Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Neboli sme žiadni Švejkovia

.jozef Majchrák .časopis .rozhovor

Hoci v deň nášho rozhovoru oslávil osemdesiate deviate narodeniny, pôsobil nadmieru čulo a spomínanie na udalosti spred niekoľkých desaťročí mu nerobilo žiadny problém. Sám hovorí, že spomínanie je dôležité, pretože na zabúdanie by sme mohli škaredo doplatiť. Veterán československého západného odboja plukovník Pavel Vranský.

.kde vás zastihla okupácia Čiech a Moravy? 
V Kroměříži, kde som chodil do mliekarsko-syrárskej školy. Štrnásteho marca 1939 večer som bol u známych a telefonoval mi otec, že Ostravu okupujú Nemci. Vyšli sme na námestie, kde sa už zhromaždilo niekoľko stoviek ľudí a spievali československú hymnu. Miestni Nemci už o okupácii tiež vedeli a vyvesovali z okien zástavy s hákovým krížom. Tie sme spolu s niekoľkými spolužiakmi strhávali. Keď som sa o pár dní neskôr, už po okupácii krajiny, vracal do internátu, tak ma tam čakal spolužiak, ktorý ma varoval, že naše strhávanie zástav sa prezradilo a hľadajú vinníkov.
.takže ste vlastne museli utiecť?
Áno, ale nebolo to jednoduché. Hneď, ako som sa dozvedel, že ma hľadajú, odcestoval som nočným vlakom do Ostravy. Rozlúčil som sa s matkou, ktorú som vtedy videl poslednýkrát. Počas vojny zahynula v Minsku. Z Ostravy som zamieril k poľskej hranici, kde som mal na jednej samote kamaráta. S ním som sa dohodol, že jeho staršia sestra ma ráno prevedie cez hranicu. Ona mala špeciálne povolenie, ktoré jej umožňovalo pohybovať sa po oboch stranách hranice. Lenže v noci ma kamarát zobudil so správou, že musím ísť okamžite preč, pretože Nemci prezerajú domy. Chcel som utiecť do lesa, ale Nemci už boli všade. Tak som strávil noc medzi sliepkami v kuríne. Nemci ho aj otvorili, ale len zasvietili baterkou dovnútra a zase zavreli. Na druhý deň som sa cez Tešín dostal do Krakova.
.čo ste robili v Poľsku?  
Od iných emigrantov som sa dozvedel, že sa tam tvorí československá vojenská jednotka, tak som sa do nej prihlásil. Nezobrali ma, pretože  mám vraj ploché nohy.
.to mali toľko záujemcov, že si mohli takto preberať?
Skutočný dôvod bol asi iný. Nábor mali pod kontrolou dôstojníci z vojenskej akadémie v Prostějově, ktorí boli dosť nacionalisticky založení. Ja som židovskej národnosti a oni veľmi Židov do armády nechceli. Ale nikto mi to takto nepovedal. Nakoniec však boli nové odvody, na ktorých bol už osobne prítomný vtedy ešte podplukovník Ludvík Svoboda a do armády som sa dostal. Poliaci nám pridelili kasárne v Bronowiciach, kde sa mala sformovať nová československá jednotka. 
.čo sa s vami dialo, keď na Poľsko zaútočili Sovieti a Nemci? 
Keď vypukla vojna, evakuovali nás do severného Poľska a neskôr na východ, na územie, ktoré dnes patrí Ukrajine. Chceli sme prejsť do Rumunska, len sme sa už dostali medzi sovietsku a nemeckú armádu, čiže to nebolo možné. Svoboda ako bývalý legionár, ktorý hovoril po rusky, vtedy rozhodol, že budeme pochodovať smerom na Sovietsky zväz. Podporili ho aj ďalší dôstojníci, ktorí mali skúsenosti ešte z ruských légií. Tak sme sa ešte pred riekou Bug stretli so sovietskou armádou. 
.ako to prebehlo?
Rusi nám všetkým pobrali hodinky, baterky a internovali nás v tábore v Kamenci Podolskom pri rieke Dnester, na území Ukrajiny. Veľmi nás však nestrážili, mohli sme sa slobodne pohybovať po okolí. Nakoniec nás bolo asi tisíc a počas presunu do tábora nás sprevádzali štyria červenoarmejci, dvaja na koni, dvaja peši. Až neskôr nás začali trošku viac strážiť.
.ako sa k vám Rusi správali? 
Relatívne dobre, len podmienky v niektorých táboroch, kde sme sa počas nášho pobytu v Rusku ocitli, boli strašné. Pamätám sa, ako som tu zažil svoj prvý veľký kultúrny šok. V jednom tábore boli turecké záchody, jeden vedľa druhého, nijako oddelené. Raz som tam bol a pozerám, vedľa mňa začala bez problémov robiť potrebu nejaká staršia ruská dôstojníčka. 
.z vojakov, ktorí prišli do Ruska, sa potom formoval v Buzuluku československý armádny zbor, ktorý bojoval spolu s Červenou armádou. Ako sa vám podarilo dostať na západ?  
Ruskí politruci nám ešte pred napadnutím Sovietskeho zväzu Hitlerom, teda počas platnosti paktu Molotov-Ribbentrop, hovorili, že rešpektujú Benešom uzavretú zmluvu medzi prvou Československou republikou a Sovietskym Ruskom. To bola zmluva o spolupráci a vzájomnej pomoci. Na jej základe nám v malých, päťdesiat- šesťdesiatčlenných skupinách umožňovali odísť na západ. V jednej takej skupine som v apríli 1941 odišiel aj ja. 
.z tých, čo ostali v Rusku, sa potom sformoval československý armádny zbor v Rusku?
Áno. Aj keď vycestovať chcela väčšina, Svoboda si v Rusku ponechal viac ako stovku ľudí, prevažne dôstojníkov, s pomocou ktorých chcel vycvičiť nové jednotky. Spomínam si však, že existovala aj malá skupina vojakov, ktorá chcela zostať v Rusku. Ruskí politruci nám totiž ešte pred napadnutím Sovietskeho zväzu hovorili: Vydržte, aj my budeme bojovať proti Nemcom. 
.boli v tej jednotke aj Slováci?
Bolo ich tam dosť. Pamätám si dokonca, že ešte do Poľska, do Bronowiec k nám prišli Slováci, ktorí práve ušli z armády slovenského štátu. Prišli aj so zbraňami a my sme obdivovali ich uniformy. 
.z Ruska ste išli kam? 
Cez Odesu a Istanbul do Palestíny, ktorá bola vtedy pod britskou kontrolou. Tam sa konečne začala moja vojna, pretože predtým, v Rusku, sme väčšinu času ležali na posteliach, vyberali si vši a bavili sa o jedle a o dievčatách. Na strednom východe sa k nám ešte pridali ľudia, ktorí pracovali v zastúpeniach československých firiem po celom svete. Najmä zo zastúpení Baťových závodov, Škodovky, Zbrojovky Brno. Celkovo nás bolo viac ako tisíc a bol z nás vytvorený jedenásty československý peší prápor. Desať bolo v Európe a my sme boli jedenásty.
.kde ste prvýkrát zasiahli do boja?
Na sýrskych hraniciach proti jednotkám vichistického Francúzska. Neskôr sme spolu s Britmi bojovali vnútri Sýrie. 
.dôverovali vám Briti? 
Boli sme normálnou súčasťou armády. Mali sme svoj bojový úsek, za ktorý sme boli zodpovední. Mimochodom, Angličanov bolo v tých britských jednotkách málo, boli tam najmä Austrálčania. Boje v Sýrii však netrvali dlho. Keď sa skončili, prišiel za nami britský generál a ponúkol nám, že naša jednotka môže ísť vykonávať strážnu službu na Cyprus. To náš veliteľ odmietol, pretože sme chceli bojovať. Tak sme sa dostali do Tobruku, ktorý sme bránili pred nemeckým a talianskym obliehaním. Mali sme na starosti obranu jednej línie. To už bola tvrdá vojna, ustavičné prestrelky, nočné hliadky, prepady. 
.ako sa bojovalo v púšti? Na to ste asi neboli veľmi vycvičení. 
To viete, keď prišla púštna búrka, tak sme mali piesok všade. V očiach, v jedle, v zbraniach. Ale keď ste mladý, dokážete prekonať všetko. 
.vy ste sa potom dobrovoľne prihlásili k letectvu. Prečo? 
Keď bol Tobruk oslobodený anglickými jednotkami, tak nás preškolili na obsluhu protilietadlového delostrelectva. Aj preto, že československá exilová vláda mala záujem, aby sme nemali veľké straty a mohli po oslobodení vytvoriť základ československej armády. V Tobruku sme zo šesťsto ľudí stratili približne osemdesiat. S tým protilietadlovým delom ma potom presunuli do Bejrútu, kde sme chránili prístav. Boli sme tam niekoľko mesiacov a za ten čas tam preletelo len zopár nepriateľských lietadiel. Vraj sme aj jedno zostrelili, ale neviem o tom. Celkovo sme väčšinu času pozerali na modrú oblohu. V tom čase mala naša bombardovacia peruť veľké straty a potrebovali doplniť stavy. Tak som sa prihlásil. 
.odvelili vás do Anglicka?
Áno, absolvoval som tam radiotelegrafický a strelecký kurz, ale potom nás odvelili do Nassau na Bahamských ostrovoch, kde sa formovali posádky. Lietali sme na amerických liberátoroch. Po návrate z Bahám som bol pridelený k 311. peruti a mali sme základňu vo Walese. 
.aká bola služba na Bahamách? 
No viete, boli sme vojaci. Medzi tie černošky sme síce oficiálne nemohli chodiť, ale vojaci, najmä tí českí, si z tohto zákazu nič nerobili. Tie zážitky vám radšej nebudem rozprávať, pretože by ste ich aj tak nemohli uverejniť. Boli sme mladí. (Smiech.)
.kedy ste absolvovali prvý bojový let? 
V júni 1944, počas invázie do Normandie. Mali sme sprevádzať invázne plavidlá a chrániť ich proti ponorkám a útokom bojových lodí.
.koľko ste zostrelili lietadiel?
Žiadne, pretože my sme boli bombardéri a v prípade napadnutia sme mali jasnú úlohu. Čo najrýchlejšie utiecť. To sme aj viackrát urobili. 
.kde ste bojovali po invázii v Normandii? 
Premiestnili nás do Škótska. Chránili sme konvoje lodí pred útokmi ponoriek. Nájsť ponorku bolo veľmi ťažké. Mali sme síce spravodajské informácie, kde sa približne pohybujú, ale museli sme lietať približne päťdesiat metrov nad morom, aby sme ich dokázali identifikovať. Niekedy sme nalietali tisíce kilometrov, kým sme objavili jednu ponorku. Používali batérie a tie sa museli po šiestich hodinách dobíjať. Agregát, ktorý sa na to používal, potreboval vzduch, čiže sa museli každých šesť hodín vynoriť. Vtedy sa dali objaviť. V tom počasí nad Atlantikom to však aj tak bolo veľmi ťažké. Často sme mali aj problém rozlíšiť, či ide o ponorku nemeckú, alebo spojeneckú. 
.koľko ponoriek sa vám podarilo zneškodniť? 
Dve. Jednu pri škótskom pobreží a jednu pri nórskom pobreží. 
.kedy ste sa vrátili do Československa?
Ešte do konca roku 1945 som lietal medzi Londýnom a Prahou, pretože sme evakuovali londýnsku vládu späť do vlasti. Posledný let som absolvoval v januári 1946, keď sme boli vrátiť lietadlá.
.potom ste vstúpili do armády?
Nie, naopak, odišiel som z armády.
.prečo?
Bol som vojakom šesť rokov a mal som armády po krk.
.čo ste potom robili?
Hľadal som miesto v nejakom potravinárskom podniku, pretože som ešte pred vojnou študoval na škole tohto typu. Bol som sa predstaviť na dvoch alebo na troch miestach, ale vždy to dopadlo tak, že tí riaditelia, s ktorými som hovoril, sa z nejakých dôvodov báli prijať odbojára. Tak som sa skúšal zamestnať v letectve, čo sa mi aj podarilo. Začal som pracovať v Československých aerolíniách, najskôr ako úradník, neskôr, v polovici roku 1947, som začal lietať na civilných linkách. Odtiaľ ma v roku 1950 vyhodili. 
.v súvislosti s tým, že ste boli v západnom odboji? 
Zrejme sa báli, že niekde ostanem alebo odletím s lietadlom. Mal som však šťastie, na ministerstve dopravy bolo ešte veľa úradníkov zo starého obdobia a raz potrebovali narýchlo zohnať niekoho, kto by mohol Československo reprezentovať na medzinárodnej konferencii v Paríži. Keďže som vedel po anglicky aj po francúzsky, tak ma oslovili. Československo bolo členom Medzinárodnej organizácie pre civilné letectvo. Niekto musel tú agendu na ministerstve spravovať, tak ma po návrate z konferencie zamestnali, najskôr ako prekladateľa, neskôr som mal tú problematiku na starosti. Tak som to robil nejaký čas, až kým ma neposlali do baní v Ostrave.
.prečo ste museli ísť do baní?
Donútili ma. Povedali mi: Buď ťa vyhodíme, alebo pôjdeš do bane.
.donútili vás preto, lebo ste boli v západnom odboji? 
Pravdepodobne. Nikto mi to tak otvorene nepovedal. Mne bolo celý život jedno, čo robím, tak som si povedal, že fyzická práca mi nemôže uškodiť. Lenže dostal som sa do takej bane, kde boli strašne úzke a nízke chodby, muselo sa tam pracovať so zbíjačkou takmer poležiačky. Nerobil som tam síce zadarmo, ale mal som asi štyrikrát nižší plat ako normálni baníci. Nejaký čas som to vydržal, ale potom som musel odísť. 
.nenútili vás vstúpiť do komunistickej strany? 
Ja som bol členom komunistickej strany. Ešte keď som bol v Rusku, som nejako uveril myšlienke, že keby sa podarilo vyzdvihnúť národy ekonomicky a kultúrne na približne rovnakú úroveň, tak by sa odstránili všetky vojny. Dlho som váhal, ale keď mnohí moji kamaráti, ešte z Ruska či zo západného odboja, vstúpili do strany, tak som tam  v roku 1947 vstúpil aj ja. Bol som takým pasívnym členom až do roku 1968, keď ma vyhodili.
.počas Pražskej jari ste ešte pracovali v baniach?
Nie, asi pol roka predtým som z nich odišiel. Počas Pražskej jari ma opäť vytiahli na ministerstvo dopravy. Pracoval som na medzinárodnom oddelení a mal som na starosti leteckú dopravu. Vtedy ma po dlhých rokoch pustili aj do zahraničia. Najskôr na východ, do Budapešti, potom aj na západ do Kanady. Dokonca som istý čas to oddelenie aj viedol. Keď prišli ruské tanky, tak ma vyhodili nielen z ministerstva, ale aj vylúčili zo strany. Robil som potom upratovača v jednom podnikovom rekreačnom zariadení, kde moja žena varila.
.nechceli ste ostať v Kanade, keď ste sa tam už dostali? 
Nikdy som nechcel z Československa emigrovať, aj keď som na to mal dosť príležitostí. Pred rokom 1948 aj po ňom. Jednak som tu mal rodinu, ale okrem toho som mal vždy pocit, že vďaka Československu a československej armáde sa mi podarilo prežiť vojnu. Tu som sa narodil, tu som chodil do školy, za slobodu tejto krajiny som bojoval. Čo by som bol vo svete? 
.niekedy sa hovorí, že Česi majú takú švejkovskú povahu a nevedia bojovať. Vy s tým asi nebudete súhlasiť...
To určite nie je pravda. Nedávno sa mi dostalo do ruky hlásenie nemeckého protektora v Prahe Heydricha. V ňom opisuje situáciu v protektoráte, aké obrovské množstvo ľudí pozatýkali za odbojovú činnosť a ako aktivity českých odbojárov Nemcom komplikujú život. Na niektorých miestach sa im podarilo úplne paralyzovať nemecké železničné transporty. To sa však netýka len Čechov, ale aj Slovákov. My sme mali v jednotkách na západe možno dvadsaťpäť percent Slovákov. Pamätám si, ako ešte na Strednom východe k nám prišli Slováci, ktorí predtým študovali v kňazskom seminári a my sme ich učili normálne žiť. (Smiech.) 
.vy pri výročiach oslobodenia veľa chodíte na rôzne akcie a diskusie. Zaujíma to ešte ľudí, alebo tá spomienka už bledne? 
Pamäť je náš veľký problém. Na Slovensku aj na Morave je tá situácia trochu lepšia ako v Prahe. Tá bola predsa len oslobodená, sčasti na barikádach, a sčasti jej pomohli jednotky generála Vlasova. To je rozdiel napríklad oproti Ostrave, ktorú oslobodili naše tanky a naši vojaci. Ja osobne sa veľmi snažím o to, aby tá spomienka nevybledla, pretože verím tomu, že kto ignoruje históriu, vystavuje sa riziku, že ju bude musieť prežiť ešte raz. 
.v Česku sa blížia parlamentné voľby. Koho volí bývalý dôstojník západného odboja?  
Pozrite sa, ja mám dojem, že do politiky idú dnes najmä ľudia, ktorí myslia iba na to, ako a kde urvať nejaké peniaze. Keď sa pozriem na českú politiku, tak jediný skutočne poctivý človek v nej bol podľa mňa Vladimír Špidla. A práve preto ho odstavili. Takže bývalý dôstojník západného odboja v tej dnešnej politike nejako tápe.  
Pavel Vranský/
Narodil sa v roku 1921. Po okupácií Čiech a Moravy emigroval do Poľska, kde vstúpil do československej zahraničnej armády. Bojoval na Strednom východe, zúčastnil sa aj na invázii v Normandii. Neskôr po oslobodení pracoval ako civilný pilot, úradník ministerstva dopravy, baník a upratovač v rekreačnom zariadení. Dnes je plukovníkom vo výslužbe. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite