Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Harlen Bretz a stopy potopy

.časopis .veda

S krajinou sa dajú robiť rôzne veci. Dá sa, napríklad, maľovať alebo fotografovať, dá sa ňou kochať, dá sa o nej rozmýšľať. A rozmýšľanie o krajine môže byť rovnako vzrušujúce ako krajina samotná.

Už niekoľko rokov organizujú ľudia z bratislavského matfyzu v podtatranskom Svite letnú školu z fyziky elementárnych častíc. Náplň tej školy je trojaká: po prvé prednášky, po druhé Tatry a po tretie debatovanie o všetkom možnom.  
Niekedy sa tie tri veci spoja, ako napríklad pri jednej večeri, keď matematik Martin Niepel ukázal uprostred rozhovoru na fľašu minerálky a spýtal sa, či na nej nevidíme niečo čudné. Nevideli sme, a tak nám to Martin prezradil. Čudná bola vineta, respektíve obrázok na nej.
Obrázok to bol celkom pekný, aj keď trochu gýčový - v malebnej doline sa pod vysokými horskými štítmi ladne kľukatila pomalá rieka. Rýchlosť rieky sme, samozrejme, na obrázku vidieť nemohli, ale z nesčerenej hladiny sa dalo usúdiť, že nejde o rýchlu rieku. Svedčila o tom aj jej šírka (tú sme vedeli odhadnúť porovnaním s výškou stromov pozdĺž brehov), ktorá zodpovedala skôr strednému ako hornému toku. To isté vyplývalo aj zo spomínaného kľukatenia - rieka mala meandre typické pre stredný a dolný tok. Lenže hory svedčili celkom jednoznačne o hornom toku. Nuž, a obrázok s riekou, ktorá na svojom hornom toku vyzerá tak, ako by mala vyzerať na strednom či dolnom toku, je čudný.
 
.voda z jazera
Neskôr som si uvedomil, že niektoré naše výhrady k nakreslenej rieke neboli celkom nepriestrelné. Napríklad tá šírka. V skutočnosti môže byť rieka pomerne široká už na hornom toku. Niektoré rieky totiž vytekajú z jazier a ak je jazero dostatočne veľké, potom ani rieka nie je najmenšia. Dôvod je jednoduchý - nech by do jazera vtekalo koľkokoľvek riek, vyteká z neho takmer vždy len jedna. A tá jedna rieka odvádza vodu všetkých prítokov. (Teda, aby sme boli presní, pri naozaj veľkom jazere sa nezanedbateľná časť vody vyparí, ale väčšinou zostane dosť vody aj na vytekajúcu rieku.)
Prečo je to tak? Prečo môže byť prítokov hockoľko a odtok je - až na dve-tri výnimky niekde vo Fínsku - vždy len jeden? K odpovedi sa asi najľahšie dostaneme tak, že si predstavíme krajinu ako zvlnenú plochu, ktorá je najprv bez vody a na ktorú začne pršať. Voda steká po svahoch do miest, ktorým sa hovorí lokálne minimá. To sú také miesta, z ktorých nech sa vyberieme ľubovoľným smerom, vždy je to do kopca. A keďže voda tečie dolu kopcom, tak z tých miest nemá kam odtiecť a začne sa v nich hromadiť.
V lokálnych minimách teda vzniknú najprv malé mláčky a tie sa postupne zväčšujú na malé jazierka až jazerá. S pribúdajúcim dažďom hladina v jazierku stúpa, ale nie donekonečna. Hladina stúpa, kým pre ňu platí niečo podobné, ako platilo v lokálnom minime - a síce, že nech sa pri prechode z vody na súš vyberieme ľubovoľným smerom, vždy je to do kopca. Skôr či neskôr však hladina dospeje k nejakému bodu, v ktorom sa pri prechode z vody na súš začneme pohybovať nie do kopca ale z kopca. A v tom bode sa začne voda z jazera vylievať.  
V členitej krajine je veľmi nepravdepodobné, že by stúpajúca hladina narazila súčasne na viac takýchto bodov v značne vzdialených miestach - a práve preto je veľmi nepravdepodobné, aby vzniklo viac vytekajúcich potokov alebo riek. A dokonca aj keď vzniknú dva odtoky, jeden z nich takmer určite časom zanikne. Tvar týchto odtokov, ich geologické zloženie a rýchlosť vody v nich totiž nie sú presne rovnaké (v princípe by mohli byť rovnaké, ale je to znovu veľmi nepravdepodobné), a preto je iná aj erózia spôsobená vytekajúcou vodou. To však znamená, že jeden z odtokov sa v dôsledku erózie prehlbuje rýchlejšie ako druhý. A keďže hladina jazera zostáva na úrovni nižšieho odtoku, zostane nakoniec len ten nižší z nich.
 
.veľa vody z jazera
Aká veľká môže byť rieka vytekajúca z jazera? Nuž, oveľa väčšia, než si bežný človek dokáže predstaviť. Asi prvý, kto si vedel predstaviť naozaj veľkú rieku, bol J. Harlen Bretz a mal z toho plno problémov.
Bretz začal so svojím geologickým výskumom pred sto rokmi, ešte ako stredoškolský učiteľ biológie. Už vtedy ho zaujal zvláštny ráz krajiny v okolí rieky Columbia v štáte Washington a ten záujem ho neopustil ani po získaní doktorátu z geológie. Naopak, oblasť amerického severozápadu ho priťahovala čoraz viac a nakoniec ho preslávila. Akurát, že ho preslávila neslávne.
A niet sa ani veľmi čo čudovať. Bretz totiž prišiel s takou fantazmagóriou, aká sa vo vedeckých kruhoch vyskytuje naozaj len výnimočne. V spomínanej oblasti totiž nachádzal čoraz viac geologických útvarov, ktoré sú typickými prejavmi riečnej činnosti - lenže všetky boli v akomsi príliš ohromnom meradle. Riečne korytá boli vyhĺbené nie v mäkkom vápenci, ale v tvrdom čadiči, naplaveniny a výmole boli príliš veľké, pozostatky po vodopádoch boli niekoľkonásobne väčšie ako Niagarské vodopády.  
Aby to všetko vysvetlil, musel Bretz predpokladať, že voľakedy v minulosti tadiaľ tiekla veľmi veľká a veľmi rýchla rieka, respektíve sústava riek. Taká rieka by dnes dokázala vytvoriť pozorovanú krajinu, a to dokonca v pomerne krátkom čase. Nepotrebovala by na to milióny rokov, stihla by to v priebehu dní až týždňov. A to bolo pre vtedajších geológov, odchovaných na predstave veľmi pomaly pôsobiacich geologických síl, naozaj prisilné tvrdenie.
Bretz navyše vôbec nevedel povedať, odkiaľ by sa všetka tá voda mohla vziať. Pred úplným výsmechom kolegov ho chránilo len to, že vedel pokojne vyvracať všetky ich pokusy o alternatívne vysvetlenia vzniku všetkých tých geologických kuriozít a anomálií. A ako čas plynul, nachádzal čoraz viac a viac indícií na existenciu svojej obrovskej rieky či sústavy riek. Len ten zdroj vody nie a nie nájsť.
Nakoniec ho našiel iný americký geológ. Joseph Pardee sa zaoberal oblasťou Montany a na základe rôznych geologických faktov usúdil, že v dávnej minulosti sa tam muselo nachádzať obrovské ľadovcové jazero. Svoj prvý článok o tom jazere napísal tiež pred sto rokmi, a potom sa ním zaoberal skoro celý život.  
Po tridsiatich rokov výskumov si všimol niečo, čo dovtedy jeho pozornosti uniklo. Išlo o určité terénne štruktúry v prériách severozápadnej Montany - o akési zvlnenia, ktoré boli v nejakom zmysle veľmi zvláštne. Podobali sa na štruktúry vytvorené tečúcou vodou, lenže boli mnohonásobne väčšie. A tak začal Pardee uvažovať, či sa ním objavené jazero nemohlo niekedy vylievať a spôsobovať obrovské záplavy s mimoriadne rýchlo tečúcou vodou.
A zistil toto: Jazero bolo na jednom konci prehradené veľkou ľadovcovou stenou, ktorá na ňom vytvorila akúsi prirodzenú priehradu. Hydraulika celého systému bola taká, že ak sa jazero naplnilo do dostatočnej miery, ľadovcová priehrada sa trochu nadvihla a voda začala popod ňu vytekať z jazera von. Vytekajúca voda spôsobila ďalšie nadvihnutie ľadovca, takže začala tiecť rýchlejšie a tým sa ľadovec ešte viac dvíhal. V dôsledku tohto mechanizmu sa jazero rýchlo vyprázdnilo, a potom sa začalo postupne znova napĺňať.
A teraz niekoľko čísiel. Objem spomínaného jazera bol zhruba 2 000 kilometrov kubických (to zodpovedá ploche celého Slovenska zaliateho do výšky 40 metrov) a celý ten objem sa vylial v priebehu asi 48 hodín. Naozaj, za dva dni bolo po všetkom. Ďalšie naplnenie jazera trvalo okolo 50 rokov a celý proces sa opakoval asi 40-krát.
Vytekajúca voda vytvorila superrieku, ktorej prietok bol desaťkrát vyšší, ako je prietok všetkých dnešných riek dohromady. Celá tá masa vody sa rútila smerom k Tichému oceánu a cez prérie dnešného štátu Idaho dorazila až na územie dnešného štátu Washington, kde vytvorila všetky tie zvláštnosti, v ktorých Bretz videl  už tridsať rokov stopy obrovskej a katastrofickej potopy.  
Vďaka Pardeeho práci sa Bretz stal slávnym druhýkrát, pričom tentoraz to bola slávna sláva. A veruže si ju zasúžil. Málokto je lepším príkladom skvelého pozorovacieho talentu, trpezlivej terénnej práce, nádherne odvážnej dedukcie a správnej tvrdohlavosti. A málokto nám ostatným tak presvedčivo ukázal, aké fascinujúce dokáže byť premýšľanie o krajine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite