roka sa budú konať ďalšie voľby. Ani jeden z tých scenárov teraz neupokojí trhy, ktoré reagujú na volebné výsledky nedôverou k libre. Zmena je zablokovaná a cenu, ktorú za to Británia zaplatí, ešte len zistíme.
Adrian Ash je finančný analytik a publicista, pracuje v BullionVault.com
.kde sú vlastne rozdiely?
Skutočné rozdiely medzi troma hlavnými stranami sú pritom v roku 2010 až smutne minimálne. Každá strana nahlas hovorí o transparentnosti, o službe voličom, o nutnosti úsporných opatrení, ale zároveň o zachovaní "kľúčových verejných statkov". (Kde je potom priestor na tie úspory, môžeme sa spýtať?) Každá sa prezentuje toleranciou, zelenou agendou, viac či menej ochotnou spoluprácou s Bruselom a otvorenosťou voči "inakostiam", či už ide o multikultúrny charakter Británie, alebo práva gejov. Ani jedna nechce vytŕčať ostrými stanoviskami. Až sa človek čuduje, podľa čoho ešte tradiční voliči konzervatívcov a labouristov spoznajú "tých svojich". A tretia strana medzi nimi, LibDem, ponúka komplikovaný mix ľavicových a pravicových postojov a dúfa, že jej na úspech postačí imidž "novej metly, ktorá dobre metie".
Prvé výsledky, ktoré zverejňuje BBC už vo štvrtok neskoro večer, sú len veľmi hrubým odhadom, no naznačujú, že slabé ideové rozlíšenie strán sa premietlo aj do slabej pozície volebného víťaza. Tristosedem poslaneckých kresiel pre konzervatívcov, 255 pre labouristov, 59 pre liberálnych demokratov. V piatok je jasné, že je to ešte trochu inak - ale zase nie natoľko inak, aby sa krajina vyhla obávaného stavu, zvaného hung parliament, čiže zablokovaný parlament. Pre Cameronovu stranu zostáva 306 kresiel, pre Brownovu 258, pre Cleggovu 57. Zostáva neobsadené jedno kreslo - v obvode, kde sa budú z procedurálnych príčin konať dodatočné voľby. To jedno kreslo už nič nezmení. Volebná účasť oproti roku 2005 mierne poskočila na vyše 65 percent. Mapa obvodov ukazuje, že mestá zostávajú labouristické a vidiek tradične vkladá dôveru do konzervatívcov. Ráno, ktoré svitlo po volebnom štvrtku, však nikomu neprinieslo úľavu. Británia má odvolené - no najväčšie problémy má ešte pred sebou.
.nekomunikátor Brown
Redaktor BBC Robin Sheeran pre .týždeň hovorí: "Ešte pred niekoľkými týždňami sa všeobecne očakávalo, že konzervatívci získajú väčšinu, aj keď len veľmi tesnú. Situácia sa však zmenila hneď po prvej televíznej diskusii lídrov strán. Tie predvolebné debaty, podobné tým americkým, sa totiž v Británii usporiadali prvý raz." Práve vďaka nim získal výhodu Nick Clegg, ktorý stál zrazu na jednej platforme s lídrami dvoch doteraz hlavných strán. "Clegg bol dosiaľ pre mnohých voličov relatívne neznámy a po prvej televíznej debate šokovali politických komentátorov výsledky prieskumov verejnej mienky, podľa ktorých sa Cleggovi liberálni demokrati odrazu ocitli na rovine popularity labouristov," vysvetľuje Robin Sheeran a dokladá, že tie "americké" debaty sa ukázali ako nešťastná forma prezentácie osobitne pre Gordona Browna. "Brown má povesť ostýchavého človeka, ktorý nevie veľmi dobre komunikovať."
Nedá sa však čudovať, že voľby dopadli tak nemastno-neslano, keď si voliči vyberali len medzi konzervatívcami posunutými do stredu (presne takými, akí sa protivili už Margaret Thatcherovej v osemdesiatych rokoch), labouristami, ktorým trh plný štátnych zásahov pripadá dostatočne slobodný, a liberálnymi demokratmi, u ktorých sa liberálny názor na občianske slobody mieša s etatizmom, keď ide o poklonkovanie Bruselu.
Jasne sa to ukázalo aj v spomínaných telediskusiách, keď mohli voliči klásť otázky Davidovi Cameronovi, Gordonovi Brownovi a Nickovi Cleggovi. Lídri sa bránili hovoriť o skutočnom rozsahu povolebných škrtov. V podstate zdôrazňovali skôr to, čo je teraz, o budúcnosti sa im hovoriť nechcelo. A keďže sa nemohli či nechceli, zoči-voči voličom, medzi ktorými je mnoho dôchodcov alebo tých, čo odchod do dôchodku v krátkom čase očakávajú, prezentovať víziou rázneho šetrenia, nepodarilo sa im ani presne pomenovať Brownov katastrofálny deficit. A tak sa aj víťazstvo jednotlivých lídrov v debatách skutočne dalo pripísať ich komunikačnej schopnosti či neschopnosti. Čaro nového prispelo k víťazstvu Nicka Clegga, šéfa liberálnych demokratov, v prvej debate. V ďalších dvoch zaujal David Cameron, ktorému sa podarilo vystupovať ľudovo a zrozumiteľne. Gordon Brown, v zhode s povesťou spoločenského outsidera, naozaj pôsobil ako smoliar, ktorý sa už vopred zmieril s volebnou porážkou.
Smolu rozhodne mal, keď mu pred treťou a kľúčovou teledebatou osud - či skôr predvolebný štáb - posunul do cesty jednu postaršiu dámu, istú pani Duffyovú, ktorá mu na ulici, ostro sledovanej televíznymi kamerami, položila nepríjemné otázky. Pani, podľa jej vlastných slov dlhoročná volička labouristov, chcela vedieť, čo robí Brownova strana pre penzistov, ktorí musia zdaňovať svoje dôchodky, čím pomôže mladým, ktorí chcú študovať, a ako zabráni tomu, aby o sociálne výhody žiadali v Británii tí, ktorí v skutočnosti ani nie sú až takí zraniteľní. Koho mala na mysli, vyplynulo z jej ďalších slov o "Východoeurópanoch". Brown, očividne vyvedený z miery, jej odpovedal, ako sa dalo, a len-len že nevybuchol. Priateľsky sa so starenkou rozlúčil, ale zabudol si na saku pripnutý mikrofón. Doň potom v súkromí vládneho auta zašomral čosi o "bigotnej ženskej". Sotva sa môžeme nazdávať, že ostatní dvaja lídri nikdy nešomrali na voličov. Tých však neprichytil mikrofón, a tak zostala škvrna na Brownovi.
.na čo vám to prispievame?
Niežeby mala Británia o politikoch doteraz ilúzie. Práve naopak, k voľbám šla krajina poriadne znechutená. Začiatkom roka vyšli najavo neuveriteľné položky, ktoré si dávali od štátu - teda od daňových poplatníkov - preplácať poslanci zo všetkých politických strán. Hanebná hrabivosť, to bol jediný dojem, ktorý mohli Briti nadobudnúť pri pohľade na zoznam preplácaných nákupov: predmety do domácnosti ako sedadlá na toalety či škrabky na zemiaky, žiarovky, záhradný nábytok, ba aj, hanba-nehanba, pornofilmy. Alebo aj cestovné náklady pre manželských partnerov, ba dokonca hypotéky za druhé príbytky poslancov.
K tomu sa pridružila kríza bankového sektora, ktorá vo verejnosti len posilnila dojem, že štát pomáha "veľkým" a berie "malým", ale aj odhalenie výšky platov a výdavkov štátom financovanej BBC. Zhnusenie dosiahlo maximum.
Gordon Brown sa čoraz výraznejšie zapisoval do myslí Britov ako premiér skorumpovanej, lžami prešpikovanej vlády. Verejnosť rozhnevali odhalenia o kontroverzných dôvodoch angažmánu v Iraku, o problémoch v Afganistane, ale aj iniciatíva labouristov na zavedenie osobných preukazov, drahá, pre bezpečnosť krajiny pravdepodobne málo efektívna a pre tradičné vnímanie slobody jednotlivca priam katastrofálna.
Nič z tohto však premiér Brown - až nepochopiteľne - neriešil. Radšej sa držal svojej mantry, že jeho hlavnou úlohou je dať do poriadku ekonomiku, a na to má "skúsenosti a schopnosti". To by však bol musel dať do poriadku deficit - a ten sám pomáhal vytvárať, keď v rokoch 1997 až 2007 vytrvalo prikrmoval štátne zdravotníctvo, sociálnu sieť a štátnu byrokraciu. Len čo bublina na trhu s realitami, ktorá vytvárala dojem nekonečných finančných možností, praskla, ešte zo stenčujúcich sa štátnych financií prispel krachujúcim bankám, ktoré sa na vzniku krízy podieľali.
.za koľko sa predá LibDem
Mohol to byť pre opozíciu ideálny štart k moci. Znechutenie verejnosti však nedokázala jednoznačne využiť ani Cameronova, ani Cleggova strana. Nik nevytvorí silnú väčšinovú vládu. Do uzávierky tohto čísla .týždňa vieme toľko, že povolebnú spoluprácu ponúkol tretej umiestnenej strane, liberálnym demokratom, aj David Cameron, aj Gordon Brown. Cena tretej strany tak výrazne stúpla, otázka znie, kto si jej spoluprácu bude môcť dovoliť kúpiť. Komplikácie môžu vzrásť aj preto, že LibDem sa preslávila názorovými kľučkami. Pred voľbami síce svoje podmienky povolebného sobáša zverejnila, teraz však môže robiť väčšie drahoty.
Británia má teda odvolené a nevie, čo príde. Ani politici to zatiaľ nevedia. Cameron sa usiluje tváriť ako víťaz, Brown sa, aspoň naoko, nevzdáva nádeje. Clegg tají sklamanie, pretože vzhľadom na prieskumy po televíznych debatách zrejme čakal výrazne vyšší volebný zisk. Predsa však z týchto volieb môže čerpať najväčšie výhody práve jeho strana. Má nádej, že presadí reformu volebného systému, a tá jej pomôže v ďalších voľbách.
Je však toto tá zmena, ktorú Británia potrebuje? Sotva. Silná vláda by sa azda ešte na nepopulárne reformy odhodlala - aj keď o ich rozsahu sa dá tak či onak pochybovať. Slabá vláda bude musieť venovať väčšinu energie len samotnému udržiavaniu sa pri moci. A to platí v prípade koaličnej vlády, ale aj v prípade vlády menšinovej s dohodnutou parlamentnou podporou. Preto teraz britská verejnosť nemôže očakávať, že niekto zatočí s deficitom, že skráti verejné výdavky, zníži dane a postaví sa voči unifikačným trendom z Bruselu. Proti tým sa, koniec koncov, výraznejšie nestavali ani konzervatívci, ani labouristi. A liberálni demokrati sa zase, pravdepodobne pod vplyvom neveľmi bystrého čítania J. S. Milla, stali obeťou ilúzie, že zjednotený europriestor je to isté ako voľný obchod a voľný pohyb osôb - čiže sloboda.
.nielen statky-zmätky
Je celkom možné, že Britániu čaká skutočná kríza, nielen statky-zmätky a protivné škandály, aké zažila doteraz. Ak sa tá kríza prejaví a prehĺbi, môže sa práve pod jej vplyvom objaviť skutočná politická alternatíva, ktorá svoje riešenia ponúkne voličom o päť rokov pri nasledujúcich voľbách. Či to budú doprava posunutí konzervatívci, ľavicovejší labouristi alebo vyhranenejší a ešte odvážnejší liberálni demokrati, to je otázka, ktorú treba položiť budúcnosti. Alebo, ako uvažuje aj Robin Sheeran, možno sa zopakuje príklad z roku 1974 a do roka sa budú konať ďalšie voľby. Ani jeden z tých scenárov teraz neupokojí trhy, ktoré reagujú na volebné výsledky nedôverou k libre. Zmena je zablokovaná a cenu, ktorú za to Británia zaplatí, ešte len zistíme.
Adrian Ash je finančný analytik a publicista, pracuje v BullionVault.com
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.