Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ohne a les rúk

.časopis .téma

Keď bol v auguste 2002 Ján Pavol II. v Poľsku poslednýkrát, hovoril a kráčal iba s veľkou námahou. Existuje však miesto, ktoré nemohol na svojej poslednej púti v rodnej krajine vynechať – poľské Tatry.

Možno ešte on sám nebol rozhodnutý, gorali už však boli presvedčení, že príde. V mnohých dedinách v okolí Zakopaného vyšli vtedy ľudia na kopce a zapálili obrovské vatry. Keď potom rozhlas hlásil, že na poslednú chvíľu pápež predsa len zmenil program a preletí ponad Tatry, boli pripravení. Videl som, ako farár a farníci  z Chocholowky (mnohí z nich pápeža poznali osobne) bujaro vyskakovali a mávali nad hlavami konármi, pričom k oblohe stúpal hustý dym z vatry. Z diaľky sa na oblohe pomaly blížili dve strieborné bodky, vrtuľníky. O tri roky Ján Pavol II. zomrel. Ozval sa legendárny krakovský zvon Žigmund, ktorý zvestuje iba výnimočné udalosti v dejinách. Vtedy stíchne celý Krakov, celé Poľsko. Stalo sa tak aj teraz, po tragédii v Smolensku. 
Prvé, čo mi napadlo (samozrejme, okrem šoku, ten však nie je myšlienkou) bezprostredne po tragédii elít, akú moderná Európa nepamätá, bola neodbytná otázka: ako dlho vydrží tichá pieta? Poľsko okamžite vyhlásilo sedem dní smútku. Odolá 168 hodín tá krajina (a s ňou blízky svet) pokušeniam zo záplavy správ, dohadov a iných neúctivostí na internete? Neodolali sme. Ani sme nemohli, je to nad naše sily. Nejde iba o video istého Rusa, ktorý údajne ako prvý nakrútil ešte horiace lietadlo pri Smolensku, čo pohotovo už v stredu zverejnili aj slovenské spravodajské servery. Nejde dokonca ani o poľské diskusie v ten istý deň, či je správne, aby prezidenta s manželkou pochovali do krypty katedrály na hrade Wawel v Krakove – mnohým Poliakom sa to nepáči, radšej by ho videli „iba“ na vojenskom cintoríne vo Varšave. Ide o to prázdno, v ktorom príliš rýchlo skončil naivný výkrik, aby nás tá tragédia zomkla, aby sme aspoň na chvíľu zabudli na malicherné škriepky, teda na politiku. Tie malichernosti sú však podstatou nášho bytia. 
V nedeľu, deň po tragédii, som sledoval tváre pútnikov v krakovskom Chráme Božieho milosrdenstva Lagiewniky, vo Varšave pri letisku, kde priviezli z Ruska rakvu s telesnými pozostatkami Lecha Kaczynského a podvečer v centre mesta, kde sa s ním prišli rozlúčiť tisíce ľudí. V tých tvárach boli málokedy slzy a veľké emócie. V centre Varšavy mal takmer každý  v ruke mobilný telefón s fotoaparátom či s kamerou. Keď pomalým tempom prechádzalo okolo čierne auto s rakvou prezidenta, z prítomných zástupov vyletel nad hlavy les rúk s mobilmi. Každý chcel mať svoj dôkaz účasti na dejinnej udalosti. Je to kľúčový obraz doby, aký som videl aj v apríli 2005 v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne, noc pred pohrebom Jána Pavla II. V našej čoraz viac verejnej intimite nejde ani tak o prežitie okamihu, skôr o záznam prežitia okamihu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite