Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O mentalite bezmocnosti

.františek Šebej .časopis .téma

Grécko má demonštrácie s ľavicovými politickými sloganmi v krvi. Rozhnevaní ľudia sa vyhrnú do ulíc pri akomkoľvek náznaku, že sa politická moc chystá siahnuť na „ťažko vybojovaný“ systém sociálnych výhod a nárokov.

To, že ide o systém prerozdeľovania verejných prostriedkov, ktorý je nielen ťažko vybojovaný, ale aj spravodlivý, je súčasťou ich mytológie. Komunizmom zavedená rétorika medzinárodného triedneho boja, ktorá znela už tak príšerne prázdno v krajinách bývalého komunistického tábora, je v Grécku živá a vyviera zo skutočného presvedčenia. Súčasťou tej marxistickej rétoriky sú staré grécke slová plutokracia a oligarchia. Prvé znamená vládu bohatých, a to druhé moc malej skupiny, hŕstky vplyvných. Gréci veria, že za všetkými ich biedami sú zlodejstvá a korupcia bohatých a mocných. Tí a len tí majú všetko zaplatiť. Korupcia je v Grécku nepochybne rozsiahla, ale heslá o plutokracii a oligarchii v tej všetko vysvetľujúcej podobe nemožno označiť inak, ako že sú to symptómy kolektívneho paranoidného bludu. Je veľmi nebezpečný, lebo má tendenciu stať sa pevnou súčasťou psychológie gréckych más. Doposiaľ každá grécka vláda pod tlakom protestov cúvla, tá dnešná nemá kam.
Grécko nie je v európskom priestore unikátom. Podobnú kultúru triedneho protestu má i Francúzsko či Taliansko a potenciálne vlastne väčšina európskych krajín. Po desaťročia generácie európskych politikov korumpovali svojich voličov úplatkami v podobe sociálnych výhod. Je pritom úplne jedno, či to robili z presvedčenia a vo viere, že budujú trvalo udržateľný systém, alebo sa iba podriaďovali mocenským inštinktom politikov, ktorí chcú byť znovu zvolení a následky neriešia. A následky prišli – ekonomické aj psychologické. Tie psychologické sú horšie.
Psychológovia považujú symptóm „naučenej bezmocnosti“ za vážny psychický problém, ktorý dokáže rozvrátiť život, ale aj fyzické zdravie jednotlivca. Vzniká z opakovanej skúsenosti s nemožnosťou či neschopnosťou riešiť vlastné problémy. To, čo urobili európski politici s európskou verejnosťou, je analogické. Spôsobili, že sa už generácie Grékov, Francúzov, Nemcov, Švédov (a možno pokračovať naprieč Európou) rodia do náručia opatrovateľského štátu, ktorý vytvára ilúziu, že rieši všetko materiálne a sociálne za ľudí, ktorí sa teda nemusia obávať o budúcnosť. Rodia sa rodičom, ktorí sú už presvedčení, že si to ten štát môže aj ad infinitum dovoliť. Vzniká tak mentalita závislých od štátu, ktorí kričia hrôzou pri predstave života bez tej ochrannej ruky. Slová ako spohodlnelí či rozmaznaní, ktoré už v tomto kontexte zazneli, nie sú celkom namieste, lebo život sa s tými chudobnejšími väčšinou nemazná ani v „sociálnom štáte“. Tá kolektívna mentalita má však predsa len niečo spoločné s infantilnou psychológiou rozmaznaného dieťaťa, ktoré si vyvzdoruje, čo chce. Lebo naučená sociálna bezmocnosť je pohodlnou, a nie tiesnivou bezmocnosťou. Hnevlivý krik gréckej ulice môže mať revolučnú rétoriku zašlých čias, ale je skôr krikom hnevu davu plného hrôzy z toho, čo bude, než revolučných vízií svetlých zajtrajškov.
Ekonomické problémy astronomicky zadlžených štátov sú obrovské a spôsobili ich presne tie politické elity, ktoré korumpovali svojich voličov sociálnymi úplatkami. Psychologické škody, ktoré tým spôsobili v hlavách desiatok miliónov Európanov, sú však horšie a omnoho trvalejšie. Vytvorili inertnú verejnú mentalitu závislosti, ktorá môže svojím pouličným hnevom znemožniť akékoľvek ekonomické riešenia. Tá mentalita je samovražedná, ale nevie to o sebe. Možno Európu čaká sociálny chaos, pri ktorom sa štátne dlhy budú zdať tým menším problémom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite