Bubliny v divadle, Vian v Bystrici

Vďaka obchádzke cez Čaradice, Tekovské Nemce a Hronský Beňadik aspoň cez otvorené okno auta zažívam cestou do Banskej Bystrice sobotné vidiecke popoludnie: ženy plejú zeleninové záhony, muži majstrujú okolo domov, alebo len tak postávajú s fľašou piva v ruke. Ktovie, čo by na to povedal Boris Vian, ktorý tvrdil, že dôležitá je len láska a džez. Videl by v tom „penu dní”, bubliny, ktoré sú pekné na pohľad, no pri prvom dotyku s realitou praskajú a nič z nich nezostáva? Alebo je to tá skutočná, podstatná realita a bubliny okolo nej sú len plané ilúzie? 

Vianovskú hádanku sa o dve hodiny neskôr pokúsia rozlúsknuť členovia bystrického Štúdia tanca. Ešte predtým ma však Zuzana Hájková, zakladateľka a riaditeľka Štúdia tanca, zoberie na “Kačicu”. Je to takmer neuveriteľné, ale na tomto kopčeku nad centrom Bystrice sa stavia nové divadlo. Lepšie povedané, prestavuje: z opustenej budovy bývalej učňovky podstupujú premenu na krásny a funkčný divadelný priestor. „Tu budú šatne, tu bude skúšobná miestnosť, tam bude kaviareň a tu hlavná sála.” Zuzana mi ukazuje priestory, ktoré boli pred jedenástimi rokmi, keď Štúdio tanca vznikalo, iba snom. Dnes je to už len krôčik od reality.

Pena dní nie je pre Štúdio tanca úplne typickou inscenáciou. Tanečníci sa totiž vložili do rúk divadelného režiséra Jakuba Nvotu a ten s nimi pripravil „normálne” dramatické divadlo s čitateľným príbehom. Umelci, ktorí bravúrne ovládajú svoje telá, sa museli naučiť komunikovať, rozprávať a „hrať divadlo”, čo nie je vždy jednoduché. V Nvotovej inscenácii to však klaplo dokonale. Zo začiatku veselý príbeh s dadaistickou poetikou, ktorý sa v poslednej tretine zlomí do srdce trhajúceho smútku, premietol Jakub Nvota do komiksu. Hlas z nahrávky (Andrej Mojžiš) nás vovádza do deja každej z ôsmich kapitol príbehu, šesť postáv na javisku vzápätí rozohrá niekoľko scénok, ktoré sa pohybujú niekde medzi fyzickým divadlom, tancom, pantomímou s veľkým dôrazom na metaforu a vizuálnu poéziu. Občas si vypomôžu komiksovou dialógovou bublinou, niekoľkokrát sami prehovoria. K tomu všetkému znie zaujímavo skomponovaná hudba Andreja Kalinku.

To je však len technický opis inscenácie. To podstatné sa nedá rozpitvať na výkony jednotlivých hercov či funkcií divadelného „stroja”. Ako keď sa veziete v aute, ktoré bezchybne funguje: nerozmýšľate nad jeho súčastkami, ale užívate si cestu a tešíte sa na miesta, kam vás dovedie. Presne tak je to s Nvotovou Penou dní v Bystrici: najprv sa smejete na komických postavách bohatého a romantického Colina, jeho chudobnejšieho priateľa Chicka (jeho idolom je filozof Jean-Sol Partre) a ich krásnych priateľkách, vzápätí sledujete romantickú lásku Colina a Chloe a keďže poznáte literárnu predlohu, s obavami čakáte na chvíľu, keď v Chloiných pľúcach začne rásť lekno...

Celý príbeh je vytvorený z krásnych pohybových a tanečných prvkov, ktoré nepredvádzajú bravúru tanečníkov (tá je samozrejmosťou), ale ako silné fyzické metafory zhmotňujú dadisticko-smutno-romantický Vianov text a posúvajú ho dopredu. 

Čo nám teda Pena dní hovorí? Čo sú tie bubliny, ktoré sa – vyfúknuté z bublifuku – vznášajú nad javiskom aj nad divákmi, a potom ticho praskajú a miznú? Je to ilúzia lásky, čo trvá večne? Alebo je to všetko ostatné? Boris Vian, Jakub Nvota ani šikovní tanečníci zo Štúdia tanca na to neodpovedajú. Len kladú otázku. Pomerne dôležitú otázku.