Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zachránená pamäť

.lech Kaczyński .časopis .téma

Pred sedemdesiatimi rokmi, 5. marca 1940, Lavrentij Berija, ľudový komisár pre vnútorné otázky ZSSR, adresoval „súdruhovi Stalinovi“ internú správu, týkajúcu sa vyše 25-tisícov Poliakov, uväznených v sovietskych zajateckých táboroch a väzeniach NKVD.

Zdôvodnil v nej, prečo je nevyhnutné poľských väzňov zastreliť.  Pod správu sa podpísali vtedajší vodcovia Sovietskeho zväzu – Stalin, Molotov, Vorošilov a Mikojan; na okraji je pripísané, že súdruhovia Kalinin a Kaganovič toto riešenie tiež schvaľujú. Hneď v ten istý deň Berijovi odovzdali rozhodnutie Ústredného výboru Všezväzovej komunistickej strany Sovietskeho zväzu, vyslovujúce súhlas s popravou poľských vojnových zajatcov. Zajatci, ktorí sa do zajatia dostali počas sovietskej agresie voči Poľsku, sa nachádzali v troch táboroch: v Kozelsku, Ostaškove a Starobelsku. Tento byrokratický „obeh dokumentov“ je dôležitý jednak z hľadiska historickej pravdy a jednak pre pochopenie totalitnej mašinérie sovietskeho štátu. Poliaci, väznení za mrežami táborov a väzení, boli pre vedenie ZSSR zarytými nepriateľmi sovietskej vlády, plní nenávisti voči sovietskemu zriadeniu. Zo sovietskej perspektívy boli nepriateľmi, lebo verili v ideály, ktoré boli pre komunistov od gruntu cudzie a nenávidené. Sovietsky zväz sa cítil ohrozený odvahou, schopnosťami, presvedčením a vlastenectvom poľských zajatcov. Nebezpečná bola ich viera v slobodné a suverénne Poľsko, v demokratický, moderný a silný štát, ktorý chceli vybudovať po storočí anexií. O také Poľsko „súdruh Stalin“ nestál. A preto museli zahynúť. Bez súdu, bez rozsudku, advokátov, bez viny. 
Okrem dôstojníkov z povolania v táboroch a väzeniach zadržiavali aj rezervných dôstojníkov – lekárov, inžinierov, vedcov a univerzitných profesorov, právnikov, kaplánov, spoločenských dejateľov, novinárov, literátov, úradníkov, policajtov, lesníkov. Elitu predvojnového Poľska. Je nemožné vymenovať všetky spoločenské a profesionálne skupiny, ktoré sa ocitli na tom zozname smrti. Katynský rozsudok mal byť rozsudkom nad celým národom, ktorý už nemal očakávať lepšiu budúcnosť. Tie straty bolestne pociťujeme dodnes. Smrť niekoľkých desiatok tisícov mužov bola tragédiou pre stovky tisícov ich rodinných príslušníkov. Nielen po citovej stránke, ale aj po každodennej, materiálnej stránke – rodiny obetí, ktoré prišli o mužskú oporu a ktoré boli ďalej prenasledované v období komunistickej vlády, bojovali s protivenstvami osudu, no napriek tomu sa snažili realizovať ideály mužov, otcov a bratov, získavať vedomosti, využívať svoje schopnosti, slúžiť spoločnosti.  Pamiatka Katyne – ako symbolicky nazývame tragické udalosti z marca a apríla roku 1940 – sa však zachovala. Ten komunistický zločin genocídy sa nepodarilo vyškrtnúť zo stránok poľských dejín. A predovšetkým sa nepodarilo vymazať z poľskej pamäti tých, ktorí vtedy obetovali svoje životy. Katynský zločin nie sú len suché čísla obetí. Je to tragický osud tisícov konkrétnych ľudí, ktoré predstavovali to najlepšie v slobodnej vlasti a ktorých príslušníci NKVD zavraždili v odľahlom lese a v sovietskych žalároch. Až teraz, v slobodnom Poľsku, môžeme vzdať náležitú poctu obetiam katynského zločinu. A až teraz si naplno uvedomujeme, aká obrovská strata vtedy Poľsko postihla.
Posledný článok tragicky zosnulého prezidenta Lecha Kaczynského s názvom Zachránená pamäť vyšiel ako súčasť špeciálnej prílohy poľského týždenníka Tygodnik Powszechny k 70. výročiu katynskej tragédie. Vychádza s láskavým súhlasom redakcie a v spolupráci so stránkou salon.eu.sk. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite